God Eater Burst (4.Kapitola - part 2)

---

Potom čo odišli sa mi doktori prišli pozrieť ruku, na to som sa radšej nedívala, nechcela som vidieť ako vyzerá mala som z toho strach. A ešte mi aj pichli ďalšiu injekciu proti mutácii, v ktorej sa nachádzala aj látka, ktorá mi ruku vracala do normálneho stavu tým, že zabíjala bunky Aragamiho, ktoré sa jej pokúsili zmocniť.

Na svoje prekvapenie som potom všetkom rýchlo zaspala, no znovu ma v sne čakala nočná mora.

Začala to tým ako ma tá neznáma osoba niesla na chrbte a ja som si uvedomila, že veľmi krváca, bolo to preto, že nemala ruku. Po chvíľke sa osoba zastavila, zatackalo s ňou a zrútila sa k zemi aj spolu so mnou. Hneď na to sa rozplynula.

Rýchlo som sa zdvihla a poobzerala som sa dookola. V tom som si v diaľke všimla Rena, ktorý na mňa so zúfalým výrazom niečo kričal, no ja som mu nerozumela. Na niečo za mnou ukázal a ja som sa pomaly otočila. S hrôzou som sa zahľadela do krvavočervených očí čierneho Hannibala, ktorý mal do výšky napriahnutú obrovskú labu. Nahlas zareval.

Čakala som na jeho úder, no ten neprišiel, na miesto toho sa Hannibal vyparil a predo mnou zostal stáť Rindou s cigaretou v ústach.

Chytil ju do dvoch prstov a pomaly na mňa vyfúkol dym.

"Uteč krpec," povedal kľudným hlasom, ale aj tak som v tom kľude postrehla určitú výstrahu, ktorá vo mne vyvolávala strach.

Prudko mnou trhlo a s híknutím som vystrašene otvorila oči. Soma, ktorý stál vedľa mňa moja náhla reakcia tak zaskočila, že od šoku trošku ustúpil dozadu, no potom hneď ku mne podišiel.

"Si v pohode?" Spýtal sa ma, keď videl ako prudko som sa posadila.

"Mala som zlý sen," povedala som ešte napoly rozospato. No aj posledné zvyšky spánku, ktoré vo mne zostali sa okamžite vytratili, keď mi do pravej "poškodenej" ruky udrela ostrá bolesť.

Nahlas som sykla, pritlačila som si ruku na brucho a skrčila som sa.

Soma okamžite zakričal na doktora a ten ku mne pribehol už aj s pripravenou injekciou, ktorú mi pichol do pleca. Bolesť začala okamžite ustupovať a ja som konečne povolila telo z kŕča.

"V poriadku?" Spýtal sa ma doktor a pritom mi prezeral zreničky.

"Áno, už je to dobré," pokúsila som sa o úsmev, ale moc mi to nevyšlo. Doktor rýchlo rozmotal obväz a prezrel si moju ruku. Ja som odvrátila tvár, naozaj som nemala chuť vidieť to.

"Dám ti na to nejakú mastičku," zašomral si sám pre seba.

"To je v poriadku doktor ja sa o to postarám len mi dajte tú mastičku," povedal Soma, ktorý si musel všimnúť, že mi bolo nanajvýš nepríjemné, keď si doktor prezeral moju ruku a pritom ju ešte aj na rôznych miestach stláčal, aby zistil či sa mutačné bunky A73 dali na ústup.

"Dobre teda," prikývol doktor, odišiel a o chvíľku sa vrátil s veľkou čiernou tubou.

"Táto mastička by mala urýchliť ničenie A73 v tvojej ruke," povedal a postavil mastičku na stôl.

"Keby sa niečo stalo okamžite ma zavolajte," dodal a my sme obidvaja prikývli.

Soma si sadol na stoličku a prisunul si ju ku mne. Chytil mi ruku, čo ma šokovalo lebo som si nemyslela, že ma chce naozaj ošetriť a tak som sa na neho prudko otočila pričom som zazrela svoju pravú ruku.

