Epic of Friendship (17.Kapitola)

17. Kapitola

Dôvera

---

Gilgameš sa obzeral po ľuďoch v miestnosti a pohľadom sa zastavil na Leovi.

"Tie spomienky sú zapečatené vo vás," začal, "povedali ste, že toto nie sú vaše pravé telá. Tie niekde spia v skutočnom svete. To čo sa nachádza tu je len vaša myseľ v podobe avatara. Vlastne sa dá povedať, že toto je teraz vaša digitálna schránka, tak ako je telo v reálnom svete vaša schránka z mäsa a kostí," začal vysvetľovať, "Ibaže digitálna veci sa dajú hacknúť, preprogramovať. To preto sa hackerovi tak ľahko podarilo zapečatiť vaše spomienky. Ale nemohol ich úplne vymazať, sú súčasťou vašej mysle a tá nie je digitálna," skončil s vysvetľovaním a Leo sa zamyslel.

"Takže sa musíme nejako dostať do tej časti našej mysle kde sú uzamknuté spomienky?" Zhrnul to a Gilgameš prikývol. Na to sa Leo otočil na Shinjiho.

"Shinji ty si expert v hackovaní, je to možné?" Spýtal sa ho.

"Myslím si, že to bude možné ale musím sa na to bližšie pozrieť, budem potrebovať nejaký čas," povedal a Leo prikývol.

"Čas dostaneš a kým budeš zisťovať ako pečať zrušiť my ostatní sa budeme venovať záchrane Rani," pozrel na ostatných a vtedy Július pristúpil o krok dopredu.

"Sme si istý, že Rani sa nachádza na druhom poschodí Dungeonu, včera v noci sme odtiaľ zachytili signály. Určite tam je Secret Garden," informoval ich.

"Ja, Cara, Gatou a Rin to pôjdeme hneď teraz skontrolovať, ostatní tu zostanú a budú pomáhať Shinjimu ak bude s niečím potrebovať pomoc," rozdal príkazy Leo a všetci prikývli.

Ešte predtým než odišli do Dungeonu sa Cara vybrala do ošetrovne. Už dlho sa nerozprávala so Sakurou a aj keď ju Shinji stále upozorňoval, že s ňou nemá strácať čas lebo je len NPC Cara si nemohla pomôcť, niečo na tej dievčine ju veľmi zaujalo. Gilgameš povedal, že on dnu nejde lebo Sakura mu nie je po chuti a tak išla bez neho.

Keď vošla do ošetrovne našla Sakuru sedieť za stolom.

"Ahoj Cara," usmiala sa na ňu.

"Ahoj. Čo robíš?" Spýtala sa jej a Sakura len pokrčila plecami.

"Nič také. Pred chvíľkou som to tu trochu upratovala," povedala a upravila si pár svojich dlhých fialových pramienkov vlasov za uši.

Cara si sadla oproti nej.

"Mám chvíľku čas, tak som ťa prišla pozrieť, myslela som si, že sa tu budeš nudiť," usmiala sa na ňu a Sakura jej úsmev opätovala. Cara sa zamyslela. Vyzerá tak ľudsky. Čo vlastne NPC robí iné od nich? Shinji jej vysvetloval, že majú všetko napragramované, že sú tu len aby slúžili skutočným ľuďom, že nemajú vlastné emócie a nie sú schopné cítiť. Cara to mohla vidieť na ostatných NPC, ktoré sa potuľovali po škole. Vyzerali ako roboty, veľakrát rozprávali tie isté veci dokola a keď niečo od nich potrebovala okamžite jej pomohli bez hocakých námietok. No Sakura bola úplne iná, skoro akoby bola skutočný človek, ale prečo?

"Idete do Dungeonu zachrániť Rani?" Spýtala sa jej a Cara prikývla.

"Áno, dúfam, že je v poriadku. Veľmi sa o ňu bojím," priznala a Sakura sklonila hlavu.

"To je pochopiteľné," povedala a potom znovu uprela fialové oči na Caru,

"Chcem sa ťa niečo spýtať Cara. Prečo si sa vzdala všetkých svojich troch príkazov?" Caru otázka šokovala.

"Odkiaľ to vieš?" Zašepkala.

"Som NPC takéto informácie sa nám dostavia rýchlo," povedala prosto, "Ale aj tak to nechápem. Prečo ho tak obraňuješ? Prečo si sa vzdala tých troch príkazov? Vieš aký je," dodala. Bolo dlho ticho kým Cara odpovedala.

"Nútiť niekomu násilim príkazy je niečo čo považujem za úplnu úbohosť," povedala nakoniec, "áno, môžem ho ovládať a mohla by som mu prikázať čo si zaželám, ale bolo by to nasilu proti jeho vôli. Ľudia nemajú radi keď sa im prikazuje a hlavne keď sú im príkazy nanútené a ešte k tomu také, ktoré ich môžu úlne ponížiť, preto nebudem Gilgamešovi nič prikazovať. Ak som pochopila správne vzťah majstra a služobníka má byť o vzájomnej dôvere. Ale kde je tá vzájomná dôvera keď mu len nasilu tlačím dole krkom rozkazy?" Nachvíľku sa odmlčala.

