Tsuki-chan

Yamamoto: Zahraj si svoju poslednú pieseň Bach, pretože zomrieš. JA stelesnenie Slnka ťa zabijem! Juhabach: Stelesnenie Slnka? To ako vážne? Slnko: Hej! Neťahajte ma do toho! Ja s ním nič nemám! Tak milí Bleach fanúšikovia po dlhej dobe sa vám ozývam, aby som vám zreprodukovala posledných neviem koľko častí Bleachu, ktoré boli pre mňa úplne napínavé, strhujúce, plné prekvapení, nečakaných zvratov a hlavne plné za srdce chytajúcich scén! Bolo to vážne super! (dúfam, že čítate tu iróniu medzi riadkami) V Seireitei to vyzerá asi takto: Byakuya je kaput, Kenpachi tiež (hlavne, že tam zo seba robil pupok sveta pol mangy, zbytočne premrhané strany), Renji už tiež nevníma svet okolo seba, takisto ani Rukia, proste všetci sú buďto prizabití alebo zabití a tí, čo žijú stále čakajú na spásu Ichiga, dobre, že nefňukajú na zemi, aby ich zachránil, hlavne že hrdá a vznešená Gotei 13. Ichigo je, bohužiaľ, v nedohľadne takže je na Yamamotovi, aby situáciu zachránil. Ten je vážne na Mrázika, ktorý ...

Po dlhom čase pokračovanie :D 12. Kapitola Rangiku pozrela na Tatsuya. "Kto sú tvoji rodičia?" spýtala sa ho. V miestnosti zavládlo hrobové ticho. Tatsuyo si vzdychol a otvoril svoje prenikavé modré oči. "Moje celé meno je Ichimaru Tatsuyo, syn Ichimaru Gina a jeho manželky Ichimaru Rangiku. Som tvoj syn," povedal a jej oči sa rozšírili prekvapením a šokom. "To nie je možné...Gin...on je predsa..." šepkala. "Nie, nie je. Ichimaru Gin v deň, keď zomrel sa znovu narodil ako zblúdila duša v Hueco Mondo. Mal sa reinkarnovať do ľudského sveta a začať žiť od začiatku od batoľaťa až po starého muža, no miesto toho sa jeho duša dostala do Hueco Mondo a tam sa zhmotnila. Vrátil sa do Las Noches a pomohol Arrancarom, ktorí prežili dostať sa späť na nohy, no neučil ich zlu ako Aizen, učil ich dobru a ľudskosti. Stal sa ich novým kráľom. Keď Ichigo-san a Rukia-san utiekli do Huceo Mondo, aby zachránili svojho nenarodeného syna bol to Gin kto ich tam prichýlil, to...

2.Kapitola Keď som sa v to ráno zobudila všetko sa vrátilo do prázdnoty: žiadna nenávisť, žiadna radosť, žiaden cit, ale... niečo zostalo. Nedočkavosť. Nedočkavosť na noc, kedy zaspím a navštívim Kráľa nočných môr. V ten deň sme mali v škole prednášku. Pýtala sa nás čo máme najradšej a čo naopak nenávidíme. Spolužiak sa ozval a povedal: "Nenávidím nočné mory!" Deti na to začali horlivo prikyvovať. Pobúrilo ma to, povedali, že naznášajú nočné mory, to znamenalo, že nenávidia Ichiga. Vyskočila som zo stoličky. "Nočné mory nie sú zle!" vyhŕkla som a všetci na mňa prekvapene pozreli. "Čo iné sa dalo očakávať od Ľadovej kráľovny," začali šomrať pochvíľke. "Nočné mory nie sú zle!" trvalo som na svojom. "Sklapni, čudáčka!" začali po mne vykrikovať, ale ja som si stále trvala na svojom. "Nie sú zle!" opakovala som dookola akoby som ich tým mala presvedčiť, že mám pravdu. "No tak deti..." snažila sa nás utíšiť učiteľka. ...

