God Eater Burst (4.Kapitola-part 1)

4. Kapitola

---

Znovu sen. Tentokrát bol úplne iný. Pomaly som sa vliekla dopredu. Tak pomaly, že so mala pocit, že sa ani nehýbem z miesta. Párkrát som zažmurkala a zrazu som sa ocitla úplne niekde inde. Spoznala som to miesto. Bola to stará rozpadnutá diaľnica, kde sme chodili bojovať. Otočila som hlavu k mesiacu, teda ja som s ňou neotočila, hlava akoby sa samovoľne pozrela na mesiac. Bol obrovský, nádherne žiaril. Znovu som zavrela oči a keď som ich otvorila môj pohľad sa stretol s nemilosrdnými očami Vajra. Vajra sa správal nejak divne. Krčil sa, nedôverčivo si ma premeriaval a ticho vrčal ako pes, ktorý cíti, že ten kto stojí pred ním je veľmi nebezpečný. Z ničoho nič sa so zúrivým revom na mňa vrhol. Znovu som zavrela oči. Keď som ich otvorila Vajra bol mŕtvy. Zľakla som sa. Vedela som, že som ho zabila ja. No to nebol ten dôvod prečo som bola taká vystrašená. To čoho som sa tak zľakla bola túžba v mojom vnútri. Túžba zjesť to monštrum. Áno, mala som nesmiernu chuť zahryznúť sa do toho veľkého tela. Rýchlo som začala od neho cúvať, aby som to naozaj neurobila a potom mi zrak padol na ostrov. Na ostrov Hope. Z úst sa mi nejakým cudzím mužským hlasom vydrali dve slová:

"Projekt Aegis," Zarazila som sa. Ten hlas som poznala, no nevedela som ho k nikomu priradiť. V tom sa mi z hrdla vydral rev. Hrôzostrašný neľudský škrek.

S trhnutím som sa prebrala a poobzerala som sa okolo seba.

"Už si hore?" Spýtal sa príjemný chlapčenský hlas vedľa mňa a ja som sa otočila tým smerom. Na stoličke sedel chlapec s čiernymi vlasmi a prenikavými oranžovými očami. Spoznala som ho, bol to ten chlapec, ktorý mi zachránil život pred tým Ogretailom.

"Myslím, že áno. Kto si?" Spýtala som sa ho ešte stále zachrípnutým hlasom. Pomaly som sa nadvihla, no len čo som to spravila pravou rukou mi prešla ostrá bolesť. So syknutím som si ju chytila a zistila som, že ju mám až po lakeť zabalenú v hrubom bielom obväze.

"Opatrne," chlapec mi pomohol nadvihnúť vankúš, aby som sa oň mohla oprieť.

"Čo sa mi stalo s rukou?" Spýtala som sa.

"V boji si použila cudziu Jinku a duša z Aragamiho v nej ti ju začala pomaly požierať a meniť, našťastie si ju pustila skôr ako by sa to stihlo rozšíriť a vďaka tomu aj zabrali lieky proti mutácii, ktoré ti doktori pichli. Ibaže ešte bude chvíľku trvať než sa z toho dostaneš a tvoja ruka zase naberie ľudské tvary," vysvetlil mi a ja som si prezrela obviazanú ruku. Ľudské tvary? To znamená, že ešte stále vyzerá nejak podobne ako keď som vtedy chytila tú Jinku? Radšej to asi nechcem vidieť. Znovu som pozrela na chlapca.

"Zachránil si mi život. Naozaj ti veľmi pekne ďakujem..."sekla som sa, nepovedal mi svoje meno.

"Och, prepáč aké nezdvorilé odo mňa, ešte stále som sa ti nepredstavil. Moje meno je Ren," povedal tým príjemný hlasom a usmial sa. Bol mi nejaký povedomý akoby som ho odniekiaľ poznala, ale nevedela som prísť na to kde som sa s ním stretla. Jedným som si však bola istá. Z Dena nebol.

"Veľmi pekne ti ďakujem Ren," usmiala som sa aj ja.

