God Eater Burst (27.Kapitola-part 1)

27. Kapitola

---

Ocitla som sa v nejakej malej izbičke. Vedľa mňa stál Ren vo svojej ľudskej podobe drobného chlapca s havraními vlasmi a žiarivými oranžovými očami.

"Kde to sme?" Spýtala som sa ho a poobzerala sa po malej izbe. Oproti sebe pri stenách boli dve postele. Na zemi rozhádzaná kopa hračiek. Jedna skriňa v slabo zelenej farbe a malá knižnica.

"Nachádzame sa niekde v Rindouvovej mysli, toto musia byť jeho spomienky. Poď, musíme sa presunúť ďalej, musíme nájsť miesto kde bojuje s Hannibalom," chytil ma za ruku a keď sme už chceli z malej izby výjsť vtrhli do nej dve deti.

Dievča a chlapec. Dievča vyzeralo byť staršie. Mohlo mať okolo deväť rokov, chlapec okolo sedem.

"Hej, Tsubaki vráť mi to!" Kričal namosúrene chlapec.

"Nie! Aj ja sa chcem hrať s autami! Prečo ich rodičia vždy kupujú len tebe?!" Durdila sa a ruku s malým strieborným hračkárskym autom naťahovala do vzduchu aby na ňu chlapec nedočiahol.

"Pretože si dievča!" Zavrčal chlapec.

"No a čo, že som dievča? Rindou prestaň hovoriť ako otec! Aj dievčatá sa môžu hrať s autami!" Vprskla.

Okamžite som spozornela. Tie deti boli Rindou a Tsubaki. Chcela som ešte chvíľku pobudnúť v miestnosti no Ren ma potiahol za ruku.

"Biba nemôžeme tu zostať! Aj v tomto momente ťa Rindouvova myseľ pomaly pohlcuje, musíme sa pohnúť, zachrániť ho a dostať sa odtiaľto," dohováral mi a ja som sa ním nechala odtiahnúť.

Má pravdu. Prišla som sem zachrániť Rindouva, nie sa nechať unášať jeho spomienkami.

Vyšli sme z dverí a ocitli sa v Dene.. Rindou sedel na gauči, ktorý sa nachádzal vo vstupnej chodbe a vedľa neho bol...Ren. Pozrela som zo spomienky na skutočného Rena, ktorý stál vedľa mňa. Ohúrene sa díval na spomienku pred sebou.

"Hej Ren, počul som, že máš novú frajerku," zatiahol Rindou s úsmevom. Vyzeral oveľa mladšie, tak na sedemnásť, mal kratšie vlasy a v pravom uchu náušnicu. Nevedela som, že Rindou bol kedysi taký rebelský typ.

Ren otrávene zatiahol.

"Nie je to moja frajerka, len sme párkrát išli spolu na obed," povedal a Rindou sa zasmial.

"Takže na obed, hm? Tak sa teraz hovorí rande?" pobavene do neho šťuchol.

"A čo ty a Sakuya?" Zmenil radšej Ren tému a Rindou prekvapene zažmurkal, no potom sa znovu šibalsky usmial.

"Och, tak my sa už pomaličky chystáme na štvrtú métu," povedal a Ren sčervenal. Potom však len dodal:

"Vy ste teda rýchli,"

Rindou sa zasmial a objal ho okolo pliec.

"Ale bratranček nebuď taký skormútený. Povedala, že do jej osemnástky nič nebude. Navyše ja viem, že ty už si určite na prvej méte. Videl som ťa sa s Liccou bozkávať," zaspieval nahlas a všetci sa otočili ich smerom.

Ak bol predtým Ren červený teraz už celý horel.

"Rindou ty debil!" Zavrčal a silno mu buchol do pleca zatiaľ čo on sa iba smial.

Vtedy som si uvedomila, že tam už stojíme moc dlho a tak som potiahla tentokrát ja Rena za ruku.

"Musíme ísť," zašepkala som, pevne mu ruku zovrela a vyšla s ním hlavným vchodom Dena.

Tentokrát sme sa ocitli v izbe Rindouva.

Pôsobil už staršie. Mal dlhšie vlasy a už nemal náušnicu. Bozkal sa s nejakou dievčinou. Chvíľku mi trvalo než som si uvedomola, že je to Sakuya pretože mala dlhé vlasy.

"Sakuya si, si tým istá?" Spýtal sa jej a ona prikývla.

