God Eater Burst (29.Kapitola)

V prvom rade sa chcem poďakovať všetkým, ktorý túto fanfiction čítali. Veľmi veľa to pre mňa znamená pretože táto fanfiction je pre mňa dôležitá. Som rada, že ste to so mnou vydržali až dokonca a dúfam, že ste si postavy aj príbeh aspoň trošku obľúbili. Ešte raz, jedno veľké ďakujem :-)

29. Kapitola

---

Z nemocnice som bola prepustená až po týždni. Bola som nadšená, že sa konečne môžem vrátiť do svojej izby, aj keď teda teraz to nebola už iba moja izba. Soma sa ku mne nasťahoval, už nastálo. A že to bolo vidno.

Keď som vstúpila do izby bola oveľa viac preplnená ako som si pamätala. Všetci plyšiaci z mojej postele boli fuč, poukladaný na vrchu skrine. Soma vždy frflal, že mu zavadzajú takže ma to ani neprekvapilo. Môj malý botník bol celý zaprataný. Hornú poličku si zobral Soma, dolnú nechal mne. Keď som otvorila skriňu taktiež boli veci rozdelené, polka jeho polka moja. Predtým si tu vždy nechával len pyžamo, teraz tu mal ale všetko.

Aj keď plyšiakov odpratal aspoň mal toľko slušnosti, že mi nechal všetky plagáty na mieste, aj keď teda ten jeden na ktorom som mala vystavených len mužských idolov zakryl svojim veľkým terčom na šípky, vyšpekuloval s tým dobre, to mu musím nechať.

Všimla som si, že na poličke s fotkami pribudli dve nové. Jedna bola fotka Somovej mamy, otca a Sakakiho. Presne taká istá akú mal sám Sakaki vo svojej kancelárii. Druhá fotka bola mňa a Soma, ktorú sme si spravili tesne predtým než sa stala tá nehoda s Čiernym Hannibalom. Musela som sa pousmiať. Takže ju nakoniec vyvolal a zarámoval? A to som si ju musela vydupať trucom, tak veľmi sa nechcel fotiť.

Podišla som k posteli a až vtedy som si niečo všimla. Moja koláž s fotkami na stene bola dokončená. Soma sa o to postaral. Sadla som si na posteľ a prešla som po nich prstami. Na to ku mne priskočila Norami a začala sa o mňa obtierať. Bola už veľká, pred nehodou bola stále len malé mača a keď mi ju Soma priniesol po troch dňoch ukázať do nemocnice nechcelo sa mi veriť ako vyrástla.

"Tak čo na to hovoríš?" Ozval sa za mnou Soma a ja som sa na neho otočila.

"Je to tu oveľa viac útulne, oveľa viac ako domov. Ďakujem za dokončenie mojej koláže," usmiala som sa na neho a on sa tiež slabo pousmial. Sadol si vedľa mňa a Norami k nemu hneď šťastne priskočila a začala priasť o sto šesť keď ju pohladkal.

"Ale nebudem klamať," dodala som, "to, že ťa má Norami oveľa radšej ako mňa ma hnevá," povedala som navonok oduto a on sa zaškeril.

"Žiarlíš?" Spýtal sa.

"Áno," nesnažila som sa to ani poprieť.

"Nuž pol roka som sa o ňu staral sám, takže samozrejme, že má ma radšej," pokrčil ramenami a potom si ma k sebe pritiahol.

"Je fajn ťa mať znovu naspäť," zašepkal po chvíľke ticha a ja som sa k nemu viac pritúlila.

"Je fajn byť znovu naspäť," usmiala som sa.

Na druhý deň som sa stretla s Rindouvom na streche Dena. Chcel sa so mnou rozprávať o samote. Obidvaja sme sa opreli o zábradlie.

"Ako tvoja ruka?" Spýtal sa ma a ja som si obzrela pravú ruku. Veľký červený náramok som mala zapečatený žltou páskou ako známku toho, že už nie som bojovník. No to nebolo to čo Rindouva zaujímalo. Znamienko v tvare polmesiaca na mojej dlani medzi ukazóvakom a palcom sa vôbec nezmenilo.

"Dobre, žiadna zmena, nič ma nebolí a znamienko sa nezväčšuje," oznámila som a on prikývol.

"To som rád," povedal a zapálil si cigaretu. Keď vyfúkol dym zahľadel sa znovu na mňa.

"Už si sa rozhodla?" Spýtal sa ma a ja som prikývla.

