Persona 3 (1. Kapitola-Kontrakt)

Em...začala som písať túto poviedku...no chcela som vám len ukázať ako to vyzerá, keď som tu dlho žiadnu poviedku nepridávala xD Tak len na ochutnávku :D

1. Kapitola

---

"Robíš si zo mňa srandu?! Stotridsať minút?!" Vyhŕkla som, keď som na tabuli ukazujúcej príchody, odchody a meškanie vlakov zbadala ten môj a pri ňom veľkými číslami meškanie 130 minút.

Aby som to mala aj potvrdené celou vlakovou stanicou sa ozval ženský hlas, ktorý túto katastrofu potvrdil a nezabudol pridať: "Za meškanie sa vám predom ospravedlňujeme."

"Ospravedlnenie sa neprimá!" vyhŕkla som nasrdene a všetci sa na mňa prekvapene pozreli.

"Panebože, veď sme v Japonsku! Tu by vlaky nemali meškať!" rozčuľovala som sa ďalej.

"Mladá dáma upokojte sa. Je to kvôli tomu, že sa pretrhlo elektrické vedenie. Navyše cestu vám preplatíme," snažil sa ma utíšiť sprievodca.

"Super," zamrmlala som, nasadila červené slúchatka, pustila nahlas hudbu a vybrala sa preč. Ako mám asi teraz zabiť 130 minút? Asi by som mala zavolať na internát, že prídem neskôr. Tak okolo polnoci ako sa tak nato dívam. Pustila som červený kufor vedľa seba a v mobile si našla meno Mitsuru Kiriyo.

Práve som sa sťahovala na nový internát do mesta Iwatodai, ktoré je moje rodne mesto, ale... pred desiatimi rokmi som ho bola nútená opustiť potom, čo... moji rodičia zomreli.

Dali ma do náhradnej starostlivosti maminho otca, menom Yasu, ktorý však žije v Európe, v Anglicku, aby som to spresnila. Je to úžasný chlapík, nemal vlastnú rodinu a ani deti, preto, keď si zobral na starosti mňa mal trochu starosti či zvládne vychovať dieťa, ešte k tomu dievča. Bol to profesionálny boxerista. Miloval svoju prácu a sám ma do boxu zasvätil, spravil zo mňa trošku takého chlapca, tým, že som bola iba s ním alebo jeho kamarátmi z boxu, no potom si našiel frajerku a tá si ma zobrala do parády a naučila ma tajomstvá ženského sveta, do ktorých ma on bohužiaľ nemohol zasvätiť. Musím sa priznať, že nebol moc zrovna rád, že odchádzam naspäť do Japonska ibaže ja som chcela. Vyhýbala som sa tomuto miestu až príliš dlho, bála som sa tieňov minulosti, ale už som pred nimi viac nechcela utekať. Nie som ten typ, čo od problémov uteká, tak ma to učil Yasu, problémom treba čeliť. Preto aj keď tým nebol nadšený, chápal to a tak ma pustil. Aj tak je to iba na dva roky, keď vyštudujem strednú chcem sa zase vrátiť naspäť.

Vytočila som číslo Mitsuru Kiriyo, s ktorou som už v kontakte celý mesiac odkedy som si podala prihlášku na internát. Je len o rok staršia ako ja a ak som to dobre pochopila, keďže mi všetko pomalšie zapaľuje, je niečo ako vedúca. Proste to má ona na starosti a ešte nejaký divný chlapík menom Shuji Ikutsuki, ktorému to celé patrí. Mimo reč to jeho priezvisko Ikutsuki je pekne krkolomné a s mojou pamäťou na mená som si ho musela dva týždne nacvičovať kým som si ho zapamätala.

Telefón už pípal dobrú minútu, ale nikto to nedvíhal až sa nakoniec hovor sám zrušil.

"Nádhera," zašomrala som. Tak a čo teraz? Asi si skočím do mesta kúpiť nejakú hru, aby som sa mohla zahrať na PSP, 130 minút na mňa kľudne počká.

