Tsuki-chan

6. Kapitola "Tak čo si o tom myslíš?" Spýtala som sa neskôr Sakakiho v jeho laboratóriu. "Určite je to vírus," potvrdil mi a ďalej hľadel do monitora kde mal výsledky rozboru z mŕtveho Aragamiho. "A myslíš si, že by nám ten vírus mohol pomôcť s vyhubením?" Vyzvedala som ďalej. "Tým som si ešte nie je istý, neviem či je to vírus, ktorý napadá len určité druhy Aragami a ak hej tak neviem či sa mi ho podarí geneticky upraviť tak, aby dokázal napadnúť každého Aragamiho, nezabudni, že ich telá sa rýchlo regenerujú a myslím si, že časom sa môžu stať proti tomuto vírusu imúnni, ale zatiaľ to vyzerá tak, že sa proti nemu nevedia absolútne brániť a čo je ešte väčšie šťastie tento vírus nenapadá ľudí," vysvetlil. "Takže my sa ním nemôžeme nakaziť?" "Chvalabohu, nie. Ešte to by nám tak ku šťastiu a k úplnému vyhubeniu chýbalo. Nový, nepreskúmaný vírus, na ktorý zatiaľ nemáme liek," zašomral. "A ty na to chceš vymyslieť proti liek?...

10. Kapitola Noble Phantasm Cara sa aj s Gilgameshom rozbehla za Rin, ktorá sa im stratila za jednou z poletujúcich budóv. Dívala sa všade okolo seba no nikde ju nevidela. Kde do čerta zmizla? "Doprava!" Zakričal Gilgamesh a Cara na rázcestí odbočila tak ako jej kázal. V tom si niečo všimla. Kúsok od nej pomaly prešľapovalo z nohy na nohu zviera, ktoré vyzeralo ako panter. Bolo celé strieborno fialové vytvorené z kovu ako nejaký stroj. "Čo to je?" Zašepkala Cara. Zviera ju spozorovalo a zastavilo sa. Vydalo zo seba hlasné zavrčanie a skrčilo sa akoby sa pripravovalo na útok. Cara spanikárila, nevedela či má začať utekať alebo sa vôbec nehýbať. Bolo to však úplne jedno pretože panter po nej v priebehu sekundy vyštartoval. Jediné na čo sa zmohla bolo zakričať. Trochu sa prikrčila a zavrela oči. V tom sa ozval strašný rachot akoby do seba vrazili dva kovy. Cara sa odvážila pozrieť a uvidela pred sebou Gilgamesha, ktorý jednou rukou vytvoril okolo nich štít a pantera od...

Keďže už mám po skúškovom môžem sa znovu pustiť do písania poviedok :-) Prepáčte za veľmi dlhú pauzu. Túto kapitolu venujem Palke lebo jej nápad s Tousenom bol geniálny :D 7. Kapitola Ulquiorra sa nervózne poobzeral okolo seba. Všade boli samé ženy a všetky hľadeli na neho kaďže bol jediný muž v čakárni. Bolo naozaj ťažké udržať si na tvári pokojný výraz keď sa cítil, že tu nemá čo robiť. Očkom hodil po jednom tehotnom dievčati, ktoré mohlo byť len o niečo staršie ako oni a predstavil si, že takto bude o pár mesiacov vyzerať aj Neliel. Pri myšlienke na to ho samovoľne striaslo. Nie je pripravený na to byť otcom! Pochvíľke vyšla von sestrička a pozrela na tabuľku s menami, ktorú držala v ruke. "Nelliel Tu Odelschwanck," zavolala a Neliel pozrela na Ulquiorra. "Tak ja idem, držme si palce asi to bude chvíľu trvať kľudne si skoč na kávu," nervózne sa na neho usmiala a on jej úsmev opätoval. "Keby si skončila skôr a nebol by som tu prezvoň mi," povedal a ona ...

Tak mám konečne po skúškovom a že to bolo dlhé skúškové. Hlavne, že mi všetci tvrdili: "Nebooooj druhý ročník je ľahký, ani nebudeš vedieť ako si prešla." Tento rok som dostala skvelý plán, že si spravím čo najviac skúšok v predtermíne lebo minulý rok som sa na predtermíny moc nehrnula. Ibaže keďže som aká som, čiže sa moc do učenia nehrniem, nakoniec z môjho "Spravím to v predtermínoch" bolo "Pôjdem na predtermín, skúsim, obzriem otázky a ak budem mať šťastie možno to natipujem," Tak som išla na angličtinu, tí z vás, ktorí čítali moje predchádzajúce momenty skúškového vedia, že angličtine veľa času nevenujem. Samozrejme ani teraz som sa neučila lebo predsa ja angličtinu viem tak aby som to zvládla. A samozrejme, že keď som prišla stará pesnička sa opakovala lebo som nevedela vysvetliť anglické slovíčka po anglicky lebo som ich v živote nepočula. Ale ako inak ma ostatné cvičenia zachránia a tak mám angličtinu úspešne za sebou :D Potom ma čaká informatika....