"Dlho som nad tým uvažovala. Ale...moje smútenie za Renom nikomu nijako nepomôže. Taktiež viem, že jeho samého by vôbec nepotešilo keby zistil, že chcem odísť len preto lebo tu už on nie je," povedala som a zahľadela sa zo zábradlia na mesto plné ľudí, ktoré sa črtalo v diaľke.

"Ja sama si neviem predstaviť, že by som sa len tak zobrala a odišla. Tu mám domov, tu je moja rodina a navyše," pousmiala som sa, "sľúbila som Shio, že dám na všetkých pozor zatiaľ čo ona dá pozor na tých, ktorí nas už opustili," pozrela som znovu na Rindouva a on prekvapene zažmurkal.

"Kedy si sa s ňou o tom rozprávala?" Spýtal sa ma.

"Kým som sa spala. S ňou aj s Renom," spresnila som. Rindou sa len pousmial a znovu si potiahol z cigarety.

"Vieš, Ren je tu stále s tebou," dodal a ukázal na moje znamienko v tvare polmesiaca, "To znamienko čo ti zostalo po mutácii je toho večná pripomienka. Keď to s tebou vyzeralo najhoršie, práve z toho miesta sa ti po celom tele začal šíriť Burst, ktorý ťa postupne uzdravoval. To bol Renov Burst, Renova duša," zahasil cigaretu v popolníku, ktorý tam bol položený a pozrel sa znovu na mňa.

"Aj keď duša Aragamiho v Jinke zomrie, kúsok z nej navždy zostáva s bojovníkom. Preto musíme neustále nosiť tie náramky aj keď už nie sme bojovníci alebo sme prišli o Jinky, keby sme ich dali dole tie zvyšky, ktoré zostali z našeho kontraktu s Aragami by nás mohli pohltiť. Preto aj keď je Ren už preč kúsok z neho tu s tebou navždy bude aby ťa ochraňoval," s úsmevom ma postrapatil po vlasoch a ja som sa zahľadela na svoje znamienko a potom si po ňom jemne prešla prstom.

"Máš pravdu," zašepkala som. Vtedy Rindou niečo vybral z vrecka a podal mi to do rúk. Bola to fotka. Fotka mňa, Petra a Rena. Bola to fotka, ktorú sme si urobili keď sa zistilo, že keď na Rena použijeme Burst ľudia ho môžu krátku dobu vidieť.

"Pridaj si ju medzi ostatné fotky," povedal. Chviľku som na fotku v nemom úžase hľadela, no potom som sa znovu pozrela naspäť na Rindouva.

"Ďakujem," povedala som s jemným úsmevom na perách a on sa zasmial.

"A za čo? To ja by som mal ďakovať tebe," zašepkal a potom sa zahľadel na modré nebo, ktoré zdobili biele oblaky.

"Vďaka tebe a Renovi som sa znovuzrodil a preto sa postarám o to aby som dodržal sľub, ktorý som mu dal," povedal ticho a ja som sa na neho zvedavo zahľadela.

"Komu si dal sľub? Renovi?" Spýtala som sa a on sa na mňa s úškrnom otočil.

"To je tajomstvo," zanôtil a pochvíľke ticha sa znovu ozval:

"Takže..." povedal a stíchol čakajúc čo mu na to odpoviem.

"Takže sa vraciam do služby," doplnila som ho a jeho úsmev sa ešte viac rozšíril.

"Tak to musíme tú dobrú správu oznámiť aj ostatným," priateľsky ma buchol po chrbte.

A tak som sa s celým svojim oddielom stretla u Sakakiho v kancelárii. Všetci stáli oproti mne, len Sakaki sedel so svojim zvyčajným úsmevom za svojim stolom a Rindou stál vedľa mňa.

"Týmto dňom sa oficiálne vraciam do služby. No vlastne, nie týmto dňom lebo najprv mi musia dať novú Jinku," opravila som sa.

Alisa šťastne vypískla a hneď ma bežala objať.

"Som tak rada, že sa vraciaš, neviem čo by sme si bez teba počali," radovala sa ako ma zovierala v silnom objatí.

Potom ma objal aj Kouta.

"Bibi, ja som sa tak bál, že povieš, že odchádzaš, ani nevieš aký kameň zo srdca mi padol," priznal. Naozaj sa báli, že odídem, ale aj tak nič nepovedali, chceli aby som sa rozhodla na základe vlastného srdca a to si veľmi vážim.

Sakuya a Soma nás len s úsmevom pozorovali z miesta.

Obidvaja ma pustili z objatia a potom si Kouta prehodil jednu ruku okolo mojich pliec.

"Tak teraz keď už je všetko na poriadku môžeme začať pripravovať svadbu!" Povedal nadšene.