"Nemáš mi vôbec za čo ďakovať. Ale musím povedať, že som sa zľakol. Keď som počul ten poplach zrovna som vošiel do Dena a to červenovlasé dievča za pultom so strachom kričalo, že niekto zostal na prízemí. Našiel som vás v poslednej chvíli," vydýchol si.

"Bol si ako záchrana z nebies. Naozaj. Máš to u mňa. Keď ma odtiaľto pustia pôjdeme na obed. Platím ja," žmurkla som a on sa zasmial.

"Tak teda dobre," súhlasil.

"Ren ty nie si odtiaľto však?" Spýtala som sa ho a on prikývol.

"Som jeden z Nových typov," povedal a ja som prekvapene zažmurkala.

"Vy te už dorazili? Ale veď ste mali prísť až za týždeň," vyhŕkla som.

"Dorazil som skôr len ja. Keďže nie som zo Španielska ako tí dvaja, ale odtiaľto z Japonska. Zaúčanie mi začne skôr," usmial sa a ja som prikývla.

"To znamená, že dostaneš Petra keďže ja som asi na taký týždeň odrovnaná, no ale na misiu nejakú istotne spolu pôjdeme," usmiala som sa.

"Už sa na to veľmi teším. Teraz ma však ospravedlň, musím ísť, už ma čaká tá čiernovlasá žena s obrovskými prsiami, v tom bielom obleku," povedal a ja som sa zasmiala.

"Tsubaki," povedala som a on prikývol.

"Presne tak mi hovorila, že sa volá. Prepáč, ale mená nie sú moja silná stránka. Tak sa maj a skoro sa vylieč, ešte ťa prídem navštíviť," zakýval mi a odišiel preč. Krátko potom ako odišiel do dverí vtrhla Licca a s plačom sa mi hodila okolo krku.

"Biba ty trúba myslela som, že je s tebou amen. Čo to bol za hlúpy nápad prísť neozbrojená a čo to bol za úplne najhlúpejší nápad storočia použiť v boji cudziu Jinku, vieš, že hneď akoto urobíš nastane mutácia," vzlykala mi do nemocničnej košele.

"Ja viem, prepáč, nerozmýšľala som," zašepkala som a ona si utrela slzy.

"Hlavne, že sa ti nič nestalo a ďakujem, že si pre mňa prišla," pousmiala sa.

"Mne neďakuj to Ren nás zachránil," povedala som.

"Ren? Aký Ren?" Nechápavo sa spýtala.

"Jeden z Nových typov, dorazil skôr asi ste sa práve minuli," vysvetlila som.

"Je to dosť možné, potom sa mu poďakujem," povedala a ja som prikývla. V tom sa dvere rozleteli a dovnútra vtrhol môj oddiel. Alisa a Sakuya úplne vydesené, Kouta napoly vystrašený napoly nahnevaný a Soma... na sucho som preglgla. Vyzeral ako boh skazy schopný rozsekať hocikoho kto sa mu postaví do cesty. Bol naštvaný a to dosť naštvaný. Aj Licca vycítila jeho zlovestnú auru a preto sa rýchlo postavila.

"Prídem ťa pozrieť neskôr, drž sa," nasilu sa usmiala a už jej nebolo.

Nastalo hrobové ticho, ktoré prerušila Sakuya keď sa zhlboka nadýchla a vydýchla.

"Biba," začala s prednáškou, ale hneď aj skončila, keď Soma podišiel ku mne s tým vražedným výrazom na tvári. Zrazu som mala pocit, že sa zmenšujem a on sa zväčšuje do nadrozmerných výšok aj so svojou zlovestnou aurou.

Tak toto bude poriadne bolieť.

"Zo všetkých nápadov v celom tomto odpornom svete bol toto ten najebnutejší aký som kedy zažil!" Spustil krik a všetky sestričky a doktori, ktorí prechádzali okolo sa na neho prekvapene pozreli a potom sa radšej pakovali preč.