"Áno, Rindou," zašepkala a on ju znovu začal bozkávať pričom jej neustále opakoval ako ju miluje. Obidvaja s Renom sme si uvedomili k čomu sa schyľuje a s červeňou na lícach sme vyleteli von dverami, ktorými sme aj vošli len aby sme sa ocitli v ďalšej spomienky.

Túto som poznala aj ja. Bola z čias, keď som prišla do Dena. Presne v ten deň keď sa k nám pridala Alisa a my sme sa rozhodli si s ňou spraviť večer posedenie. V tejto spomienke som stála pred Somovou izbou a rozprávala mu, že pôjdeme k nej a on, vtedy ešte väčší antisocial ako je teraz, mi chcel zabuchnúť dvere pred nosom keď sa z jeho izby vyrútil Rindou aby mu v tom zabránil.

"Na to zabudni kamoško, posedenie v spoločnosti ti neuškodí." Vytlačil ho z izby.

"Dopekla Rindou! Koľkokrát som ti hovoril aby si ku mne neliezol cez balkón!" Zavrčal po ňom. Rindou sa vždy ku každému potajomky štveral cez balkón len aby sa dostal do jeho izby a ukradol mu zásoby sladkého a slaného.

"Máš si ho zatvárať, nechápem prečo ho máš stále otvorený, keď už pomaly ide zima." Uškrnul sa na neho. Z izby oproti Petrovi vykukol Kouta. "Už ideme? Beriem aj chipsy." Nadšene zašramotil so sáčkom slaninových chipsov.

"Ja mám zase Popcorn." Usmiala som sa v spomienke.

"A ja som z izby Soma zobral Coca-colu." Uškeril sa Rindou a Soma na neho vypleštil oči.

"To nemyslíš vážne." Zamrmlal, ale porazenecky sa vydal s nami.

S Renom sme pozreli na seba.

"Musíme ísť ďalej," povedal a ja som prikývla. Chytili sme sa za ruky akoby sme sa báli, že keď sa pustíme stratíme sa a prešli sme ďalšími dverami.

Tentokrát sme sa ocitli v spomienke, ktorá určite nepatrila Rindouvovi. Bola moja.

Hrala som sa so svojim bratom. Nie s Petrom. S mojim biologickým bratom Marekom. Bol odomňa o osem rokov starší a tak ma mal vždy na starosť. Vždy sa so mnou hrával, čítal mi rozprávky na dobrú noc, dokonca mi aj zapletal vlasy.

Obetoval sa aby som ja mohla žiť. Zomrel naozaj mladý. Mal iba štrnásť. Teraz by mu bolo dvadsaťdva. Jeho snom bolo pracovať ako údržbár Jiniek.Veľmi tvrdo kvôli tomu študoval. A v tejto spomienke mi zrovna ukazoval jednu zo svojich knižiek a vyvetľoval mi z čohos a skladá Jinka. Obidvaja sme mali červené vlasy a tak nás susedia volali ohnivý súrodenci. Bolo to aj preto, že sme vždy boli moc hyperaktívni. Neustále sme behali kade tade, robili neplechu a vtípky kde sa dalo.

"Prečo sme v mojej spomienke?" Spýtala som sa Rena, ktorý sa netváril vôbec nadšene.

"Tô nie je dobré," zašepkal a otočil sa na mňa, "Rindou už začína pomaly pohlcovať tvoje podvedomie. Musíme ho nájsť a to hneď!" Vyhŕkol, znovu ma schytil za ruku a vybehol so mnou von z dverí. Behom sme prešli ešte cez pár spomienok. Raz patrili mne, raz Rindouvovi, než sme sa ocitli v zrúcanine starého kostola kde sme prvýkrát stretli Shio, kde sme si mysleli, že Rindou zomrel.

Najprv som si myslela, že je to len ďalšia spomienka, no potom som si uvedomila, že niečo je inak. Atmosféra tahto miesta bola iná ako tá zo spomienok. A vtedy som si ho všimla. Sedel na zemi a opieral o stenu. Vedľa neho ležela jeho Jinka.

"To je on," potvrdil Ren keď som sa na neho s otázkou otočila. Pomaličky som preto k nemu začala pristupovať. Mal zatvorené oči, najprv som sa bála, že je mŕtvy no potom som si uvedomila, že pokojne dýcha.

Kľakla som si pred neho a chytila jeho ruku do svojich dvoch dlaní.

"Rindou?" Zašepkala som neisto. Jeho ruka bola teplá na dotyk. To bolo dobré znamenie. Ešte svoj boj nevzdal.