"Ale ešte predtým," prerušil ho Sakaki, "treba spísať polročnú správu vašeho oddielu," vytiahol zo šuplíka kôpku papierov a ja som sa so škodoradostným úškrnom otočila na Rindouva.

"No líder želám ti veľa šťastia," podpichla som ho. Na to sa Sakuya rozosmiala a Rindou si velevýznamne prekrížil ruky.

"Neviem o čom to rozprávaš. Ty si predsa líder," povedal a ja som cítila ako mi úsmev zamŕza.

"Počkať čo?" Spýtala som sa ho nechápavo.

"No ja som ťa len dočasne zaskakoval kým si nebola schopná práce, ale aj keď naďalej zostávam členom prvého oddielu lídrom si oficiálne ty. Pozri sa, je to v tých papieroch," ukázal smerom na papiere a ja som sa otočila na Sakakiho.

"Sranduje, však?" Spýtala som sa ho s nádejou.

"Ale kdeže, líderkou si stále ty. Takže tie papiere," posunul ich smerom ku mne.

"Tak počkať! Ja som bola pol roka v kóme ako mám spraviť polročnú správu?!" Vyprskla som snažiac sa z toho vykrútiť.

"Niečo si vymyslíš, navyše Rindouvovi to už nedám v živote vypĺňať, vieš aké hlúposti mi popísal pri tej poslednej?" Vytiahol správu, ktorú asi spisoval Rindou.

"K Somovi napísal: Vau, on vážne komunikuje s ľuďmi a dokonca sa na nich aj usmieva. Je toto iný svet? A ku Koutovi mi napísal: Stále taký istý, vychádza s každým, aj so starou kuchárkou, ktorá každého neznáša. Ako to robí? Chcem povedať, bol som rok považovaný za mŕtveho, no jej to je očividne úplne fuk lebo sa ku mne správa ako ku kope odpadkov zatiaľ čo na Kouta sa bez problémov usmieva," prečítal a ja som nadvihla obočie. To takéto kraviny písal aj predtým Johannesovi?

"No náhodou som sa pri tom Koutovi celkom rozpísal na moje pomery," povedal dotknuto.

"Áno, ibaže v polročnej správe máš hodnotiť výsledky a schopnosti členov svojho oddielu a nie vypisovať úvahy o svojich pocitoch," odbil ho Sakaki.

"Ale, ale...Rindou bol predsa predtým líder prečo nemôže byť znovu?! Veď ja som bola len taká rýchla náhrada," upriamila som pozornosť na hlavný problém.

"Ó, to teda nie," Rindou ku mne pristúpil, "Áno, bol som lídrom, ale túto pozíciu som stratil v tom momente ako ťa Johannes vyhlásil za nového lídra. Navyše pamätaš si čo si mi povedala keď som bol premenený na Čierneho Hannibala?" Spýtal sa a ja som na sucho preglgla. Viem presne čo som povedala, ibaže som nikdy nečakala, že ma to potom neskôr kusne do zadku. Rindou presne od slova do slova zopakoval to čo som vtedy vyhlásila:

"Prepáč Rindou, ale ty tu už nedávaš rozkazy. Teraz som líder ja," videla som ako sa mu kútiky pier dvíhajú do veľkého škodoradostného úsmevu. "Takže, veľa šťastia, líder," postrapatil ma po hlave.

O 2 mesiace neskôr

Snažila som sa Somovi zaviazať kravatu, po dlhšom trápení sa mi to podarilo. Chcel si ju zaviazať sám, ale ja som trvala na tom, že to urobím aby som sa to konečne naučila.

"Hotovo," povedala som spokojne a on sa obzrel v zrkadle. Mal na sebe jednoduchý čierny oblek, čiernu kravatu a bielu košeľu. Ja som mala čierne šaty po kolená, ktoré boli ozdobené bielymi kvetmi.

"No, celkom to ujde," povedal so svojou nezaujatou tvárou.

"Ako to celkom?! Je to perfektné! Dala som do toho celú dušu," na oko som sa urazila a on sa usmial.

"Tak je to potom perfektné," pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma. Spokojne som sa usmiala a potom sa ho spýtala:

"Máš tie prstene? Nie, že ich zabudneme. To by bol trapas,"

Pregúľal očami.

"Samozrejme, že ich mám, sú položené v krabičke na vankúši," ukázal smerom k posteli a potom okamžite spozornel. Norami držala krabičku v ústach za mašličku, ktorá bola na jej vrchu.

To nie je dobré.

"Norami," pristúpila som k nej, "vráť mame tú škatuľku," natiahla som k nej ruku. Ibaže Norami si to vysvetlila tak, že sa s ňou chceme hrať a skryla sa pod posteľ.