Vošla som do izby a pozrela na stenu kde som mala posteľ, ktorá bola celá oblepená fotkami všetkých mojich priateľov a rodiny. Koláž sa mi podarilo dokončiť mesiac po zničení Arda Novy a už som na ňu mohla dať aj Shio. Jedna fotka sa črtala nad ostatnými, fotka môjho oddielu so Shio. S úsmevom som na ňu pozrela, vždy ma donútila pripomenúť si, že aj keď si niekedy skočíme dosť do vlasov v ťažkých situáciách držíme vždy spolu. Dobre, je na čase vybrať sa za nováčikmi. Výťah sa zastavil na prízemí a ja som prišla k informáciám kde už na mňa čakala Tsubaki aj s dvoma neznámymi bojovníkmi, boli to tínedžeri asi tak v mojom veku. Blonďavo vlasá dievčina v modrej bojovej uniforme a čiernovlasý chalan v modro zelenej uniforme. "Tak tu si. Predstavujem vám líderku na vašej zaúčacej misii Krandovú Bibiánu," ukázala na mňa rukou Tsubaki. "Ahojte, stačí, keď ma budete volať iba Biba," usmiala som sa na nich a oni my úsmev opätovali, ale ten ich bol akýsi nervózny. "Biba t...

Viem, že tu nič okrem GEB nepridávam ale je to jediná poviedka, ktorú mám napísanú až dokonca a skúškové obdobie mi nedovolí teraz nič kreatívne na blog vymýšľať :-( 5. Kapitola Na večer ma prišli navštíviť Kouta aj s Petrom. "Tak ako sa cítiš hrdinka?" Spýtal sa ma Peter. "Až na to, že ma pobolieva tá ruka celkom v pohode," povedala som pokojne snažiac sa odignorovať moju novú prezývku. "Rozprávali sme sa s doktorom a..." Začal Kouta, ale nedokončil. "A čo?" Spýtala som sa ho. "A povedal, že sa ti vedie už oveľa lepšie," Peter ma postrapatil po vlasoch a ja som ho od seba odohnala. "Samozrejme, veď vám hovorím, že je to v pohode až na tú ruku. Inak chceli by ste ju vidieť?" Spýtala som sa a oni prekvapene zažmurkali. "A nebude ti to vadiť?" Spýtal sa opatrne Kouta a ja som pokrútila hlavou. "Nie, nebude," začala som si rozväzovať obväzy. Potom dnešnom rannom incidente so Somom som hrôzu a nechuť z ruky nej...

Potom čo odišli sa mi doktori prišli pozrieť ruku, na to som sa radšej nedívala, nechcela som vidieť ako vyzerá mala som z toho strach. A ešte mi aj pichli ďalšiu injekciu proti mutácii, v ktorej sa nachádzala aj látka, ktorá mi ruku vracala do normálneho stavu tým, že zabíjala bunky Aragamiho, ktoré sa jej pokúsili zmocniť. Na svoje prekvapenie som potom všetkom rýchlo zaspala, no znovu ma v sne čakala nočná mora. Začala to tým ako ma tá neznáma osoba niesla na chrbte a ja som si uvedomila, že veľmi krváca, bolo to preto, že nemala ruku. Po chvíľke sa osoba zastavila, zatackalo s ňou a zrútila sa k zemi aj spolu so mnou. Hneď na to sa rozplynula. Rýchlo som sa zdvihla a poobzerala som sa dookola. V tom som si v diaľke všimla Rena, ktorý na mňa so zúfalým výrazom niečo kričal, no ja som mu nerozumela. Na niečo za mnou ukázal a ja som sa pomaly otočila. S hrôzou som sa zahľadela do krvavočervených očí čierneho Hannibala, ktorý mal do výšky napriahnutú obrovskú labu. Nahlas zareval. Čaka...