20. KAPITOLA Zvyšok obeda bolo v dome ticho. Grimmjow nepustil Shandris ku Tsuki a Tsuki bolo vtedy všetko fuk. "Jak to, že už nie si zviazaná??" spýtal sa jej Grimmjow. "Nerieš..." sklonila zrak. "Už je." chytil jej Toushirou nečakane ruku čo sa ho Shandris zľakla a potom sa pozerala na to ako boli opäť pripútaný k sebe. Pozreli si do očí, ale Toushirou svoj zrak potom odvrátil. To čo spravil ho naozaj sralo. "Čo s vami je??" pozoroval ich Grimmjow. V tom sa otvorili dvere.: "Tak môžeme ísť na tu party... Už sa nemôžem dočkať Matsumoto." vydala sa vpred. "Tsuki??" prehovorila na ňu Shandris.: "Si v poriadku??" šla za ňou pri tom ťahala Toushira. "Hej..." zaklamala jej. Cítila sa strašne. V poslednom čase jej začínala často klamať. Veď kamarátky si nikdy neklamú! Otočila sa ku Shandris a otvorila ústa. Strašne jej to chcela povedať. Zožieralo ju to, no keď si všimla Toushirov a Grimmjowov vážny pohľad otoči...

19. KAPITOLA "Tak to bolelo." Zašomral Toushirou a poškrabal sa za hlavou. Tsuki prekvapene zažmurkala na dáždnik, ktorý sa zlomil na polku. "Ale no tak! To nie je fér!" Zvrieskla naň a šľahla ho do kúta. "Ale toto fér bude." Zavrčal Toushirou a chcel po nej skočiť, ale Shandris sa pred ňu postavila a on sa na poslednú chvíľu zastavil. "Tak toto je už fakt divné..." Zašomrala Shandris. "Z akého neznámeho dôvodu už na mňa neútočíš, nebiješ ma, neznásilňuješ ma a nie si na mňa hrubý?!" Kričala po ňom a on prekvapene nadvihol obočie. Čo jej má na to povedať? "No biele psisko prečo?" Pridala sa aj Tsuki a pritom nevinne zaklipkala očami. Toushirou na ňu zazrel a zavrčal. Keby nešlo o zdravie jeho dieťaťa zabije ju. V tom Tsuki pozrela na hodiny. "Nič v zlom, ale je pol siedmej. Zachvíľku vstane ten modrý bastard, ak už ovšem nie je hore." Spomenula si na sen a minulosť, ktorú mu sama nevie prečo z časti odhalila. "M...

Em...začala som písať túto poviedku...no chcela som vám len ukázať ako to vyzerá, keď som tu dlho žiadnu poviedku nepridávala xD Tak len na ochutnávku :D 1. Kapitola "Robíš si zo mňa srandu?! Stotridsať minút?!" Vyhŕkla som, keď som na tabuli ukazujúcej príchody, odchody a meškanie vlakov zbadala ten môj a pri ňom veľkými číslami meškanie 130 minút. Aby som to mala aj potvrdené celou vlakovou stanicou sa ozval ženský hlas, ktorý túto katastrofu potvrdil a nezabudol pridať: "Za meškanie sa vám predom ospravedlňujeme." "Ospravedlnenie sa neprimá!" vyhŕkla som nasrdene a všetci sa na mňa prekvapene pozreli. "Panebože, veď sme v Japonsku! Tu by vlaky nemali meškať!" rozčuľovala som sa ďalej. "Mladá dáma upokojte sa. Je to kvôli tomu, že sa pretrhlo elektrické vedenie. Navyše cestu vám preplatíme," snažil sa ma utíšiť sprievodca. "Super," zamrmlala som, nasadila červené slúchatka, pustila nahlas hudbu a vybrala sa preč. Ako mám asi...

Krátka poviedka (bude mať len 3. kapitoly) Darček k Halloweenu xD Zatiaľ 1. Kapitola 1.Kapitola Niektorí ľudia hovoria, že sa ničoho neboja. Klamú. Každý sa niečoho bojí. Či už pavúkov, duchov, psov, iných ľudí, tmy... smrti. Ak sa aj nájde človek, ktorý si myslí, že sa ničoho nebojí je na omyle a dobre to vie, pretože všetci sa boja nočných môr. Nočná mora, sen, ktorý pozná a odhaľuje náš strach. Zobúdzame sa z neho s mrazením, studeným potom, niekedy aj plačom a snažíme sa naň, čo najrýchlejšie zabudnúť, no keď aj zabudneme zostáva v nás ešte dlho ten stiesnený pocit, tá úzkosť a niekde v hĺbke strach. Nočná mora, je náš najväčší nepriateľ, nemôžeme jej čeliť lebo pozná všetky naše slabosti. Ja som bola tiež taká. Potom, čo mojich rodičov zabili pred mojimi očami, keď mi bolo šesť, si všetci mysleli, že sa zrútim, ale to sa nestalo. Ostala som ako kameň, chladná, bez emócii. Nedokázala som sa radovať, nedokázala som plakať, ani na pohrebe mojich rodičov, zmysel života mi unikol z dla...