God Eater Burst (28.Kapitola)

Toto je dlhšia kapitola ako zvyčajne býva, ale nechcela som ju deliť keďže je to predposledná kapitola.

28. Kapitola

---

Pomaličky som začala otvárať oči. Išlo mi to naozaj ťažko a nevedela som prečo. Keď sa mi ich konečne podarilo otvoriť musela som ich hneď zatvoriť pretože slnko bolo príšerne ostré a ublížilo mi. Protestne som zamrnčala a zdvihla ruku pretože som si ju chcela dať pred tvár aby ma chránila. No aj moja ruka pôsobila veľmi ťažko a nedokázala som ju poriadne zdvihnúť ani udržať vo vzduchu. To viedlo ešte k väčším protestným mrnčaniam. Vtedy sa vedľa mňa niekto pohol, zhíkol a naklonil sa ku mne.

"Biba! Biba si hore? Počuješ ma?" Zatriasol so mnou. Ten hlas som okamžite spoznala.

"Rindou," zachrapčala som nespokojne.

"Čo robíš v mojej izbe?" Spýtala som sa ho a po mnohých rýchlych žmurkaniach sa mi konečne podarilo udržať oči otvorené.

Zaostrila som na neho. Niečo na ňom bolo iné, ale nevedela som prísť na to čo ho robilo iným. Možno vlasy. Podrástli mu?

Rindou sa zoširoka usmial a šťastne ma objal.

"Áno, to som ja," zašepkal. Zdalo sa mi, že sa mu hlas láme. Akoby sa mal každú chvíľu rozplakať. Stále som bola dezorientovaná. Absolútne som nevedela čo sa deje. No konečne sa do mojich rúk dostalo toľko sily, že som bola schopná mu objatie opätovať.

Rindou ma trochu nadvihol aby si ma k sebe mohol viac privinúť. Svoju hlavu mal zaborenú niekde v mojom pleci takže jediné čo som videla boli jeho čierne vlasy. Čo to s ním je? Správa sa naozaj divne.

Čo sa stalo?

A vtedy som som si na niečo spomenula. Na zvláštny sen, ktorý som mala. Veľmi dlhý sen.

"Hej, Rindou," zašepkal som ešte stále zachrípnutým hlasom. Chcela som rozprávať hlasnejšie ale nedokázala som. Akoby som veľmi dlho bola ticho. Možno, že som spala s otvorenými ústami ako zvyknem a moc mi v hrdle vyschlo.

"Mala som veľmi divný sen. V tom sne si zomrel a ja som sa stala za teba líderkou. A potom sme našli nejaký disk a zistili, že Johannes bol za tvojou smrťou. Smiešne nie? Johannes je veľký džentlmen niečo také by nespravil. A v tom sne bolo aj také Aragami dievča menom Shio a...vlastne to bol veľmi dlhý sen," zamyslela som sa nad ním.

Vtedy sa Rindou odomňa konečne odtiahol. Pomohol mi posadiť sa tak, že som sa opierala o rám postele lebo každý pohyb bol pre mňa veľmi namáhavý a ja som nevedela prečo. Pozrel sa priamo na mňa.

Uvedomila som si, že plače. Oči mal červené, rinuli sa mu z nich slzy. Pod nimi mal čierne viečka akoby veľmi dlho nespal.

"Rindou čo sa deje? Stalo sa niečo?" Zľakla som sa a on len potriasol hlavou. Začal si slzy zotierať svojou ľavou rukou a potom sa na mňa znovu s úsmevom zahľadel.

"Biba vieš moje celé meno?" Spýtal sa ma. Nechápala som jeho otázke ale odpovedala som mu:

"Rindou Amamiya. Prečo sa ma pýtaš?"

"Prosím len mi odpovedaj, všetko ti vysvetlím. Vieš z akého sme oddielu?" Pýtal sa ďalej. Nechcelo sa mi s ním hádať tak som len ďalej odpovedala:

"Z prvého,"

"A vieš celé mená členov našeho oddielu?"

"Samozrejme. Fujiki Kouta, Schicksal Soma, Amiella Illinichina Alisa, Tachibana Sakuya,"

Zrazu sa mi v hlave niečo vynorilo. Tvár usmievavého chlapca s krásnymi oranžovými očami. A vtedy všetky diely skladačky do seba zapadli.