4. Kapitola Znovu sen. Tentokrát bol úplne iný. Pomaly som sa vliekla dopredu. Tak pomaly, že so mala pocit, že sa ani nehýbem z miesta. Párkrát som zažmurkala a zrazu som sa ocitla úplne niekde inde. Spoznala som to miesto. Bola to stará rozpadnutá diaľnica, kde sme chodili bojovať. Otočila som hlavu k mesiacu, teda ja som s ňou neotočila, hlava akoby sa samovoľne pozrela na mesiac. Bol obrovský, nádherne žiaril. Znovu som zavrela oči a keď som ich otvorila môj pohľad sa stretol s nemilosrdnými očami Vajra. Vajra sa správal nejak divne. Krčil sa, nedôverčivo si ma premeriaval a ticho vrčal ako pes, ktorý cíti, že ten kto stojí pred ním je veľmi nebezpečný. Z ničoho nič sa so zúrivým revom na mňa vrhol. Znovu som zavrela oči. Keď som ich otvorila Vajra bol mŕtvy. Zľakla som sa. Vedela som, že som ho zabila ja. No to nebol ten dôvod prečo som bola taká vystrašená. To čoho som sa tak zľakla bola túžba v mojom vnútri. Túžba zjesť to monštrum. Áno, mala som nesmiernu chuť zahryznúť sa do t...

Hra je dostupná len na konzolu PSVita Bojom k slobode Keď som si kupovala PSVitu bolo to len kvôli jednému jedinému dôvodu, teda dvom a tými boli Persona 4 Golden, no hlavný dôvod bol God Eater 2, som obrovská fanúšička tejto hry a nevedela som sa dočkať kedy ju preložia do angličtiny aby som mohla zhrabnúť limitovanú edíciu s tým super plagátom a prsteňom, ibaže tí zmrdi to akosi zabudli do tej angličtiny preložiť (no hovorí sa, že tento rok už možno sa konečne dočkáme) no a po pár dobrých hrách, ktoré sa dajú na Vitu zohnať moja konzola začala zapadať prachom. Ale potom prišlo vykúpenie, ktoré ma veľmi nadchlo. Freedom Wars. Dej: Nachádzame sa 100 000 rokov v budúcnosti, ľudia už stihli vyplieniť celú zem a teraz sú nútení žiť v podzemných mestách zvaných Panopticon. Samozrejme zásoby sú obmedzené a nie je ani toľko jedla ako je hladných krkov, preto mestá medzi sebou bojujú aj o to málo čo majú. V každom Panopticon je všetko prísne strážené a aj ten najmenší a najhlúpejší prehrešok ...

Druhý deň ráno som si znovu našla puding od Soma, k tomu mangy od Kouta, knihy od Sakuyi a čokoládu od Alisi. Kouta mi dokonca k mangám pribalil aj PSP aby som bola na celý deň ušetrená pred nudou. Hneď som si aj spustila jednu z hier, ktoré v ňom mal. Nečakala som, že sa do toho zahĺbim až tak, že pritom strávim celé doobedie. Potom ma však hra absolútne vytočila pretože som nemohla zabiť jedného Bossa a tak som s rozčúlením PSP odložila do šuplíka. Natiahla som sa a rozhodla som sa od doktora nachvíľku vypýtať von z nemocnice. Pustil ma, tak som sa hneď rozhodla ísť pozrieť Tensaia, no na hlavnej chodbe som sa zastavila, keď som zbadala Hibari. Sedela za informačným pultom a vyzerala trochu znudene. Asi toho dnes toľko na starosti nemala keďže polka oddielov hľadala Hannibala a tá ďalšia zabíjala malých Aragami, ktorí sa stále pretŕčali na okolí. "Ahoj Hibari, čo nuda?" Spýtala som sa, keď som podišla k nej. "Ahoj Biba, no tak celkom," zašomrala. "Tatsumi ti ...

3. Kapitola Niekto ma niesol na chrbte. Stále dookola mi niečo opakoval. Najprv som mu nerozumela, nebolo to preto, že by rozprával potichu, ale preto že som bola opantaná absolútnym strachom a šokom. Vedela som, že som niečo stratila, nemohla som si však spomenúť, čo to bolo. Nie, nebolo to tak, že som si nevedela spomenúť, ja som si nechcela spomenúť. Uprela som pohľad do zeme a vtedy som si niečo uvedomila. Muž, ktorý ma niesol na chrbte nemal pravú ruku. Jediné, čo som mohla vidieť bol kus roztrhanej látky rukáva, z ktorého sa valila krv. Moje oči sa doširoka otvorili. Chvíľku som bola tak zmätená, že som sa nedokázala ani len pohnúť a už vôbec nie zorientovať sa, kde som. "Biba? Soma, Biba sa zobudila," pootočila som hlavou a zistila som, že vedľa mňa sedí Alisa, hneď pri nej sedel spiaci Kouta s hlavou položenou na mojej posteli. Trošku som sa nadvihla, ale do mojej hlavy okamžite začala pulzovať bolesť. "Hej, nepremáhaj sa," zašepkala Alisa, ale pomohla mi sa...