King of Nightmares (2.Kapitola)

2.Kapitola

---

Keď som sa v to ráno zobudila všetko sa vrátilo do prázdnoty: žiadna nenávisť, žiadna radosť, žiaden cit, ale... niečo zostalo. Nedočkavosť. Nedočkavosť na noc, kedy zaspím a navštívim Kráľa nočných môr.

V ten deň sme mali v škole prednášku. Pýtala sa nás čo máme najradšej a čo naopak nenávidíme. Spolužiak sa ozval a povedal: "Nenávidím nočné mory!"

Deti na to začali horlivo prikyvovať. Pobúrilo ma to, povedali, že naznášajú nočné mory, to znamenalo, že nenávidia Ichiga. Vyskočila som zo stoličky.

"Nočné mory nie sú zle!" vyhŕkla som a všetci na mňa prekvapene pozreli.

"Čo iné sa dalo očakávať od Ľadovej kráľovny," začali šomrať pochvíľke.

"Nočné mory nie sú zle!" trvalo som na svojom.

"Sklapni, čudáčka!" začali po mne vykrikovať, ale ja som si stále trvala na svojom.

"Nie sú zle!" opakovala som dookola akoby som ich tým mala presvedčiť, že mám pravdu.

"No tak deti..." snažila sa nás utíšiť učiteľka.

"Nie sú zle, nie sú zle!" krútila som hlavou. Niečo sa vo mne pohlo, niečo čo moje srdce prudko rozbúchalo. Hnev? Neviem, v ten deň si museli pre mňa do školy prísť pestúni, pretože som sa nedokázala ukľudniť. Obidvaja krútili hlavami, nie preto žeby sa hnevali. Boli radi. Po dvoch rokoch som konečne prejavila nejakú emóciu, aj keď bola negatívna, ale bola.

Keď som večer zaspala prvé, čo som zbadala bola Ichigova usmievavá tvár a potom sa mi celý odhalil z černoty. Prišiel ako sľúbil. Šťastná som sa za ním rozbehla a tuho ho objala. Kľakol si ku mne a objatie mi vrátil. Bola som tak šťastná, pretože som znovu cítila, pretože bol znovu pri mne. A potom som si spomenula na slová svojich spolužiakov, ktorí povedali, že ho nenávidia a... niečo mokré mi začalo padať po lícach. Keď to dopadlo na moje pery zistila som, že je to slané. Boli to slzy, úplne som zabudla ako chutia. Z hrdla sa mi vydrali vzlyky, zabudla som aj na to aké hlasné a nepríjemné pre toho, ktorý plače dokážu byť.

"Hej, čo sa stalo?" Ichigo na mňa prekvapene pozrel. Sklopila som zrak, aby mi nevidel do tváre.

"Deti...deti v škole hovorili, že ťa nenávidia a...a..." cez vzlyky som nedokázala ani rozprávať. Ichigo ma chvíľku ticho sledoval a potom sa usmial. Začal mi slzy zotierať.

"To je v poriadku Rukia. Tak je to správne. Mňa majú ľudia nenávidieť," šepkal, ale za jeho slovami som cítila smútok a keď som sa na neho konečne odvážila pozrieť zistila som, že jeho pohľad zostal znovu taký prázdny ako vtedy, keď mi nevedel povedať svoje meno. Ten prázdny pohľad mi trhal srdce tak som chytila jeho obrovské ruky do svojich maličkých dlaní a usmiala som.

"Ale ja ťa ľúbim. Veľmi ťa ľúbim a vždy ťa budem ľúbiť," povedala som veselo a on na mňa prekvapene pozrel, ale potom sa šťastne usmial.

"Ďakujem, aj ja ťa ľúbim," zobral ma na ruky.

"Zostanem navždy s tebou Ichigo, budem sem za tebou chodiť každú, každučkú noc, aby si nebol sám," sľúbila som mu. Nič mi na to nepovedal, ale úsmev z tváre mu nezmizol.

"Poďme sa hrať. Ako sa chceš dnes hrať?" spýtal sa ma.

"Na schovávačku a potom si budeme maľovať Chappy!" vyhlásila so šťastne a on prikývol.