Úplne som zbledla. Až po lakeť bola pokrytá nejakou zvláštnou čiernou kožou, na ktorej sa črtali krvavočervené žilky. Namiesto nechtov som mala čierne pazúry. Mala som pocit, že sa ani nedívam na svoju ruku, ale na ruku nejakého diabla. Bolo mi z toho zle.

Soma si všimol moje náhle zblednutie a prinútil ma, aby som sa oprela.

"Hlavne mi tu neodpadni, ja viem, že to vyzerá zle, ale v skutočnosti to také hrozné nie je, práve naopak je to na veľmi dobrej ceste k úplnému zotaveniu," upokojoval ma.

"Ty si už niečo podobné videl?" Spýtala som sa ho.

"Hej, na jednej misii sa jednému chalanovi poškodil náramok, keď sa mu do neho zahryzol Ogretail, síce sú tie veci prakticky nezničiteľné, ale stať sa môže čokoľvek. Jemu zmutovala celá ruka až po plece a do oveľa horšej formy, našťastie sa ho podarilo zachrániť, aj keď mu zostali trvalé následky," povedal a pritom mi začal priesvitnou mastičkou natierať poškodenú časť.

"T-Trvalé následky?" Vykoktala som zhrozene.

"Áno, zmutovaná koža mu na niektorých miestach zostala a aj pazúry," hovoril pokojne akoby snáď išlo o nejaký bežný nákup potravín alebo čo. Keď si však všimol môj zhrozený výraz hneď sa začal opravovať:

"Teda myslím tým, že tebe by nemali žiadne trvale následky zostať,"

"Nemali?!" Vypískla som a on si otrávene vzdychol.

"Preboha, Biba daj sa dokopy aj tak si za to môžeš sama," zazrel na mňa.

"Soma jedno môžem s kľudom vyhlásiť, upokojovanie ostatných by si, si mal ešte precvičiť," odbila som ho.

"Ty by si, si zase mala precvičiť svoj rozum, aby si sa už do podobnej situácie nedostala," nedaroval mi to. Obidvaja sme sa začali prepaľovať zlovestnými pohľadmi, ale potom sme len s povzdychom pozreli každý do inej strany.

Soma položil mastičku na stôl a obviazal mi ruku.

"Ďakujem Soma, som rada, že si prišiel. Znamená to, že sa na mňa už nehneváš?" Znovu som na neho pozrela.

"Ale nie, ešte som nasratý, ale už nie tak ako včera," odpovedal vecne a ja som sa usmiala.

"To som rada, pretože včera si bol vážne strašidelný," uškrnula som sa.

"Mal som na to dôvod a čo ten tvoj zlý sen?" Spýtal sa a ja som prekvapene zažmurkala.

"Aha, ty myslíš ten, na ktorý som sa teraz zobudila. Ja vlastne ani neviem," pokrčila som plecami.

"V poslednej dobe sa mi zlé sny snívajú veľmi často a stále sa opakujú s menšími obmenami. Vždy to začína tým, že ma niekto nesie na chrbte a je ťažko ranený, teraz sa mi snívalo o Rindouvovi pred niečím sa ma snažil varovať, ale neviem pred čím," zašepkala som.

"Bola to len nočná mora, nemá cenu sa tým zaťažovať," povedal Soma a ja som prikývla.

"Asi máš pravdu, povedz Soma, snívajú sa ti nočné mory často?" Spýtala som sa ho lebo som si pamätala, že raz, keď sme všetci spali u neho potom čo sa dievčenské izby prerábali a dávali sa nové postele sa zmienil o tom, že ho trápia zlé sny.

"Vlastne áno, ale v poslednej dobe už nie," zamyslel sa.

"A čo robíš preto, aby si sa ich zbavil?"

"Nič, proste som sa len niekomu vyrozprával s problémami a oni zmizli," pokrčil plecami a ja som prekvapene zažmurkala.