"Rindou to nebol sen však?" Spýtala som sa aj keď odpoveď som už vedela. Rindou mi chytil obidve plecia.

"Nie, Biba nebol. Všetko to bola pravda. Zachránila si mi život. Spomínaš si? Použila si moju Jinku, vošla do mojej mysle a pomohla mi s bojom proti Hannibalovi. Ibaže...keď som sa prebudil, mal som už naspäť svoje telo. Nachádzali sme sa ešte stále na ostrove Hope kde ma išla hľadať Sakuya. Ja som sa prebral hneď ako bol Hannibal porazený. Ale ty...neprebrala si sa. Ruku si mala zmutovanú potom čo si bojovala s mojou Jinkou, to, že si strávali taký dlhý čas v moje mysli spôsobilo nejakú škodu na tvojom mozgu. Doktori nevedeli povedať či sa preberieš a či ak sa preberieš budeš v poriadku. Hovorili, že možno si nebudeš môcť vedieť na nič spomenúť, že možno sa tvoje spomienky spojili s tými mojimi a ty ich nebudeš vedieť rozdeliť, že možno sa nebudeš môcť hýbať a hovoriť, že sa môže stať, že zostaneš postihnutá, že to nebudeš už ty, že..." Rindou sa odmlčal, videla som, že mu je znovu do plaču.

"Prvé mesiace to nevyzeralo dobre. Dokonca ti aj zlyhalo srdce. Bola si klinický mŕtva pol minúty. Museli za teba dýchať prístroje, ale potom...niečo sa stalo. Tvoja zmutovaná ruka začala vydávať nejakú zlatú energiu. Bol to Burst. Zrazu sa tvoje telo začalo rýchlo zotavovať. Dokázala si znovu dýchať sama, mutácia na ruke ustúpila, zostalo ti tam len malé znamienko v tvare polmesiaca, ale Soma povedal, že to si už mala pred tým keď ti ruka zmutovala prvýkrát čo si použila moju Jinku na obranu Dena. To znamienko ešte do včera svietilo na zlato, ale od tohto rána sa žiara úplne pominula.

Bál som sa, že to znamená niečo zlé, ale v skutočnosti to bolo dobré znamenie," pohladkal ma po líci. Nebola som schopná slova.

Hľadela som do Rindouvových zelených očí a potom k nemu natiahla ruku, ktorá sa mi triasla. Dotkla som sa jeho tváre.

"Rindou," zašepkala som. Stalo sa toho tak veľa, tak veľmi veľa. Chytil mi ruku do svojej dlane a usmial sa.

"Bude to v poriadku Biba, to ti sľúbim. Ako sa cítiš? Čo nohy? Bolí ťa to?" Štipol ma. Samozrejme, že to bolelo a nohu som automaticky odtiahla. Nahlas si vydýchol.

"Vďakabohu," zašepkal a znovu pozrel na mňa. Uvedomil si, že plačem.

"Čo sa deje? Bolí ťa niečo? Je ti zle? Nedá sa ti dýchať?" Vystrašene si ma začal obzerať. Tuho som ho objala.

"Čo je to za sprostú otázku? Samozrejme, že sa niečo deje! Celý...celý ten čas som si myslela, že si mŕtvy. Zmierila sa s tým, že ťa už nikdy neuvidím, že ťa nikdy nebudem počuť, že...že ťa už nikdy neobjímem...a teraz..si naspäť a ja som naozaj šťastná, tak veľmi šťastná," vzlykala som.

"Biba ty hlupáčik," zašepkal Rindou a pobozkal ma na čelo.

"Pol rok bojuješ o svoj život a keď sa preberieš hneď myslíš na iných?" Postrapatil ma po vlasoch a ja som sa usmiala.

"To vieš, som proste..." vtedy som sa sekla.

"Tak počkať čo?" Spýtala som sa.

"Čo, čo?" Nechápal.

"Pol rok?"

"Áno," prikývol, "bola si v kóme pol rok," potvrdil a ja som zbledla ako stena.

"Pol...rok...POL ROK?!" Vyhŕkla som.

"Som pol rok pozadu so všetkým? Pol rok, preboha, toľko vecí sa mohlo stať za pol rok. Nie! Prečo? Vždy mám takú smolu! Prečo vždy ja? Pol rok? Veď to je ako sto rokov! Čo ak sa už neadaptujem do bežného života?" A to nechcem ani pomyslieť na to čo ostatní? Ako sa teraz majú? Čo ak už na mňa zabudli a posunuli sa so životmi ďalej?

