King of Nightmares

Krátka poviedka (bude mať len 3. kapitoly) Darček k Halloweenu xD Zatiaľ 1. Kapitola

1.Kapitola

---

Niektorí ľudia hovoria, že sa ničoho neboja. Klamú.

Každý sa niečoho bojí. Či už pavúkov, duchov, psov, iných ľudí, tmy... smrti. Ak sa aj nájde človek, ktorý si myslí, že sa ničoho nebojí je na omyle a dobre to vie, pretože všetci sa boja nočných môr. Nočná mora, sen, ktorý pozná a odhaľuje náš strach. Zobúdzame sa z neho s mrazením, studeným potom, niekedy aj plačom a snažíme sa naň, čo najrýchlejšie zabudnúť, no keď aj zabudneme zostáva v nás ešte dlho ten stiesnený pocit, tá úzkosť a niekde v hĺbke strach. Nočná mora, je náš najväčší nepriateľ, nemôžeme jej čeliť lebo pozná všetky naše slabosti.

Ja som bola tiež taká. Potom, čo mojich rodičov zabili pred mojimi očami, keď mi bolo šesť, si všetci mysleli, že sa zrútim, ale to sa nestalo. Ostala som ako kameň, chladná, bez emócii. Nedokázala som sa radovať, nedokázala som plakať, ani na pohrebe mojich rodičov, zmysel života mi unikol z dlaní, prestala som cítiť strach, prestala som sa starať o ostatných. Možno, že mali doktori pravdu, možno som sa naozaj zrútila... neviem. Zabudla som nad dni kedy som bola šťastná, smutná, nahnevaná, sklamaná. Dni kedy som sa smiala a plakala. Boli preč, myslela som si, že navždy, ale... po dvoch rokoch som objavila jeho a začala som znovu cítiť. Vždy, keď bol blízko mňa moje ľadové srdce sa roztopilo a začalo biť. Tie momenty boli pre mňa veľmi drahé, momenty s ním boli všetko čo som na svete mala.

Prvýkrát sme sa stretli, keď mi bolo osem...

Hľadela som pred seba, pred očami sa mi znovu odohrávala smrť mami a otca. Prečo? Nie, len to miešal sa tam obraz môjho psa, ktorý zomrel rok po vražde rodičov. Prešlo ho auto, keď som ho našla ešte žil. Bol celý krvavý, strašne kňučal. Želala som si, aby som s ním mohla súcitiť, aby som mohla plakať, veď som ho predtým tak milovala. No nedokázala som to, zostala som úplne kľudná, bez jedinej emócie. Vedela som, že sa trápi tak... som jeho trápenie ukončila. Aspoň to, keď som mu nemohla podarovať svoj súcit.

Obraz psa zmizol a nahradili ho deti zo školy, ktoré ma prezývali "Ľadová Kráľovná". Držali sa odo mňa ďalej, báli sa, ale mne to bolo jedno. Nechápala som prečo sa predo mnou odohrávajú tieto obrazy a tak som bez záujmu odišla preč, dverami, ktoré som si všimla. Keď som ich otvorila a vošla dnu všade okolo mňa boli obesené telá ľudí. Mala by som sa báť, plakať hrôzou, ale žiadny z týchto pocitov sa ku mne nedostavil tak som s kamennou tvárou prešla okolo nich k ďalším dverám, za ktorými sa skrývali ľudia umierajúci v ohni. Od bolesti veľmi kričali, ale ja akoby som to nepočula išla som ďalej. Nepamätám si koľko tých dverí som prešla, ale za tými poslednými, najväčšími, zapečatenými čiernou pavučinou som našla niečo, čo zmenilo môj život.

Pristúpila som k ním a strhla čiernu pavučinu. Po tele mi začalo loziť veľké množstvo pavúkov. Nebála som sa ich, nehnusilo sa mi to. Otvorila som dvere a hneď ako som to urobila pavúky sa rozplynuli. Vošla som dovnútra. Miestnosť bola tmavá a jediné čo som videla bol trón, na ktorom sedelo nejaké zviera s maskou, na ktorej sa týčili dva obrovské rohy. Jeho koža bola biela a na hrudi posiata červenými znakmi, teda skôr posiata znakmi okolo obrovskej diery v hrudi. Keď ma zbadal vystrel hlavu, ktorú si unudene opieral o dlaň s obrovskými bielymi pazúrmi.

"Čo tu robíš?" spýtal sa obludným hlasom, ktorý by iných ľudí vystrašil tak, že by ušli.

"Hľadám východ," odpovedala som kľudne.

"Kto vôbec si?" spýtal sa ma.

"Kuchiki Rukia," predstavila som sa. Príšera sa zdvihla zo zlatého trónu a zmizla, no hneď nato sa objavila pri mne.

"Ľudské dieťa! Ako si sa sem dostala! To nie je možné! Nemohla si prejsť cez všetok strach nočných môr!" zreval tak nahlas až ma zaboleli uši. Ani som sa nepohla, ale... niečo vo mne áno. Pocítila som hnev, obrovský hnev. Prečo po mne kričí? Nič zlé som neurobila! Ani neviem ako som sa sem dostala tak čo má za problém?!

Zvraštila som obočie a vyrovnala sa v celej svojej malinkej výške akoby som chcela obludu prerásť.

"Sklapni!" zvrieskla som po ňom najhlasnejšie ako som len mohla len aby som sa priblížila jeho revu. Za jeho jasnými žltými očami som zbadala prekvapenie.