"Niekomu vyrozprával?" Než mi však stihol odpovedať dovnútra vošli Kouta, Alisa, Sakuya a Peter, ktorý mal na tvári ten svoj karhavý výraz, ktorým ma obdarovával vždy, keď som niečo vyviedla.

Vlastne áno on sa včera ku mne po tom incidente už nedostal.

Pristúpil ku mne a ja som čakal ďalší výprask namiesto toho si len vzdychol a poškrabal sa vzadu na hlave.

"Mal som pre teba pripravený dlhý, poučný monológ plný kriku a hnevu, ale počul som, že ti už Soma včera vyčistil žalúdok takže si to odpustím," povedal a z ničoho nič ma objal.

"Ale už nikdy podobnú hlúposť neurob," zašepkal a ja som mu objatie opätovala.

"Neboj, máš moje čestné slovo," usmiala som sa a on ma z objatia pustil.

"Radšej sa na tvoje čestné slovo nebudem spoliehať," uškrnul sa.

Kouta sa obrátil na Soma.

"Už nie si naštvaný?" Spýtal sa ho.

"Som," zamrmlal a Kouta sa uškrnul.

Prezrela som si ich, boli vychystaní na misiu.

"Zase Čierny Hannibal?" Spýtala som sa a Alisa prikývla.

"Videli ho neďaleko mesta Z72 tak to tam ideme preskúmať," povedala a ja som prikývla.

"Dajte na seba pozor," zašepkala som im.

"Neboj sa, ani sa nenazdáš a sme naspäť, potom si všetci konečne môžeme pozrieť Bugarally," uškrnul sa Kouta.

"Zatiaľ sa tu kľudne unuď k smrti, to máš za to, že sa hráš na Supermana," postrapatil ma po hlave Peter a pri tom mu z pier nezmizol ten škodoradostný úškrn. Ohnala som sa po ňom, ale on sa uhol.

Všetci mi ešte raz zakývali a už ich nebolo.

S povzdychom som sa oprela o vankúš a poobzerala sa po okolí.

Čo tu mám akože celý deň robiť?

V tom mi zaškvŕkalo v bruchu. Vzdychla som si a nahla sa k malej chladničke. Keď som ju otvorila prekvapene som zažmurkala a potom som sa usmiala.

Bol v nej vanilkový puding, to preto sem Soma ráno prišiel.

Doktor ma odmietol pustiť z postele, dokonca nezabrali ani moje prosebné psie oči, tak som sa dobrú hodinu nudila, ale potom ma prišiel pozrieť Ren.

"Ahoj Biba ako sa máš?" Prisadol si ku mne s úsmevom.

"Znudene chcela som ísť pozrieť Tensaia, ale doktor ma nechce pustiť," zamrmlala som.

"Tensaia?" Nechápal.

"Tensai je moja Jinka. Môžem totižto so svojou zbraňou komunikovať. Neinformovali ťa o tom, keď ťa sem preradzovali?" Nadvihla som obočie.

"Vlastné áno len mi to pritom všetkom dobrodružstve nejak vyšumelo z hlavy," ospravedlňujúco sa uškrnul a ja som sa zasmiala.

"Dobrodružstvo, toho mám už na ďalší rok až-až," vzdychla som si.

Ren sa pousmial no potom sa zamyslene pozrel niekde do diaľky.

"Dobrodružstvo..." zašepkal si sám pre seba a ja som mu venovala zmätený pohľad. Pozrel sa znovu na mňa a usmial sa.

"Aj ja ho už mám za sebou viac ako dosť," povedal a postavil sa. Pozrel sa na doktora, ktorý sa prísne díval našim smerom.

"Asi už radšej pôjdem, ešte ťa určite prídem navštíviť," zamával mi a ja som mu tiež odkývala s úsmevom na perách, no len čo sa stratil za dverami úsmev mi pohasol.

Keď hovoril o svojom dobrodružstve v očiach som mu videla únavu akoby už veľmi dlho niesol na svojich pleciach niečo čo ho ťažilo.

Čo to len môže byť?