Rindou sa začal smiať.

"Nuž, toľko k tomu mysleniu na iných," uškrnul sa, "neboj, adaptuješ sa v pohode, až tak veľa vecí sa nezmenilo. Len Soma..." Vtedy sa sekol.

"Do čerta, musím sa mu ozvať, sľúbil som mu, že ak sa preberieš bude prvý, ktorý o tom bude vedieť. Veď ma zabije keď zistí, že som na to zabudol. Vieš, Soma tu s tebou trávil väčšinu svojho času, dokonca tu zostával aj cez noci. Spával na stoličke, ale kvôli tomu býval stále unavený. Dnes ráno sa mi podarilo presvedčiť ho aby sa išiel prespať do postele aj keď teda protestoval kvôli tomu lebo to znamienko prestalo žiariť, nakoniec ma, ale poslúchol," vysvetľoval ako vytáčal Somove číslo. Zrazu stíchol.

"Hej Soma? Je hore, áno, je v poriadku, dobre," zrušil hovor a znovu sa na mňa s úsmevom pozrel. Niečo som si všimla. Pravú ruku mal skrytú v nejakom zlatom brnení.

"Rindou tvoja ruka..." zašepkala som a on na ňu nechápavo pozrel.

"Och, aha, nuž. Vieš ako som ti povedal, že moje telo sa vrátilo do normálu? No, nie je to úplne pravda," Dal si zlaté brnenie dole a ja som mala možnosť uvidieť zmutovanú červeno čierno ruku, ktorá skôr pripomínala zmenšenú labu Hannibala.

"Toto mi zostalo ako zvyšok mutácie. Isto kvôli tomu, že o ľavú ruku som vtedy pri tom boji s Aragamim prišiel takže toto slúži ako náhrada. Myslím si, že je to veľmi malá cena za to, že som sa mohol stať znovu človekom. Navyše nebyť tejto zmutovanej ruky, teraz žiadnu nemám a nemohol by som sa vrátiť do služby," usmial sa a znovu si nasadil brnenie.

Vtedy sa dvere do nemocnice rozrazili tak prudko až sme obidvaja s Rindouvom od šoku naskočili. Stál v nich Soma. Zadýchaný, bledý ako stena, len tak vo svojom starom rozťahanom tričku v ktorom spával a teplákoch od pyžama bez ponožiek. Zdalo sa mi to alebo schudol? A čo tie kruhy pod očami? Boli ešte horšie ako Rindouvove.

"Biba," povedal neisto a ja som sa na neho usmiala.

"Soma v tom starom pyžame vyzeráš naozaj sexi," zakývala som mu na pozdrav. Neodpovedal mi, len sa ku mne rozbehol, priam sa hodil na moju posteľ a tak silno ma objal až som skoro prišla o dych.

"Biba si to ty, si späť...si späť...moja..." vtedy sa mu hlas úplne zlomil a rozplakal sa s hlavou položenou na mojej hrudi akoby počúval tlkot môjho srdca. Ani sa to nesnažil skryť. To ma úplne šokovalo a zarmútilo, lebo som si uvedomila ako veľmi sa o mňa musel báť.

Hladkala som ho po hlave a následne si jeho tvár pritiahla k sebe a začala ho zahŕňať jemnými bozkami.

"Áno, som späť, som v poriadku, už je to dobré," snažila som sa ho upojiť.

Zahľadel sa na mňa cez slzy akoby tomu stále nemohol uveriť a jemne mi jednou dlaňou chytil tvár a pohladkal ma po líci.

"Ty hlupaňa...vieš ako som sa bál? Čo si o sebe myslíš, že si nejaká Šípová Ruženka?" Spýtal sa ma. Už si ma začína doberať, to je dobré znamenie.

Vtedy sa dvere znovu rozrazili. Tentokrát v nich stáli Kouta, Alisa, Sakuya a Peter.

Usmiala som sa aj na nich a tiež im zakývala.

"Ako ste sa bezo mňa mali?" Spýtala som sa na čo sa ich tváre rozžiarili no hneď za tým sa im oči naplnili slzami. Všetci sa ku mne rozbehli, objali ma z každej strany a plakali.

