God Eater (1.Kapitola - part 2)

Druhá a konečná časť prvej kapitoly.

---

"Prilož pravú ruku ku skeneru. Kým som vás sem priviedla prikázala som im aby si vaše odtlačky zapísali do zoznamu. Tieto dvere sa otvoria jedine tvojou rukou a to doslova. No ešte ich môže otvoriť programátor alebo ja, keby sa niečo stalo." Peter priložil ruku ku skeneru, ktorý sa nachádzal hneď pri jeho dverách. Ten zasvietil na zeleno a dvere sa odsunutím otvorili. Obidvaja sme vbehli dovnútra akoby sme tam už bývali sto rokov. Bola to veľké miestnosť s rozkladacím gaučom, so skriňami na jednej strane steny, na druhej strane boli dvere do kúpeľky a na záchod, pri dverách bol botník a hneď oproti dverám sa nachádzalo obrovské okno s balkónom odkiaľ bol výborný výhľad na tréningové cvičisko. Chcela som podotknúť, že z toho okná má budú decká, ktoré trénujú vonku sledovať hlavne chalani, keď sa budem prezliekať ale Tsubaki akoby moje myšlienky prečítala sa usmiala. "Z toho okna ťa nebudú vidieť , uvidia len čierne sklo a navyše sú tu aj rolety." Povedala. Pri okne sa nachádzal ten veľký počítač, ktorý bol aj pri výťahoch. "Tak Biba ukážem ti tvoju izbu. Máš 307 to je nad Petrom." Pri tých slovách som sa na neho uškrnula. "Ha! Skús do mňa niekedy rýpať a ja ti to večer, keď budeš chcieť spať spočítam." Silno som zadupala aby som mu predviedla názornú ukážku a on nahodil kyslí ksicht. "To sa ešte uvidí." podotkol. "Keď sa budeš chcieť dostať von stlač toto tlačidlo." Ukázala mu na tlačidlo zvýraznené zelenou farbou pri dverách. "Hej brácho hodíme reč cez balkón." Usmiala som a zobrala som do ruky svoju zbraň. "No jasné čakám ťa tam." zakýval mi. Hneď ako sme vyšli z dverí sa za nami automaticky zavreli. Výťahom sme sa dostali na tretie poschodie. "Tak hádam už trafíš. Zajtra o ôsmej sa hláste na informáciách. Budem tam na vás čakať. Oznám to aj Petrovi." Povedala. Vystúpila som z výťahu. "Dobre. Ďakujem, že ste nás previedli." Usmiala som sa. "Nemáte začo, keby ste mali hocijaký problém skočte za mnou." Stihla povedať než sa dvere výťahu zavreli. Rozbehla som sa dlhou chodbou ako riadená strela a zastavila som pri dverách s malou kovovou ceduľkou s číslom 307. Pravú ruku som priložila na skener a dvere sa otvorili. S úsmevom som vošla dovnútra a položila zbraň k dverám. Tak ako Petrova izba aj moja bola ladená marhuľovými farbami. Skočila som na oranžový rozkladací gauč. Nakukla do záchoda a do kúpeľky kde som sa obzrela vo veľkom zrkadle. V tom sa ozvalo klopanie na dvere. Pribehla som k ním a stlačením tlačidla otvorila. Stál v nich nejaký chutný hnedovlasý chalan v uniforme. Na vozíku mal moje dva veľké kufre, batoh a čiernu kabelku. "Priniesol som vám batožinu." Usmial sa. Bože, aký bol krásny a tie zelené oči! "Och, ďakujem a kľudne mi tykaj. Ako sa voláš?" Spýtala som sa a pustila som ho dovnútra aby mi to tam vyložil. "Natsuyo a ty?" Pomohla som mu vyložiť kufre. "Biba." usmiala som sa. "Budeme sa často stretávať. Síce ja nie som bojovník ale pracujem tu už dlhé roky ako poslíček. Vykladám batožinu, nosím poštu, triedim misie. Žiadna akcia ani adrenalín, ale tak mi to vyhovuje." Bože, aký je zlatý!

"Niekedy je lepší život bez adrenalínu. Dúfam, že budeme skvelí priatelia!" Och, ty krava také debiliny trepeš. "Jasné, že budeme a ešte toto." Podal mi obálku. "Čo je to?" spýtala som a otvorila som ju. Boli tam dve kartičky.

"Tá prvá je platobná karta, na ňu sa ti budú ukladať zarobené peniaze. Máš tam aj kódy na vytiahnutie peňazí. Ta druhá je stravovacia karta. Spolu s výplatou dostávaš na tú stravovaciu kartu body, za ktoré si môžeš kúpiť jedlo. Teraz tam máš sto bodov." Vysvetlil mi to. "Okej." Prezrela som si obidve karty. "A stravovať sa môžeme v hocijakom čase?" spýtala som sa. "Áno, ale väčšinou ľudia chodia na raňajky o siedmej, na obed o jednej a na večeru o šiestej ale medzi tým si tam tiež môžeš kľudne zájsť." Prikývla som. "Tak sa zatiaľ maj." Zakýval mi.