Pomaličky otvoril tie zelené oči, ktoré som si myslela, že už nikdy neuvidím.

"Krpec?" Spýtal sa aj on neisto.

Jeho hlas, tak dlho som ho nepočula. Skoro som zabudla ako znie. A prvé ako mi povie bolo mojou prezývkou, ktorú mi sám vymyslel. Krpec.

Pamätala som si ako ma to kedysi hnevalo. Vždy som sa rozčúlila keď mi tak povedal. A potom...zmizol. A ja som si neželala nič iné len aby sa vrátil, aby mi znovu povedal tou hlúpou prezývkou.

Uedomila som si, že plačem. Úľavou a šťastím. Miešalo sa vo mne toľko pocitov. Myslela som si, že ho už nikdy neuvidím. A teraz tu bol predo mnou.

"Rindou!" Vyhŕkla som šťastne, silno ho objala a ešte viac sa rozplakala.

"Som tak rada, že si v poriadku," huhňala som mu do hrude a on mi objatie opätoval. Tuho si ma k sebe privinul.

"Krpec, ani nevieš ako rád ťa vidím," zašepkal a ja som sa na neho cez zaslzené oči pozrela.

"Rindou, prišli sme ti pomôcť. Ja aj Ren," ukázala som na Rena za sebou a Rindou na neho presmeroval svoj prekvapený pohľad.

"Ren?" Spýtal sa ohromene a Ren sa usmial.

"Dlho sme sa nevideli bratranček," povedal a tiež k nemu podišiel a kľakol si vedľa nás.

"Ale ako je to možné? Ja som myslel, že si..." vtedy sa sekol a Ren sa zasmial.

"Mŕtvy? To sme si všetci mysleli aj o tebe a pozrime sa. Tak to vyzerá, že rodina Amamiya má naozaj tuhé korene," povedal veselo.

"Ren sa vtedy pritom incidente kedy ste si mysleli, že zomrel premenil na Aragamiho a neskôr sa stal mojou Jinkou," vysvetlila som a Rindou sa pousmial.

"Tak ty si ten Bibin strážny anjel," povedal a tiež ho silno objal.

"Vitaj doma Ren," zašepkal.

"Aj ty Rindou," usmial sa Ren. Všetci sme sa chvíľku objímali no nakoniec si Rindou odkašľal a povedal:

"Nechcem rušiť túto krásne chvíľku, ale o nedlho sa tu znovu zjaví a šou sa začne od začiatku,"

Isto tým mieril na Hannibala s ktorým tu celý ten čas bojoval.

"Preto sme tu Rindou. Prišli sme ti s ním pomôcť. Porazíme ho a všetci sa vrátime naspäť," hovorila som horlivo a Ren prikývol.

Rindou sa pousmial a zdvihol sa.

"Krpec," začal, no potom sa opravil. "Heh, čo to hovorím? Ty si už teraz líderka," povedal a postrapatil ma po vlasoch.

"Predtým si povedala, že nikdy nesmieme utiecť od tých, ktorí potrebujú pomoc. Nuž...ja ju teraz naozaj potrebujem. Môžem sa na vás spoľahnúť?" Pozrel zo mňa na Rena a my sme obidvaja prikývli.

"Samozrejme!" Vyhŕkli sme jednohlasne.

Vtedy sa za nami ozval rev a vo veľkom rozbitom okne kostola sa objavil Čierny Hannibal.

Mne aj Renovi sa v ruke ako na zavolanie sformovala Jinka.

Rindou si tú svoju prehodil cez plece.

"Tak ideme na to?" Spýtal sa nás.

"No samozrejme. Nie, že ma však budeš brzdiť Rindou, nechcem sa chváliť, ale odkedy sme sa videli naposledy som dosť zosilnela," povedala som velevýznamne a Ren si vzdychol.

"Biba, teraz nie je čas na vtipy," napomenul ma, no Rindou sa aj tak nahlas zasmial a otočil sa na mňa.

"Nič sa neboj líderka, myslím si, že som ešte vo veľmi dobrej forme," povedal. Hannibal zoskočil dole k nám a my sme znovu presunuli pozornosť na neho.

"Pripravení?" Spýtal sa Rindou.

"Áno, dostaneme ťa odtiaľto Rindou," povedal Ren.

"Presne, skoncujeme s týmto Hannibalom raz a navždy," pritakala som.

"Ste v tom so mnou až dokonca," usmial sa Rindou a všetci traja sme vykročili vztriec obrovskému Aragamimu.