"Gratulujem, že si ma utvrdila v názore, že nemáš vôbec žiadny rozum lebo toto, čo si spravila by neurobil ani zelenáč nie to líder! Uvedomuješ si vôbec, čo sa ti všetko mohlo stať?! Asi ťažko, keď tu teraz kysneš na prdeli odrovnaná na neviem ako dlho!" Vyprskol.

"Na týždeň," pípla som tíško ako myška a on ma skoro prepálil pohľadom.

"Ak si myslíš, že si nejaká hrdinka tak si to vyhoď z hlavy lebo po tomto incidente ťa každý bude mať za hlupaňu storočia! Môžeš byť spokojná tento titul ti tak skoro nikto nezoberie!" Odbil ma.

"Soma to už trošku preháňaš. Bibi len chcela pomôcť Licce," snažil sa ho upokojiť Kouta.

"Nie, nepreháňam to, čo nechápeš, že sa mohla stať Aragamim?! Potom by sme ju museli zabiť, ak by ju pred tým nezabil ten prašivý Ogretail," zazrel aj na neho.

"My vieme, ale prišli sme sa o tom v kľude porozprávať," pridala sa aj Sakuya a Soma podráždene sykol. Ešte raz sa na mňa naštvane pozrel a potom sa vybral preč.

"Hej, Soma kam ideš? A čo ten spoločný rozhovor?" Snažila sa ho zastaviť Alisa.

"Serem na váš spoločný rozhovor, som naštvaný a ju nechcem vidieť minimálne ten týždeň, čo tu pobudne!" Vyprskol a takou silou za sebou tresol dverami až som myslela, že padne celá stena.

Nastalo hrobové ticho.

"No, toto bolo zaslúžené. Naozaj som spravila blbosť," prelomila som to ticho nakoniec ja. Keby som naozaj nejednala tak nezodpovedne isto by sa ma Somove slová dotkli, ale takto nie lebo to bolo oprávnené. Navyše, keď sa na to pozriem z jeho strany, keby to urobil niekto z nich, asi by som ich zabila, ale až po obrovskom šoku, ktorý by som horko ťažko prekonalo keby mi to niekto oznámil.

"To si teda spravila. Bibi nemôžeš jednať takto nerozvážne, to proste nejde. Chápem, že si chcela pomôcť Licce, a keď sa nad tým zamyslím na tvojom mieste by som jej chcel tiež pomôcť, ale proste toto bolo nezodpovedné. Naozaj sme sa o teba veľmi báli, keď nám Tsubaki volala čo sa stalo myslel som, že dostanem infarkt," sadol si ku mne. Na tvári sa mu ešte stále zračili obavy. Pozrela som na Sakuyu a Alisi. Taktiež boli ešte stále vystrašené.

"Naozaj ma to mrzí, ani neviete ako," zašepkala som previnilo Pochvíľke Sakuya pokrútila hlavou a usmiala sa.

"To je už teraz jedno, hlavne, že si v poriadku," povedala a Alisa prikývla.

"Vďačím za to Renovi. Je to nováčik, to on ma zachránil," usmiala som sa.

"Musíme sa mu potom ísť poďakovať," povedal Kouta a ostatní prikývli.

"Čo povieš na to, aby sme si teraz niečo pozreli?" Spýtal sa, no v tom niekto zakašľal. Bol to môj doktor.

"Prepáčte, ale návštevne hodiny pre Bibu končia, musí si odpočívať," povedal a na našich tvárach sa objavilo sklamanie.

"Ale prečo doktor? Ja sa cítim fajn," pokúsila som sa ho prehovoriť, ale keď som si všimla jeho výraz a lá:

"Po dnešnom fiasku si, si vyplytvala všetky výhody!" radšej som sa ďalšieho prosenia zdržala.

"Tak nič teda, ale zajtra sa vidíme, dobrú noc," zaželala mi Alisa a aj ostatní.

"Aj vám a prosím odkážte Somovi, že ma ten môj dnešný výstup naozaj mrzí," usmiala som sa a Kouta prikývol.

"Odkážem, neboj, on zachvíľku vychladne," uškrnul sa.