"Je desať minút pred polnocou a vy počúvate rádio Dubstep, ak zostanete aj naďalej s nami pustíme vám Skrillex a jeho Scary Monsters and Nice Sprites," ozvalo sa mi v slúchatkach, keď som už sedela vo vlaku a ja som sa spokojne usmiala.

Konečne nejaká dobrá správa na tomto dni.

"Konečná zástavka Iwatodai, prosím vystúpte," ozvalo sa nakoniec po dlhom cestovaní a ja som vykročila z vlaku. Popozerala som sa po stanici a potom sa pretiahla. Z toho dlhého sedenia mi stuhli všetky svaly. Z vrecka modrej mikini som vytiahla skrčenú mapu, kde bola vyznačená trasa k internátu. Poslala mi ju Mitsuru.

"Tak kade?" mumlala som si sama pre seba. Nikdy som sa moc v mapách nevyznala.

V tom mi prestala hrať MP3 a ja som ju prekvapene vytiahla z ďalšieho vrecka. Skúsila som stlačiť nejaký gombík, ale vôbec nefungovala. Vybila sa baterka. Zúrivo som si vzdychla. Ty kreténi v elektronike predsa povedali, že vydrží dva dni aj pri neustálom hraní. Mohla som si myslieť, čínske sračky!

V tom moju pozornosť upútala niečo iné. Celé nástupište stmavlo. Prekvapene som pozrela na tabuľu s informáciami o vlakoch, ale aj tá bola vypnutá. Žeby výpadok prúdu? Poobzerala som sa okolo seba, ale nevidela som ani živú dušu. Dobre, toto je fakt divné, začínam sa trochu báť. Čo ak ma teraz niekto napadne a rozreže ma? Potriasla som hlavou. Nemala by som pozerať toľko hororov! Navyše som nechodila na tie bojové krúžky pre nič za nič!

Ale aj tak bolo to divné, všetka elektronika nefungovala, ale miestnosť aj tak bola celkom osvetlená zvláštnou zelenkastou farbou. Čo to má byť? Asi som unavená. Mala by som si pohnúť. Vybehla som na ulicu s očami prilepenými na mape. Internát by mal byť neďaleko. Ak pôjdem chvíľku rovno a potom zabočím pri parku doľava mala by som ho zbadať. Zodvihla som zrak z papiera a hneď na to sa moje červené oči prekvapením rozšírili. Nado mnou svietil mesiac, pôsobil veľmi obrovsky. Oblaky okolo neho boli sfarbené do tej zvláštnej zelenkavej farby. Nikdy som si neuvedomila, že je mesiac tak veľký. Možno, že je to tým, že v Anglicku bývalo často škaredo a aj keď som bola v noci vonku nezaujímalo ma to.

Zovrela som tuhšie ucho kufra a vykročila smerom k parku.

Tak tu je park. Usmiala som sa, keď som ho bez problémov našla. Tak teraz už len doprava a... zarazene som sa zostala dívať na čiernu rakvu, ktorá sa leskla odtieňom červenej. Čo to má byť? Prekvapene som k nej prikročila a začala si ju obzerať.

"Čo to má byť?" zašomrala som a skúsila som po nej zaklopať, ale nevydala žiadni dunivý zvuk, vôbec nič. Trochu som od nej cúvla. Za ňou boli ďalšie rakvy. Nemajú halloween trochu skoro? Navyše neviem o tom, že by japonci nejak extra slávili tento sviatok. Myslím si, že je najvyšší čas vypadnúť a nájsť intrák.

Rozbehla som sa smerom, ktorým by mal byť intrák ignorujúc divné prostredie okolo seba. Strýko Yasu tvrdil, že sa mi v Japonsku budú niektoré veci zdať zozačiatku zvláštne ale toto? Začala som spomaľovať, pretože som konečne zbadala budovu, ktorú som hľadala.