"Ahoj." S priblblým zamilovaným úsmevom som mu odkývala. Dvere sa za ním zavreli a ja som sa začala vybaľovať. Do skrine som nahádzala všetky svoje veci, do botníka zase všetky topánky. Plyšiakov, ktorých som mala desať, z toho najobľúbenejšieho bieleho macka menom Winco, ktorého som dostala od Petra k ôsmym narodeninám, a ktorý ako jediný mal tu česť so mnou spávať, som poukladala na gauč. Na poličku pri dvoch skriniach som poukladala šesť fotiek. Na jednej som bola ja a Peter na mojej oslave ôsmich narodenín. Vlasy som mala modrými mašličkami zopnuté v dvoch copíkoch a oblečená som bola v modrých šatôčkach. V ruke som držala môj narodeninový darček Winca, ktorý mal okolo krku uviazanú červenú mašľu. Zboku ma objímal Peter v čiernom obleku a obidvaja sme sa šťastne usmievali. Na ďalšej mi bolo 14 rokov, s Petrom sme stáli vedľa seba, usmievali sa a chrbtami rúk, ktoré sme mali zdvihnuté dohora sme sa dotýkali. To bolo naše súrodenecké gesto číslo dva, ktoré sme využívali iba pri fotení. Vedľa tejto fotky bola spoločná triedna fotka, ktorá vznikla mesiac pred našim odchodom. Milovala som svoju triedu nadovšetko. Strávila som s nimi deväť rokov niet divu, že som revala ako malé decko, keď sme sa lúčili čo každého ohromilo, pretože ja často neplačem. Plač považujem za slabosť, ktorá odhalí všetky moje zraniteľné miesta. Potom tam bola fotka s našim bývalým šéfom menom Lukáš, ktorého každý prezýval Luky. Bol to hnedovlasý štyridsiatnik s prívetivými hnedými očami, ktorý na svojich ľudí nedal dopustiť. Z jednej strany objímal mňa, z druhej Petra a všetci traja sme vyškerene civeli na fotoaparát, a ja s Petrom sme ešte k tomu rukami pridali znak Peace aby sme fotke dodali viac šťavy. Ďalšia fotka bola s bývalou partiou kamarátov. Všetci sme sa na nej so smiechom opierali jeden o druhého. Posledná fotka bola stará, ale znamenala pre mňa veľa. Mala som na nej šesť. Na rukách ma držal môj štrnásťročný brat a obidvoch nás objímali mama s otcom. Všetci sme boli taký šťastný. Bola to fotka, ktorá vznikla dva týždne pred útokom Aragami na naše mesto. Potom som do kúpeľky pohádzala celú moju drogériu s neuveriteľným množstvom lakov, pretože strašne rada maľujem nechty a vybehla som na balkón. "PETER!!!" zahrmela som a už sem len počula ako sa otvára balkón. S úškrnom naň vyšiel Peter a pozrel na mňa. "Čo moja?" Spýtal sa ma. "Nemáš lepiacu chcem si polepiť plagáty."

"Len mi nehovor, že si chceš nalepiť tých teplých chlapov." Na čele mi navrela žila.

"Len, Kaito a Gackpoid nie sú teplí ty debil!" zavrčala som po ňom. "No jasné, jasné." zamával paprčou. "Ty odporný blonďák okamžite to odvolaj!" Nahla som ešte viac z balkóna až hrozilo, že vypadnem. "Čo?! Ja nie som blonďavý!" Ukázal na svoje vlasy slabučko hnedej farby, v ktorej sa črtali blonďavé pramene. "Tak sorry špinavý blond!" Odbila som ho. "Ja mám lepiacu ak potrebuješ." Na Petrov balkón vyšiel ryšavo vlasý chalan so žltou čiapkou na hlave, žltou vestou a oranžovými nohavicami. Tvár mal vystretú v úsmevu pôsobil dosť detsky a veselo. Hnedé oči uprel na mňa. "A požičal by si mi ju prosím ťa?" Hodila som na neho prosebný pohľad. "Jasné." prikývol. "Ako sa voláš?" spýtala som sa. "Kouta Fujiki a ty?"

"Ja som Biba. Iba Biba." Usmiala som. Na čo mu hovoriť priezvisko? Čistokrvný Japonec ho aj tak v živote nevysloví správne. "Biba? Môžem ti hovoriť Bibi?" Spýtal sa.