"Ak si nedokážem získať jeho dôveru a ak mu musím násilím vnucovať všetko tak potom si nemám právo hovoriť jeho majster," povedala a vážne sa zahľadela na Sakuru. Tá sa len pochvíľke pousmiala.

"Asi tomu rozumiem," zašepkala. Cara sa pozrela na hodiny zavesené na stene.

"Už musím ísť," povedala a zdvihla sa zo stoličky.

"Veľa šťastia," zaželala jej Sakura predtým než odišla z ošetrovne.

Gilgameš sa oprel o stenu vedľa ošetrovne. Dovnútra odmietol ísť, ale bol zvedavý o čom sa tie dve rozprávajú. Ako legendárna duša bola jedna z jeho síl aj oveľa lepší zrak a lepší sluch takže ich mohol počuť rozprávať sa aj cez stenu.

Keď Sakura položila otázku, ktorá zaujímala aj jeho samého zbystril a Carina odpoveď ho zaskočila. No niečo v ňom aj zmenila. Doteraz si myslel, že jeho takzvaná majsterka je len úbohý človek iba o trošku zaujímavejší ako tí ostatní, ale teraz...nebola len o trošku zaujímavejšia, bola oveľa zaujímavejšia.

To, že sa mu nesnažila nanútiť príkazy ako jeho predchádzajúci majstri v ňom vyvolalo určitý obdiv.

Cara vyšla von z miestnosi a keď ho zbadala trošku ju od ľaku trhlo.

"Prečo tu len tak stojíš?" Spýtala sa ho.

"Nemám nič lepšie na práci," odpovedal prosto a Cara si povzdychla.

"Mál si pravdu," zamumlala, "Sakura je naozaj divná," dodala.

No teda bola, niečo sa mu an nej nepáčilo. Mala byť NPC, teda len schránka bez života a vlastného uvažovania, ale ona pôsobila skôr ako niekto kto uvažuje až moc. Prečo by NPC vôbec zaujímalo čo robí služobník a majster?

"To si aj ty," odfrkol. Áno, aj Cara bola podľa neho divná. Kto pri zdravom rozume by sa vzdal svojich troch príkazov?

Bol rozhodnutý, chce vedieť o Care viac. Chce vedieť kto v skutočnosti je a to sa dozvie až keď odomknú jej spomienky, dúfal, že to bude čo najskôr.

"Mali by sme ísť," povedala Cara úplne ignorujúc jeho pripomienku. Obidvaja sa vybrali k veľkému stromu, ktorý niesol rovnaký názov ako NPC dievčina v ošetrovni. Sakura.

Už ich tam čakali Leo, Gatou a pochvíľke prišla aj Rin.

Sakura sa roztvorila a oni vošli do výťahu, ktorý ich zaniesol na druhé poschodie.

Toto poschodie bolo naozaj zvláštne, kým to prvé vyzeralo ako mesto pri západe slnka, toto vyzeralo ako mesto ponorené v hlbinách oceánu. Všade sa vznášali bubliny, všetko bolo tmavo modré. Sem tam okolo nich preplávala ryba a keď Cara urobila pár krokov po slabo modrej sklenenej podlahe okolo nôh sa jej začali vznášať malé bublinky.

Cesta sa znovu rozdeľovala dvoma smermi.

"Gatou, ty a Rin pôjdete doprava. My s Carou to prezrieme vľavo. Ak by boli nejaké problémy okamžite nás kontaktujte," povedal Leo a Gatou prikývol.

Rin sa pozrela na Caru.

"Veľa šťastia," zaželala im.

"Aj vám a dajte si na seba pozor," popriala im aj Cara. Obidve skupiny sa rozdelili.

Cara s Leom už dlhšiu chvíľku kráčali v úplnej tichosti. Leo vyzeral byť veľmi zamyslený. Na tvári mal vážny výraz a bez prestania sa mračil.

"Leo," opatrne ho oslovila čo ho vytrhlo z myšlienok. Otočil sa na ňu a čakal čo mu povie.

"Ty sa na mňa hneváš?" Spýtala sa ho a on si slabo povzdychol. Určite bol nahnevaný, len pred necelou hodinou sa vzdala jediného prostriedku vďaka ktorému mohla skrotiť Gilgameša.

"Nie, nehnevám sa na teba...len...len mám strach," priznal, "ale na druhej strane ti chcem veriť ale...musíš pochopiť moje obavy, nechcem aby sa ti niečo stalo," vysvetlil. Cara to chápala. Na jeho mieste by sa tiež bála. Doteraz si nie je istá či urobila dobre, Gilgameš bol veľmi divoká karta a ona si to uvedomovala.