A ja s nimi. Potom nás objal aj Rindou a všetci sme plakali spolu. Od úľavy a radosti.

Prišli ma navštíviť aj Sakaki a Tsubaki, viac ľudí ku mne doktor odmietol pustiť už aj tak bol neskutočne naštvaný na Soma, Alisu a Kouta. Totižto všetci traja ležali na mojej posteli. Jeden zľava, druhý sprava, tretí rovno na mne, objímali a odmietali ma pustiť aj potom čo to dostali nariadené od doktora. Peter sedel vedľa nás a len mi držal ruku lebo sa mu už žiadne miesto na posteli neušlo. Smial sa a samozrejme už aj rozprával svoje hlúpe vtipy:

"Videla si už Rindouvovu ruku? S tým si asi ťažko zahoní,"

"To už ani nemusím. Sakuya mi určite pomôže," zavtipkoval aj Rindou na čo dostal pohlavok od Sakuyi.

Doktor sa ma pýtal veľa otázok aby sa presvedčil, že moje spomienky sú v poriadku. Na mená mojich rodičov, brata, na dátum narodenia, na mená kamarátov, príbuzných. Pýtal sa ma aj na nejaké otázky z Rindouvovho života, na ktoré som nevedela odpovedať čo bolo dobré lebo to znamenalo, že mám len svoje spomienky, nie aj jeho.

Potom mi urobil kompletné vyšetrenie aj s röntgenom na čo ma museli Soma, Kouta a Alisa neochotne pustiť, no len čo som sa vrátila do postele zase sa na mňa prikvačili ako tri malé deti. Vôbec ma to však nehnevalo. Na ich mieste by som robila to isté.

Našťastie všetky moje výsledky vyšli dobré a tak sme si všetci konečne mohli vydýchnuť. Neskôr ma Kouta a Alisa pustili z objatia a sadli si vedľa mňa na posteľ.

Soma ma však stále ležiac na mne objímal. Totižto zaspal. Z toľkého vyčerpania a plaču.

"Chudák, naozaj bol z toho všetkého veľmi unavený a zostresovaný. Zaslúži si chvíľku pokoja," usmial sa Kouta zatiaľ čo ja som Soma nežne hladkala po vlasoch.

"Všetci sme sa tak o teba báli, ale teraz. Teraz je to už všetko v poriadku. Znovu budeme kompletný prvý oddiel, znovu budeme spolu," tešila sa Alisa.

"Vieš sestrička vtedy keď som bol ja v kóme neuvedomoval som si ako ste sa o mňa všetci museli báť a len čakať a dúfať, že sa prebudím, ale teraz...teraz keď sa to stalo tebe...už chápem aké ťažké to muselo byť," Peter sa na mňa zadíval svojimi jasnými modrými očami, ktoré sa mu znovu zaleskli slzami.

"Vážne vy dvaja, viem, že ste súrodenci ale nemusíte všetko po sebe opakovať, hlavne nie takéto veci," pokarhala nás veselo Sakuya a na to sme sa všetci zasmiali.

"Nuž, ale teraz keď je už Biba hore môžeme konečne začať všetko chystať," uškrnul sa Rindou a ja som sa na neho nechápavo otočila.

"Čo chystať?" Spýtala som sa ho.

"No predsa svadbu. Ja a Sakuya sa budeme brať," pritiahol si k sebe Sakuyu a tá sa usmiala.

Oči mi šťastne zažiarili.

"To vážne? No konečne! Už bolo na čase," podpichla som ich a oni sa zasmiali.

"Čakali sme len na teba Biba kedy sa zobudíš pretože ty a Soma budete naši hlavní svedkovia," žmurkol na mňa a ja som sa potešila ešte viac.

"Tak to je skvelé, ešte nikdy som nebola nikomu svedok. Musím si zohnať nejaké pekné šaty a treba všetko prichystať, obrúčky, jedlo, pitie," začala som so zápalom hovoriť.

"Ja šijem Sakure svadobné šaty. Sama som ich navrhla," pochválila sa Alisa.

"No...ja budem pomáhať kde sa bude dať lebo o príprave svadieb nemám vôbec šajnu," priznal Kouta.