"Jasné." Usmiala som sa, tak mi nikto nehovoril a znelo to veľmi milo a pekne.

Takže iba Bibi idem po tú lepiacu." Povedal veselo a odišiel preč. "Ty si, si už našiel kamoša?" Spustila som hneď na Petra. "Samozrejme. Je fajn a je sním sranda, býva oproti na izbe a je tu len o dva dni dlhšie ako my." Vykladal. V tom Peter vošiel dovnútra, asi sa vrátil Kouta.

Mala som pravdu, pretože s ním o chvíľu zase vyšiel na balkón. Kouta mi zamával lepiacou. "Chytaj!" Zakričal a vyhodil mi ju hore. Bez problémov som ju chytila. "Ďakujem moc pekne môžem ti ju zajtra na raňajkách vrátiť? Ideš s nami na raňajky však?" spýtala som sa a on sa usmial.

"Veľmi rád." Oprel sa o zábradlie aby sa so mnou mohol lepšie rozprávať. "Nemyslíš si, že, Len, Kaito a Gackpoid sú teplý?" Bože, ja viem dávať otázky.

"Nie." zasmial sa.

"Vidíš to brácho?! Vidíš?! To je reč nie jak tie tvoje primitívne blonďácke reči o teplošoch!" zazrela som na Petra. "Tche, povedal to len zo slušnosti aby si ťa hneď nepoštval a ja nie som blonďák!" Ako by bol nejaký rozdiel medzi špinavým blondom a čistým blondom. "Vy dvaja ste súrodenci?" Prekvapene sa nás spýtal Kouta. "Áno." Povedali sme jednohlasne. "Ale vôbec sa nepodobáte." Prešiel pohľadom z jedného na druhého. "To pretože sme nevlastní súrodenci." Povedal Peter. "Aha, tak to je. Ja mám tiež súrodenca. Mladšiu osemročnú sestričku." Usmial sa. Potom sme sa ešte dlho do noci rozprávali o našich minulostiach. Ja a Peter sme mu povedali ako nám zabili obidvoch rodičov, jeho mladšiu sestru a môjho staršieho brata a ako sme sa ako sedemročný stretli v God Eatri kde sme si hneď padli do oka a po mesiaci sme boli neodlučiteľní ako dvojčatá. On nám povedal o tom ako mu Aragami zabili otca a on je teraz tu aby ochránil mamu a sestru. Potom sme si povedali pár vtipných príhod a vybrali sme sa spať. "Dobrú noc chalani a zajtra o siedmej sa stretneme pred jedálňou!" Upozornila som ich. "Jasné, jasné!" Povedali obidvaja a všetci sme zaliezli do pelechov. Po izbe som si ešte nalepila plagáty chalanov, ktorých som zbožňovala, aj keď väčšina z nich bola z roku 2000 až 2042, čiže väčšina už nežila. Hlavných hrdinov z mojich a Petrových obľúbených filmov a seriálov. Všetko to boli staré filmy a seriály z rokov 1987 až 2042, ktoré sme s Petrom našli v takzvanej videopožičovni, kde si kedysi ľudia požičiavali filmy. Tá naša v starom God Eatri bola sprevoznená len preto, lebo náš bývalý šéf bol obrovským milovníkom filmov, seriálov a starých kapiel. Vytvoril kópie, ktoré sme si požičiavali a keďže je Peter šikovný napaľoval to všetko na počítače. Škoda, že už nikto nevytvára filmy a ani nenahráva piesne. Odkedy Aragami ovládli svet všetci, ktorí prežili žili zo dňa na deň a na žiadnu zábavu nebol čas. Rozložila som si posteľ a zo skrine vytiahla periny, ktoré som mala prezlečené v čistých modrých obliečkach. Cítila som z nich sviežu vôňu levanduli. Prezliekla som sa do dlhého silno zeleného trička s krátkym rukávom, ktoré mi dal Peter lebo sa mu nepáčilo a ja som sa rozhodla, že ho využijem na spanie. K tomu som si obliekla čierne kraťasi. Zobrala som do rúk moju zeleno čiernu bojovú uniformu a pozrela na jej zadnú stranu, kde bol na chrbte zlatou niťou vyšitý znak God Eater, šabľozubý tiger krížený s levom. Áno, monštrum, ktoré mi darovalo milosť a zobralo životy tým, ktorých som tak neznášala. Nikto o tom tajomstve nevie, nikto okrem Petra a starého šéfa. Bojím sa to hocikomu povedať. Vliezla som do postele a zababušila sa až po uši. Čo keby ľudia zistili, že som tú obludu hladkala, že som mu ďakovala, že som sa dívala do jej očí a po prvýkrát v nich videla súcit, strach a veľkú bolesť? Akoby zareagovali?

Mali by ma za blázna a monštrum.