To, čo som sľúbila som aj splnila. Každú noc som za ním chodila, hrali sme sa, vodil ma po svojom kráľovstve. Čím viac času som s ním trávila, tým viac zabudnutých emócii som nachádzala. Nie len to. Keď som sa zo snov zobúdzala postupom času som zistila, že už nie som taká chladná, že sa dokážem doma aj usmiať, že v škole ma začínali moje prezývky hnevať. Ichigova prítomnosť mala na mňa priam zázračný vplyv. A tak sa míňal rokom s rokom. Starla som, dospievala, moje telo sa vyvíjalo a s ním aj vzťah medzi mnou a kráľom nočných môr. To čo bývalo kedysi samozrejmosťou začalo nejak ustupovať do pozadia. Stávalo sa aj pre mňa aj pre neho trápnym. Keď som bola malá stále som ho objímala a pusinkovala na líca, no potom, keď som začala dospievať a objala ho zostával v pomykove, jeho objatie nebývalo také silné ako kedysi, keď som ho chcela pobozkať na líce placho sa odťahoval akoby nevedel čo má robiť a nebol si istý či je to správne. Najprv som to nechápala, ale keď som dovŕšila štrnásty rok pochopila som, pretože keď som ho objala nebola to už čistá detská náklonnosť, ktorú som pred tým pociťovala. Nie, pretože vždy keď som zacítila teplo jeho tela, jeho mocné ramená a ruky na mojom útlom tele prechádzalo mnou príjemne teplo, oblievala ma horúčava, vo vnútri som sa triasla. Sama som mu prestala dávať pusy na líca, pretože som zistila, že mi nestačia, túžila som sa dotknúť jeho pier. Pocítila som úplne nový pocit, lásku k mužovi. Bol to krásny pocit, ale iba z jednej časti, z tej druhej bol pre mňa bolestivý, pretože som vedela, že moja láska nie je opätovaná. Stále som na to myslela, aj keď som sa v noci snažila zaspať, aby som sa ním čo najrýchlejšie stretla nedalo mi to rýchlo zaspať. Pred tým mi bolo jedno aká som ho v snoch navštevovala, ale teraz som si dávala záležať na tom, čo mám na sebe, keď za ním idem ako som namaľovaná, ako som celkovo upravená. Naučil ma sny ovládať a tak nebol pre mňa problém vytvoriť si sukňu, šaty všetko, čo by ho na mne upútalo. A keď som si časom začala všímať ako si obzerá moje telo potešilo ma to. No nech sa na mňa díval akokoľvek jeho prístup ku mne sa nezmenil. Stále som pre neho bola krpec, trpaslík, jediný jeho dotyk bol, keď ma postrapatil po hlave, jeho vzťah ku mne bol čisto priateľský a s tým som sa nevedela zmieriť...

***

"Prepáč!" sklonila som sa a chlapec predo mnou menom Renji si vzdychol.

"Čo už, ale ja sa nevzdám," uškrnul sa a tentokrát som si vzdychla ja.

"Hej, Rukia už si tu?" Ichigo sa prekvapene vynoril z černoty. Ja som na neho tiež prekvapene zažmurkala.

"Asi áno," zašepkala som.

"Vieš Rukia v posledných rokoch sa zvykneš niekedy ku mne zaujímavo vyparádiť. Mám ťa radšej v tvojom Chappy pyžamu," uškrnul sa. Až vtedy som si uvedomila, že mám na sebe školskú uniformu.

"To je divné," zašomrala som.

"Ako si sa dnes mala?" zmenil tému Ichigo a spolu sme sa vybrali na prechádzku jeho kráľovstvom. Kráčala sme cez záhradu plnú zvädnutých ruží.

"Renji sa mi vyznal z lásky a chcel, aby som s ním chodila," zamrmlala som celkom nečujne. Bolo to divné. Toto si pamätám, aj to ako som sedela na hodine, ale to čo sa dialo po škole a ako som večer zaspala, na to som si nedokázala spomenúť.

"Odmietla si ho?" spýtal sa ma a ja som pozrela do jeho hnedých očí, aby som zistila ako sa tvári, ale jeho postoj zostal úplne kľudný.

"Áno," znovu som zamrmlala.

"Ak to takto pôjde ďalej skončíš sama," začal si ma doberať.

"A čo ty? Ty si predsa tiež môžeš nájsť družku, kráľovná snov Orihime si predsa zobrala kráľa noci Ulquiorra," spýtala som sa on si vzdychol.

"To nie je také jednoduché, pretože nočné mory...nemá nikto rád," Znovu ten prázdny pohľad, znovu tie oči bez jediného citu ako tie moje predtým než som ho spoznala. Tak dávno nemal tento prázdny pohľad, že som naň skoro zabudla. Trhalo mi to srdce, keď som ho takého videla. Vždy som mu tvrdila, že sa ničoho nebojím. Aj som si myslela, že to tak je, aj keď sa ku mne všetky pocity vrátili strach nikdy neprichádzal, ale raz, keď mal ten prázdny pohľad, keď som mala pocit, že ho preto strácam srdce mi zovrelo v novom nepoznanom pocite, ktorý spôsobil, že sa mi celé telo triaslo a zalieval ma studený pot. Znovu som mala ten pocit, hrozný pocit, že ho strácam, že sa mi vzďaľuje a preto:

"Ja mám nočné mory rada. Ja ťa milujem Ichigo," Môj hlas znel v tichu ako ozvena, ktorá sa stále opakovala. Do Ichigových oči sa vrátil znovu život a prekvapene na mňa pozrel.

"Čo si to povedala?" spýtal sa ma neveriacky.

"Že ťa milujem. Ľúbim ťa, vždy som ťa ľúbila, veď som ti to neustále tvrdila," usmiala som sa a vtedy sa stalo niečo zvláštne, všetky ruže v záhrade ožili, vrátila sa im nádherná krvavo červená farba a okolie zaplavila ich omamná vôňa...

"Rukia!" Od šoku mnou trhlo a vyľakane som sa poobzerala okolo seba. Všetci spolužiaci na mňa vydesene hľadeli. Dokonca aj učiteľ.

"Rukia," zašepkala moja spolužiačka s očami plnými sĺz.

"Som tak rada, že si v poriadku, nemohli sme ťa prebrať...mysleli sme, že, že..." Nahlas sa rozplakala.

Čo sa to so mnou stalo?