"Oprava, my dvaja sa budeme tváriť, že pomáhame pritom budeme v kúte popíjať chľast," uškrnul sa Peter a my sme sa znovu rozosmiali.

V ten večer spal Soma pri mne, ostatní odišli až neskoro v noci. Doktor ani neprotestoval, nemal chuť sa s nami hádať.

Soma sa nad ránom zobudil a dlho sme sa spolu rozprávali. O tom čo sa za ten polrok stalo. Že teraz pracuje so Sakakim, že sa stal jeho učňom potom čo našiel otcove knihy z výskumov a začal sa o ne hlbšie zaujímať.

"Podarilo sa nám všetky Jinky prerobiť tak, že sú schopné prijímať aj odovzdávať Burst a vedia si ho uložiť na neskôr. Teraz pracujeme na protilátke, ktorá by vedela odvrátiť mutáciu aj v pokročilom štádiu," rozprával ako som ležala opretá na ňom s hlavou položenou na jeho pleci.

"Hm, doktor Soma. To znie pekne," usmiala som sa.

"Znie to hrozne, nevolaj ma tak," zaprotestoval.

"Doktor Soma," zanôtila som.

Len si nahlas otrávene povzdychol, no potom si ma k sebe pritiahol tak aby som mu hľadela rovno do očí.

"Milujem ťa," povedal pevným, jasným hlasom nespúšťajúc zo mňa zrak. Úplne ma to vyviedlo z miery. Ešte nikdy mi tie slová nepovedal.

"Večer, predtým incidentom s Hannibalom si mi povedala, že ma ľúbiš, ale ja...som ti už nikdy nestihol dať odpoveď a bál som sa, že to už ani nikdy nebudem môcť urobiť. Tak veľmi som sa bál, že ti to už nebudem môcť povedať. Preto Biba chcem aby si vedela, že ťa milujem, naozaj ťa veľmi milujem," hlas sa mu zatriasol a ja som ho nežne pobozkala.

"Aj ja teba Soma, aj ja ťa milujem," zašepkala som a obidvaja sme sa tuho objali.

Na druhý deň ku mne pustili na návštevu aj ostatných a všetci sa prišli so mnou privítať, porozprávať sa o všetkom možnom čo sa za ten pol rok stalo. No aj keď mi toho povedali veľa všetci sa vyhýbali jednej jedinej téme. Všetci sa báli to meno čo i len vysloviť. Nikto z nich mi o tom nechcel povedať pretože sa báli, že tú pravdu nedokážem teraz prijať, no ja som sa s ňou už dávno zmierila. A bola som schopná ju prijať...aspoň som si to myslela.

Za Liccou som sa vybrala až neskoro v noci. Potajomky som opustila nemocnicu potom čo doktor odišiel.

Ako som si myslela, Licca bola vo svojej pracovni zahĺbená do roboty. Keď ma zbadala vojsť prekvapene zažmurkala.

"Biba, čo tu robíš?" Spýtala sa. Chcela som sa na ňu usmiať a povedať nejaký vtip, ale nedokázala som to.

"Licca, chcem vidieť Rena," vyšla som hneď s pravdou von. Liccine prekvapenie vystriedalo zarmútenie.

"Biba...to...nemyslím si, že by si ho mala teraz vidieť...on..on už..."

"Ja viem Licca a preto ho musím vedieť, chcem sa s ním rozlúčiť," prerušila som ju. Z môjho postoja jej muselo byť jasné, že neodídem, nie, dovtedy kým ho neuvidím.

Unavene si vzdychla ale prikývla.

"Tak dobre, ale Biba...nebude to pekný pohľad. To čo uvidíš bude len prázdna schránka bez duše," povedala. Bola som na to pripravená. Vedela som, že Ren už dávno nie je v Jinke, že je preč.

"Viem, Licca," zašepkala som.

Zaviedla ma cez dlhú miestnosť plnú Jiniek k dverám, ktoré sa nachádzali na pravej strane. Otvorila ich, ale nevošla dovnútra.

"Je položený na tom veľkom stole," povedala a ja som opatrne vošla dnu. Dvere za mnou sa zatvorili. Zahľadela som sa na veľký stôl uprostred miestnosti kde zvyčajne Licca opravovala Jinky. Hneď som ho uvidela.

