God Eater Burst (3.Kapitola-part 2)

---

Druhý deň ráno som si znovu našla puding od Soma, k tomu mangy od Kouta, knihy od Sakuyi a čokoládu od Alisi. Kouta mi dokonca k mangám pribalil aj PSP aby som bola na celý deň ušetrená pred nudou.

Hneď som si aj spustila jednu z hier, ktoré v ňom mal. Nečakala som, že sa do toho zahĺbim až tak, že pritom strávim celé doobedie. Potom ma však hra absolútne vytočila pretože som nemohla zabiť jedného Bossa a tak som s rozčúlením PSP odložila do šuplíka. Natiahla som sa a rozhodla som sa od doktora nachvíľku vypýtať von z nemocnice. Pustil ma, tak som sa hneď rozhodla ísť pozrieť Tensaia, no na hlavnej chodbe som sa zastavila, keď som zbadala Hibari. Sedela za informačným pultom a vyzerala trochu znudene. Asi toho dnes toľko na starosti nemala keďže polka oddielov hľadala Hannibala a tá ďalšia zabíjala malých Aragami, ktorí sa stále pretŕčali na okolí.

"Ahoj Hibari, čo nuda?" Spýtala som sa, keď som podišla k nej.

"Ahoj Biba, no tak celkom," zašomrala.

"Tatsumi ti nevolal? On ti vždy zvykne volať, aj keď je na misii, aby ťa otravoval s tým kedy pôjdete na rande," uškrnula som sa pri spomienke na Tatsumiho, ktorý pri každej voľnej príležitosti na misii volal Hibari na základňu a pozýval ju kade tade.

"Už mi volal, ale teraz zrovna asi nemá čas," vzdychla si a odchlipla si z čaju.

"A čo ty a Kouta?" Spýtala sa ma a ja som prekvapene zažmurkala.

"Ja a Kouta?" Spýtala som sa neveriacky.

"No jasné, veď ste takí dobrí kamaráti, neustále ste spolu, smejete sa na všetkom, aj na tom, čo ostatným nie je vôbec vtipné, dokonca máte aj rovnaké záľuby ako sledovanie Bugarally, navyše ťa už viackrát videli sa s ním objímať, takže sa láskavo predo mnou nehraj, že o ničom nevieš," uškrnula sa na mňa, no môj zaskočený pohľad z tváre nezliezol.

Kouta a ja? Ale my sme len kamaráti. Teda veľmi dobrí kamaráti, môžem kľudne vyhlásiť, že najlepší, pretože mu hovorím skoro všetko a on sa zase zdôveruje mne. No nikdy by ma nenapadlo, že ľudia o nás myslia ako o páre.

Áno, je pravda, že ho objímam, keď pre mňa niečo urobí, ale to je čisto priateľské. Navyše sa mi priznal, že sa mu už dlho páči Alisa. Dúfam, že to tak nepôsobí aj na členov môjho oddielu. V tom som si spomenula na Somove sarkastické: "Hrdličky," ktoré nám povedal, keď sme sa s Koutom na seba pozreli, spomenuli si na to ako sme noc pred tým strachom skuvíňali pri horore a začali sa smiať pritom nikto netušil čo nám je také smiešne. Alebo na Alisin nahnevaný pohľad, keď som ho objala potom, čo mi zohnal ďalší koncert Vocaloidov. Dokonca, keď tak nad tým premýšľam aj Peter sa nejak zvláštne uškŕňal, keď nás spolu našiel pozerať Bugarally... ja som taká sprostá!

Capla som si ruku po čele.

"Hibari, počúvaj my dvaja nie sme pár. Sme len najlepší kamaráti a ja sa sem- tam nechám trochu uniesť lebo viem, že sa na neho môžem spoľahnúť keby sa niečo stalo, ale nikdy som o ňom nepremýšľala ako o...o..."

"Priateľovi," doplnila ma.

"Presne," pritakala som.

"Biba nechcem ťa sklamať, ale podľa mňa medzi mužmi a ženami neexistuje niečo ako najlepší kamaráti," znovu si odpila z čaju.

"Tak to je pekná blbosť!" Oponovala som jej a ona sa zasmiala.

V tom sa ozval alarm a nami od šoku trhlo.

"Hlásenie pre zamestnancov. Z výskumného laboratória ušiel Ogretail, ktorý sa teraz pohybuje na prízemí, všetci sa ihneď evakuujte na prvé poschodie, prízemie bude uzavreté. Opakujem..." S Hibari sme si vymenili šokované pohľady.

"Zostal v Dene nejakí oddiel?" Spýtala som sa a ona pokrútila hlavou.

"Nie, všetci sú v teréne, buďto hľadajú Čierneho Hannibala alebo zneškodňujú iných Aragami," zašepkala.

"Tým chceš povedať, že som tu iba ja?!" Vyhŕkla som.

"Áno, ale nemáš svoju Jinku," schladila ma. Do čerta, bez Tensaia si môžem ísť tak akurát pískať za roh!