Vydýchla som si, a aj keď intrák bol tiež celý zhasnutý. Všetci už isto spali. Vchodové dvere boli otvorené tak som vošla dovnútra. Slúchatka, ktoré naďalej boli ticho som sa konečne odvážila zložiť z uší a nechala ich visieť na kábloch.

"Tak tu si," ozvalo sa po mojej pravej strane a ja som sa s myknutím otočila na chlapca, ktorý sedel za recepciou. Bol to malý chlapček, mohol mať tak okolo desať možno ešte aj menej, ale to nebolo to čo bolo na ňom zvláštne. Bol neuveriteľne bledý, dokonca bledší ako ja a to je už čo povedať a mal na sebe pruhované pyžamo? Nie, toto skôr vyzeralo ako čierno biele pruhované väzenské šaty. Vážne tu majú Halloween? Inak si to totižto neviem vysvetliť, pretože ten chlapček vyzeral ako... predstavte si Samaru z hororu Kruh ako desaťročného chlapca. S ostrihanými vlasmi, prenikavými modrými očami, v pruhovanom pyžamu a dostanete... jeho.

"Čakal som na teba celý čas," povedal s úsmevom a ja som prekvapene zaklipkala očami.

"Och, ty si zlatý, ale nemusel si tu na mňa tak dlho čakať určite si už unavený," usmiala som sa na neho.

"Mne to nevadí, vieš, musíš podpísať kontrakt," povedal.

"Kontrakt? Aký kontrakt?" spýtala som sa.

"Tento," prekvapene som pozrela pred seba a trošku od malého chlapca cúvla. Čo to? On sa premiestnil? Veď pred chvíľkou bol za informačným pultom a teraz stojí oproti mne! Dobre, asi nebol najlepší nápad piť ten energy drink, asi to v prvom rade nebol ani energy drink... je v Japonsku povolené dávať fet do pitia?

Chlapček ku mne napriahol ruku, v ktorej držal veľký zošit.

"Sú to len také formality, však vieš," povedal znovu s tým úsmevom. Tá Mitsuru, s ktorou som volala mi žiadny kontrakt nespomínala, ale tiež sa zabudla zmieniť, že na recepcii pracuje malé decko takže prečo ma to vlastne prekvapuje? Vzdychla som si, zobrala si od neho zošit, vytiahla modré pero, ktoré v ňom bolo zastrčené. Položila som zošit na informačný pult a dole sa podpísala ako: Arisato Minako.

Očami som prebehla po kontrakte no jedna veta úplne na konci ma zaujala najviac: "Vybrala som si tento osud z vlastnej vôle." Chvíľku som na tú vetu zostala vyorane civieť. Ako z vlastnej vôle? No na tom či chcem byť na intráku si moc nepovyberám ak nechcem skončiť ako bezdomovec, vlastne som moc na výber nemala.

"Nech sa páči," podala som mu naspäť zošit. Chlapček si ho spokojne zobral a ešte spokojnejšie pozrel na môj podpis.

"Tak a teraz..." zaklapol ho a napriahol ku mne voľnú dlaň.

"..sa to môže začať," zašepkal s úsmevom a ... zmizol v tieni, ktorý ho obklopil.

Prekvapene som zažmurkala.

Čo to dokelu malo byť?! Niečoho škodlivého som sa nadýchala?! Alebo sú to vedľajšie účinky tej trávy, čo som minulý rok skúšala? Ale veď som si dala len trošku a bolo to len RAZ! Ja som vedela, že je to chyba, že nemám robiť takú zlobu! Možno, že ma chce len nastrašiť a niekde sa skryl, aby to vyzeralo, že sa vyparil. Presne, to je ono, veď deti sú nevyspytateľné.

V tom sa za mnou ozvali rýchle kroky, niekto utekal dole schodmi.

"Kto je to?!" zvriesklo dievča so slabo hnedými vlasmi, ktoré zoskočilo z posledného schodu a rozbehlo sa ku mne. No pár metrov predo mnou sa zastavila. Jej slabo hnedé oči sa rozšírili.