Pomaličky som k nemu pristúpila. Prvé čo som si na Jinke všimla boli tri obrovské hlboké škrabance, asi spôsobené Hannibalom. Celá zbraň pôsobila veľmi zničene, bola doodieraná a zvyčajný lesk, ktorý z nej žiaril bol úplne preč.

Pomaličky som k Jinke natiahla ruku, ale potom ju zase stiahla.

"Ren?" Spýtala som sa do prázdna. Žiadna odpoveď.

Poobzerala som sa po miestnosti akoby som čakala, že sa každú chvíľku zhmotní, s tým ospalým výrazom na tvári ako vždy keď som ho vyrušila z tuhého spánku a spýta sa ma:

"Čo sa deje Biba?"

No nestalo sa tak.

Pomaličky som teda k nemu znovu natiahla ruku a tentokrát sa ho dotkla. Zostala som na neho hľadieť v úplnom šoku. Živý kov, ktorý bol vždy na dotyk teplý bol teraz úplne studený, až nepríjemne chladný.

A vtedy sa na mňa tá pravda úplne zvalila. Obmotala ma a odmietla pustiť. Ren bol mŕtvy. Už ho viac neuvidím, už ho viac nezapočujem, už nikdy nebudeme spolu pozerať filmy, hrať sa spolu, smiať sa spolu, jesť a piť jeho obľúbený First Love Juice, už nikdy nebudeme spolu bojovať bok po boku.

Myslela som si, že som na tú pravdu pripravená, že som sa s ňou zmierila, ale to bola lož. Lebo teraz keď som jej musela čeliť, teraz keď som cítila ten bolestivý chlad Jinky uvedomila som si, že je naozaj koniec. Že Ren tu už viac nie je aby mi pomáhal na mojej ceste životom a stál po mojom boku.

Nahlas som sa rozvzlykala a potom sa srdcervúco rozplakala. S trasľavými rukami som Jinku objala.

"Ren...Ren..." opakovalo som jeho meno stále dookola.

Prosím neopúšťaj ma.

Z miestnosti som vyšla až ráno. Ani som si neuvedomila, že som tam strávila celú noc, držiac Jinku v náručí, stratená vo vlastnom zármutku.

Urela som si slzy z očí lebo som nechcela aby ma Licca videla plakať aj keď teda to nemalo žiadny význam keďže moje oči museli byť úplne červené a opuchnuté. No keď som sa obzrela po miestnosti nebola to Licca, ktorá ma tam čakala ale Soma. Opieral sa o stenu, no len čo som sa na neho zahľadela, vyrovnal sa a podišiel ku mne.

Prehodil cezo mňa svoju modrú mikinu a stiahol mi kapucú na tvár.

"Môžem ťa objať?" Spýtal sa ma tú istú otázku, ktorú som sa ho ja spýtala kedysi po smrti jeho otca a Shio keď sa predomnou rozplakal.

Prikývla som a on si ma k sebe privinul. Znovu som sa rozvzlykala. Soma mi nič nepovedal lebo vedel, že nič počuť nepotrebujem, že zo seba len potrebujem dostať ten smútok, ticho ma hladkal po chrbte a čakal kým sa vyplačem.

Trvalo to dlho no nakoniec som bola schopná sa upokojiť.

"Soma," pozrela som sa na neho so zaslzenými očami, "ja neviem ako budem bojovať bez Rena. Neviem či vôbec dokážem uzavrieť kontrakt s inou Jinkou, nechcem aby bol Ren nahradený niekým iným, no bez zbrane nemôžem bojovať," priznala som sa napoly neštastne napoly vystrašene.

Soma ma pohladil po líci s zahľadel sa na mňa očami plnými porozumenia.

"Biba nikto ťa nenúti hneď sa vrátiť do služby, všetci chápeme, že potrebuješ čas zmieriť sa s Renovou smrťou a všetci sme si vedomí, že je pre teba nenahraditeľní. Preto chcem aby si si teraz odpočinula a všetko si v hlave usporiadala. Ak sa budeš chcieť vrátiť do služieb bojovníka budeme radi, ale ak sa rozhodneš skončiť budeme to rešpektovať. Nech sa však rozhodneš hocijako vždy budeme stáť po tvojom boku a pomáhať ti," povedal jemne a ja som sa pochvíľke ticha cez slzy slabo posumiala a pritúlila sa k nemu.

"Ďakujem vám," zašepkala som.