"Do riti," zahromžil Soma a kľakol si na zem aby dočiahol na Norami.

"Soma, nezašpiň si oblek," upozornila som ho, ale on ma nepočúval.

"Norami," povedal vážne, "daj to okamžite sem," prikázal no mačka len preletela okolo neho a skočila hore na skriňu k mojim plyšiakom.

Vtedy sa dvere otvorila a dovnútra vošla Alisa v pekných červených šatách a Kouta, ktorý mal podobný oblek ako Soma iba s červenou košeľou aby ladil so svojou partnerkou.

"Hej, ste už...Soma čo to robíš?" Kouta sa na neho prekvapene zahľadel a v tom okolo neho cez otvorené dvere prebehla tigrovaná guča chlpov.

"Nie! Chyťte ju, má svadobné obrúčky!" Vyhŕkla som a oni sa prekvapene pozreli z nás na mačku, ktorá ušla niekde na chodbu aj s krabičkou. Všetci štyria sme sa za ňou rozbehli. Nestihla som sa čudovať ako vie Alisa rýchlo utekať na tých veľkých opätkoch. Mačka sa rozbehla smerom k Petrovi, ktorý práve vyšiel, tiež už v obleku, na naše poschodie.

"Peter chyť ju!" Zakričala som. Ako som predpokladala jeho reakcia bola rýchla. Schytil Norami keď sa snažila okolo neho prekĺznuť a tá sa labou ohnala po jeho rukáve pričom sa mu do neho tak zaškrabla, že mu tam zostala malá dierka.

"Nie, môj nový oblek!" Zahromžil, ale nepustil ju. Všetci sme k ním pribehli a Kouta jej jemne vybral krabičku z úst.

"Toto sa nikto nesmie dozvedieť," vyhlásil a začal upravovať ožutú mašličku.

"Ten oblek mi preplatíš," zazrel na mňa Peter.

"Ale prosím ťa, taká malá dierka, nezblázni sa," prevrátila som očami.

"Čo sa to tu deje?" Ozvalo sa za nami a my sme sa otočili na Rindouva, ktorý bol tiež už pripravený.

"Nič!" Povedali sme jednohlasne a on podozrivo nadvihol obočie.

"To sú prstene?" Ukázal na krabičku, ktorú držal Kouta.

"Áno, ukazovali sme ich Petrovi," vymyslela si hneď Alisa.

"Aha, tak keď už ste na chodbe chlapi môžu ísť so mnou rovno dole do kaplnky a vy ženy skočte pre moju drahú," usmial sa a my sme prikývli. Peter mi podal Norami a vybral sa dole s ostatnými. Ja som ju bežala rýchlo zaniesť a potom sme sa vybrali do Alisinej izby kde sa Sakuya pripravovala aby ju Rindou nevidel vo svadobných šatách.

Vošli sme dnu. Sakuya si práve upravovala spodok šiat. Vyzerala v nich prekrásne.

"Nevesta si pripravená?" Spýtala som sa jej a ona prikývla.

"Áno, som," povedala šťastne.

"Tak teda môžeme ísť," povedala naradostene Alisa, urobila ešte pár malých upráv a všetky tri sme sa vybrali dole.

Obrat bol krátky ale krásny. Za to oslava bola dlhá až do rána. Sakuya s Rindouvom moc nemali čas byť s nami lebo sa venovali aj ostatným hosťom ale pred koncom keď hrala Rindouvova obľúbená pesnička schytil celý náš oddiel do tanca. Sakuya už bola prezlečená v krátkych zelených šatách a taks a jej tancovalo oveľa lepšie. Pochytali sme sa za plecia, vytvorili sme kruh a len tak do rytmu sme pokopávali nohami, potom sme sa od seba vzdaľovali a približovali. Všetci sme sa nahlas smiali. Dokonca aj Soma, takto uvoľneného medzi toľkými ľuďmi som ho ešte nevidela.

Bola som šťastná. A za toto šťastie vďačím Renovi a Shio. Nebyť ich dvoch nikdy by sme tu teraz takto spolu netancovali a nesmiali sa. Vďaka ním máme možnosť kráčať ďalej, byť spolu a na to nikdy nezabudnem.

Potom keď sme dotancovali k nám pristúpil fotograf aby nás odfotil.

"Povedzte prvý oddiel!" Vyhŕkol Rindou a my sme tak urobili.

"Prvý oddiel!" Zakričali sme veselo a fotograt stlačil spúšť.

Bola to jedna z mnohých fotiek, ktoré pribudli na našej poličke.