"Ale veď je..." začala, pozrela na hodiny zavesené nado mnou a potom zase na mňa.

"Ty si jedna z NICH!" zvrieskla a... vytiahla z puzdra na nohe ZBRAŇ!

Stuhla som na mieste neschopná slova. To ma akože teraz odbachne! Som moc mladá na to, aby som zomrela!

"Yukari stoj!" ozvalo sa zrazu za nami a my sme obidve pozreli na červenovlásku, ktorá vyzerala ako vystrihnutá z módneho časopisu. Pohodila tými dlhými vlasmi a elegantne k nám prikročila.

"Mitsuru-senpai," zašepkalo dievča, ktoré už zbraň znovu skrylo. V tom sa všetko rozsvietilo a zo slúchatiek sa mi nahlas spustila pieseň "Burn my dread".

"Yukari to je Arisato Minako, naša nová spolubývajúca. Prišla neskôr ako mala, asi jej meškal vlak, však?" pozrela znovu na mňa no ja som zo seba nebola schopná dostať ani pol písmena. Vybúrane som pozerala na obidve dievčatá. Jedna aj druhá mali zbraň. Vysoká červenovláska ju dokonca mala v puzdre zachytenú na boku trupu. Asi mala pocit, že je s tým veľmi cool. Bola ako: "Pozrite sa na mňa, mám zbraň, som úžasná!"

"Och, aha, tak je to," zašomrala dievčina menom Yukari, ktorá ma ešte pred sekundou chcela odbachnúť.

"Teší ma som Yukari Takeba," predstavila sa a ja som sa konečne spamätala zo šoku.

"T-Teší ma?! Robíš si prdel?! Veď si ma chcela zabiť s tou zbraňou!" vyhŕkla som a jej slabohnedé oči sa šokovane rozšírili.

"Nie tak to nie je. Vieš tú zbraň nosím...vieš...to je také...em...hobby..." nasilu sa usmiala.

"Hobby? Vieš, máš veľmi zvláštne HOBBY," snažila som sa, aby posledné slovo znelo čo najviac ironicky.

"Má to pre ochranu, táto doba je zlá. Navyše to nie je skutočná zbraň," ozvala sa červenovláska. Nie je to skutočná zbraň.... si myslí, že jej zožerem, že sa tu premávajú s vodnými pištoľkami len tak...pre ochranu?

"Aha," tvárila som sa, že som jej to zhltla, nebudem riskovať, že ich naštvem a oni ma tu na mieste zabijú.

"Inak ešte som sa nepredstavila. Som Mitsuru Kiriyo. Párkrát sme spolu volali," usmiala sa.

"Hej, rada ťa spoznávam...naživo," zašomrala som. Nastalo trápne ticho.

"Tak...asi si unavená. Izbu máš na treťom poschodí, posledné dvere napravo. Yukari ťa odprevadí..."

"Nie, ja to zvládnem sama," Nechcem, aby ma nejaká psycho žena sprevádzala. Už som si dvíhala kufor, že sa tam rozbehnem, ale Yukari mi ho vytrhla .

"Ale neblázni, isto si unavená. Pomôžem ti," usmiala sa a už mi ho vliekla hore.

V tichosti sme prišli k mojim dverám.

"Tak tu to je. Posledné dvere vpravo, ľahko si to zapamätáš. Máš tam aj menovku," ukázala na ňu.

"Eh...ďakujem a dobrú noc," otvorila som dvere.

"Tu máš ešte kľúčik od izby a..." sekla sa.

"Nehovor nikomu, čo sa dnes stalo dobre?" zašepkala.

"Jasné sľubujem. Dobrú..." nasilu som sa usmiala, zavrela dvere a hneď na to ich zamkla. Ukľudnila som sa až, keď Yukarine kroky zanikli. Na sucho som preglgla.

Tak to teda nie! Musím z tohto intráku vypadnúť! Nebudem tu so psycho ľuďmi, ktorí si nosia zo sebou zbrane ako hobby!

Panebože, tento deň sa mi naozaj darí...