Zrazu si niečo všimla. Kúsok pred nimi stálo dievča tmavo hnedej pokožky oblečené v bielych šatách. Care stačil len jeden pohľad aby vedela kto to je.

"Rani!" Zakričala a rozbehla sa za ňou no jej kamarátka od nej začala utekať.

"Rani čakaj!" Cara zrýchlila načahujúc k nej ruku ako sa ju snažila chytiť.

"Cara!" Zakričal zrazu vystrašene Leo a ona sa zastavila. Otočila sa naspäť na neho no zistila, že ich predeľuje nejaká oranžová bariéra.

"Čo to je?" Cara k nej pristúpila a chcela sa jej dotknúť prstom.

"Nedotýkaj sa toho!" Zvrieskol tak nahlas až ju to vystrašilo. Leo bol vždy kľudný, toto bolo pre neho nezvyčajné správanie.

"Tá bariéra je veľmi nebezpečná, ak cez ňu prejdeš zabije ťa to," vysvetlil a ona od nej v šoku ustúpila.

"Čože?!" Vyhŕkla.

"Je to veľmi silné a zložité kúzlo, nie veľa mágov ho vie vyčarovať. Dokážem ho zrušiť ale chviľu to potrvá," povedal, no keď chcel začať vyriekavať formulu ozval sa hlas, ktorý akoby vychádzal z rozhlasu.

"Nie, ďalej môže iba Cara," ten hlas patril Rani.

"Rani kde si?!" Zakričala Cara.

"Ak to chceš zistiť musíš ísť ďalej iba ty a tvoj služobník," povedala a na to sa vedľa Cary zhmotnil Gilgameš.

"Poďme, už mám dosť týchto hlúpych hier. Chcem ísť naspäť a vypiť si víno," zamumlal otrávene a Cara sa otočila naspäť na Lea.

"Idem ďalej," povedala.

"Cara, nemôžeš ísť ďalej sama. Je to nebezpečné!" Protestoval.

"Budem v poriadku, mám predsa so sebou Gilgameša. Keby sa niečo stalo dám ti vedieť. Zatiaľ skús zrušiť tú bariéru. Gawain," oslovila Leovho služobníka a rytier v striebornom brnení sa zhmotnil vedľa Lea, "Daj na svojho majstra pozor," požiadala ho a on prikývol.

"Na to sa môžete spoľahnúť," povedal a Cara sa rozebhla preč aj cez Leove námietky.

Cesta ju zaviedla k schodom, ktoré viedli o poschodie nižšie. Neváhala a rýchlym krokom po nich vykročila. Musí Rani zachrániť. Bola pre ňu ako sestra. Tie dve boli v škole vždy spolu, pomáhali si, podporovali sa. Keby sa jej niečo stalo Cara by si to nikdy neodpustila.

V tom sa zdola ozvalo vrčanie, ktoré sa k nej približovalo. Než sa nazdala rútil sa na nich veľký robotický vlk.

Už sa chystala použiť kúzlo, ktoré ju pred nedávnom naučil Leo, keď v tom ju schytila Gilgamešova mocná ruka, ktorá ju potiahla za neho. Okolo neho sa sformovali zlaté meče a tie vystrelili smerom k vlkovi. Až keď prvý obrovský vlk padol všimla si, že boli za ním ďalší dvaja.

Vrčanie však neutíchlo, naopak sa znásobilo. Koľko tých vlkov tu je?

V tom ju Gilgameš schytil na ruky.

"Drž sa," oznámil sa jej a rozbehol sa dole pričom si mečmi prerážal cestu cez robotických vlkov. Cara sa ho pevne držala okolo krku neschopná slova. Toto od Gilgameša naozaj čakala. Už aj predtým ju ochránil, ale aby ju niesol na rukách? To si myslela, že je niečo čo je pre neho ponižujúce a čo by nikdy neurobil, hlavne keď ide o ňu.

Zoskočili na ďalšie poschodie a tam zbadali obrovský múr do ktorého bola vytesaná podobizeň Rani. Tá predtým múrom stála bez jediného pohnutia.

Okolo nich sa začali zhromažďovať vlci. Gilgameš nahnevane cmukol perami.

"Toto začína byť naozaj otravné," zamrmlal. Pevne uchopil Caru do jednej ruky, v druhejs a mu sformoval zlatý meč, s ktorým sa rozbehol rovno na Rani.

"Nie, neubližuj jej!" Zakričala zdenesene Cara.

"Curtis spamätaj sa! Tá nie je pravá!" Vyštekol na ňu pred tým než Rani rozsekol. Hneď ako ju jeho meč preťal rozbila sa ako sklo. Až teraz si uvedomila, že išlo len o zhmotnené spomienky, tak ako to bolo aj u Rin.

Vlci po nich okamžite vyštartovali. Gilgameš si len niečo znechutene zamrmlal a hodil Caru do Raninej Secret Garden. Tá už len stihla vykríknuť jeho meno predtým než ju múr do seba vtiahol a ona sa začala prepadať do temnoty.