"Ja som sem neprišla dobrovoľne! A navyše zhoď tu masku si trápny!" ukázala som na neho prstom. Po dvoch rokoch ma niekto naštval, vytočil tak, že som mu vynadala. Po dvoch rokoch som zase ochutnala hnev a bolo to nádherné.

Obluda odo mňa odstúpila a začala sa nahlas smiať. Smiech, ktorý naplnil miestnosť však znel ľudsky, bol to veľmi príjemný smiech. Biela maska na hlave sa mu rozsypala a s ňou zmizlo aj obludné telo. Predo mnou stál teraz muž s hnedými očami a prenikavými ryšavými vlasmi. Prekvapene som zažmurkala.

"Ako je možné, že si sa sem dostala maličká? Žiadny človek sa sem nemôže dostať, nemôže prejsť cez všetky izby strachu, zošalel by, už pri prvých by sa otočil, vlastne nemal by sa dostať ani cez svoju nočnú moru," skúmavo si ma premeral.

"Ja sa ničoho nebojím," vyhlásila som. Na to sa muž zase začal smiať.

"To som už počul nespočetne veľakrát. Všetci sa boja, všetci sa boja mňa," tajuplne sa uškrnul.

"Kto si?" spýtala som sa ho. Jeho úškrn sa po mojej otázke ešte rozšíril a hnedé oči nabrali jasnožltý odtieň.

"Kráľ nočných môr," povedal takým mrazivým hlasom, že by som mohla odprisahať, že mi po tele prebehla husia koža.

"No, ja som Kuchiki Rukia. " predstavila som sa znovu. Muž sa zatváril začudovane, ale potom sa zase rozosmial.

"Ty si teda číslo, maličká. To som ešte za celý svoj nesmrteľný život nezažil," Kľakol si ku mne, aby sa mi mohol dívať priamo do očí.

"Vieš," prehovoril pochvíľke.

"Je na tebe niečo zvláštne, v tvojom pohľade. Akoby si bola prázdna," zašepkal a ja som prikývla.

"Som Ľadová kráľovná. Necítim nič," povedala som a Kráľ nočných môr prekvapene zažmurkal. Znovu sa na mňa skúmavo zahľadel pričom jeho hnedé oči zase zožltli.

"Tvojich rodičov zabili, pred tvojimi očami, vo vašom dome," šepkal.

"Odvtedy si ako prázdna, dokonca... si bez jedinej emócie zabila aj svojho psa," priblížil sa tvárou bližšie ku mne.

"Čítaš mi myšlienky alebo čo?" spýtala som sa.

"Len tie zlé, z ktorých môžem vytvárať nočné mory," zamrmlal a ďalej si ma premeriaval pohľadom.

"No nič," vzdychol si a potom sa usmial.

"Si veľmi zaujímavá, páčiš sa mi. Si prvý človek, ktorý sa so mnou rozpráva, nemám návštevy iných kráľov moc rád ale človek... to môže byť zaujímavé..." uškrnul sa.

"Aj ty sa mi páčiš," povedala som.

"To je prvýkrát po tej nehode čo ma niekto nahneval," usmiala som sa.

"A ako vidím aj priniesol úsmev na tvár," dodal a ja som prekvapene zažmurkala. Naozaj som sa usmiala.

"Mimochodom..." poškrabal sa za hlavou.

"Pekné pyžamo," žmurkol na mňa a ja som pozrela na svoje ružové pyžamo s hlavami Chappy.

"Ďakujem, aj ty máš pekné...oblečenie," zašomrala som a prezrela si jeho červené nohavice s čiernym tričkom a čiernym plášťom, ktorý bol z vnútornej strany červený.

"Tak poď, odvediem ťa odtiaľto preč." Ponúkol mi ruku, ale ja som pokrútila hlavou.

"Ja odtiaľto nechcem ísť preč. Páči sa mi tu," odstúpila som od neho dozadu a on znovu prekvapene zažmurkal, no potom sa rozosmial.

"To je prvýkrát, čo počujem, že by sa tu niekomu páčilo. Tak dobre teda, chvíľku tu môžeš zostať. Potom sa, ale musíš vrátiť, no môžem ti sľúbiť, že budúcu noc, keď zaspíš ťa osobne prídem privítať do krajiny nočných môr a budeme sa znovu hrať," postrapatil ma po vlasoch a ja som s úsmevom prikývla. Ďalší pocit, radosť.

"Kráľ nočných máš aj meno?" spýtala som sa ho a on pokrútil hlavou.

"Mal som...kedysi dávno...ale...už...nemôžem si naň spomenúť..." chytil sa za hlavu. Zrazu vyzeral byť nejaký smutný, osamotený, prázdny ako ja.

"Ichigo," vyhŕkla som a on na mňa prekvapene pozrel.

"Budem ťa volať Ichigo," usmiala som sa. Jeho prázdne oči razom zažiarili, ale nie radosťou.

"Čo?! Čo je to za meno?!" vyhŕkol.

"Za trest. Že si na mňa na začiatku kričal a navyše...jahody sú moje najobľúbenejšie ovocie," usmiala som sa, dotkla som sa ho rukou a rozbehla sa preč. Prekvapene sa za mnou obzrel.

"Máš babu tak chytaj!" zakričala som a on sa uškrnul.

"Naozaj zvláštne dieťa," zamrmlal si skôr pre seba ako pre mňa a rozbehol sa za mnou.