Ľudia začali vybiehať s prízemia a vyplašene sa zhromažďovali okolo nás. Očami som po nich prebiehala a uvedomila som si, že nikde nevidím Liccu, ktorá má dielňu na prízemí. Ozval sa ďalší výstražný zvuk, ktorý hlásil, že prízemie sa zachvíľku uzavrie. Absolútne bez rozmyslu som sa preto rozbehla dole schodmi a hneď ako som to urobila sa vchod za mnou zavrel. Zastavila som sa a podišla ku kovovým dverám. Buchla som do nich, ale ani len nezaduneli. Bola to tá istá tvrdá oceľ, ktorá sa okrem anti-Aragami bariéry rozprestierala okolo miest.

"Do riti," zašomrala som a opatrne som sa vydala po dlhej chodbe, ktorá končila dverami vedúcimi do Liccinej dielne. Pred dielňou som sa zastavila a pomaly som do nej nakukla.

Ogretail, Aragami vyzerajúci ako Tyranosaurus, sa obzeral okolo seba. Zbadala som aj Liccu, ktorá sa skrývala pod pultom, na ktorom bývali vyložené všetky Jinky, či už opravené, zničené alebo tie, ktoré zostali po zosnulých bojovníkoch. Tentokrát tam však žiadna Jinka nebola, ani Tensai. Potom mi však zrak padol na veľkú červenú Jinku, postavenú v samom rohu pultu. Hneď som ju spoznala.

Ogretail si ma všimol a nahlas zareval. Rozbehol sa priamo na mňa. Odskočila som na bok a hneď som sa rozbehla za tou Jinkou.

Napriahla som k nej ruku a započula ako Licca kričí:

"Nie, to nemôžeš! Tá Jinka je Rindouvova!"

Vedela som, že to nesmiem, pretože ak sa bojovník pokúsi použiť cudziu Jinku na boj odmietne ho a začne ho požierať, pomaly ho premení na Aragamiho. Je jedno či je to Jinka, ktorá patrí živému alebo mŕtvemu, aj keď duša Aragamiho v nej už dávno neprebýva vždy tam po nej zostávajú nejaké čiastočky, ktoré hneď vycítia, že ten, čo ju chce použiť na boj nie je jej majiteľ a aj tieto čiastočky dokážu človeka požrať a zmeniť na monštrum.

No ja som sa práve nachádzala vo veľmi zúfalej situácii. Nemala som Jinku, nemal mi kto pribehnúť na pomoc, nemohla som tu nechať Liccu na pospas osudu a beztak by ma Ogretail zatiahol do kúta. Preto bol môj čin taký zúfalý a hlavne taký bezmyšlienkovitý.

Schytila som Rindouvovu Jinku a tasila som ju pred seba

Chcela som s ňou zaútočiť na Ogretaila, no stalo sa presne to čoho som sa bála. Pravou rukou mi prešla nesmierna bolesť. Akoby ju niekto trhal na kusy a lámal mi kosti.

Bolestne som vykríkla a skrčila som sa. Pozrela som na ruku, v ktorej som držala Jinku a s hrôzou som zistila, že je oblepená čiernou tekutinou, ktorá sa menila na niečo, čo pripomínalo labu Aragamiho s obrovskými pazúrmi. Tá bolesť, ktorú som pociťovala bola k nevydržaniu. Naozaj som mala pocit, že mi tú ruku niečo žere zaživa.

"Biba!" Skríkla hystericky Licca a ja som zdvihla zrak. Všimla som si ako sa Ogretail na mňa rúti. Pozbierala som zvyšky síl a aj cez tú bolesť som sa Jinkou po ňom zahnala. Zasiahla som ho a on padol k zemi. No rana nebola dosť silná na to, aby ho zabila, iba ho otupila. Pustila som Rindouvovu Jinku na zem. Bolesť začala pomaly ustupovať, no čierna hmota na mojej ruke zostala. Rozbehla som sa k Licce. Chytila som ju popod pazuchu a vytiahla ju spod pultu.

"Musíme odtiaľto okamžite vypadnúť!" Vyhŕkla som, ale už bolo neskoro. Ogretail za mnou nahlas zavrčal, potriasol hlavou a nenávistne na nás pozrel. Nohy sa mu prudko odrazili od zeme, rútil sa priamo na nás.

Cítila som vlastné srdce až niekde v krku, bilo ako splašené akoby mi samé chcelo vyskočiť z hrude. Nohy sa mi roztriasli a zalial ma studený pot. Bola som absolútne bezmocná, nemala som nič čím by som sa bránila. Mohla som sa len dívať ako sa smrť v podobe Ogretaila na mňa rúti. V tom sa za mnou ozval výstrel a okolo mňa preletela oranžová žiara. Spoznala som ju. Bol to náboj z Jinky. Nemilosrdne sa zaryl do hrude Ogretaila a ten padol mŕtvy na zem, rovno pred naše nohy.

So šokom som sa otočila a môj pohľad sa stretol s párom prenikavých oranžových očí. Útly čiernovlasý chalan držal v rukách čierno oranžovú Jinku v móde streľby. Keď videl, že Aragami je mŕtvy rozbehol sa priamo ku mne.

"Hej, si v poriadku?" Spýtal sa. Chcela som sa ho opýtať kto je, pretože som ho nikdy predtým v Dene nevidela, no než som sa ho stihla hocičo spýtať do ruky mi udrela zase silná bolesť a akoby to nestačilo v hlave mi začalo tiež bolestivo pulzovať. Zahmlilo sa mi pred očami a jediná vec, ktorú som ešte zaregistrovala bolo, že padám na zem, potom sa všetko ponorilo do černoty.