19. Kapitola

19. Kapitola

---

Hotaru sa vrátila naspäť do Kuchiki sídla potom čo prehľadala aj so strážou celé okolie a každé jedno zákutie kde sa Moeko mohla nachádzať.

V sídle ju už aj čakal Byakuya, ktorý potom čo sa dozvedel, že Moeko sa stratila okamžite odišiel z práce a zvyšok prenechal Renjimu.

"Nikde ste ju nenašli?" Spýtal sa Hotaru a tá pokrútila hlavou.

"Ak nie je tu musí byť v Rukongai. Byakuya-sama prosím vás o povolenie ísť ju tam hľadať," plná paniky sa na neho pozrela a jemu to niečo pripomenulo. Hisana, ho tiež vždy prosievala aby mohla ísť hľadať Rukiu do Rukongai. A on ju vždy ako taký hlupák pustil. Aj keď videl, že to ubližuje jej zdraviu, aj keď videl, že ju to pomaly zabíja. Vždy ju pustil. Bál sa zakázať jej to lebo si myslel, že by ho preto mohla znenávidieť.

Koľkokrát odišla aj bez toho aby to niekomu povedala. Bez stráže, ktorá by ju sprevádzala.

"Samú ťa nepoustím. Pôjdem s tebou," povedal nakoniec. Hisana vždy chodila bez neho pretože on mal svoje Shinigami povinnosti. Možno keby vtedy chodil s ňou všetko by bolo iné.

Nemieni urobiť tú istú chybu dvakrát.

Obidvaja sa teda aj so strážami vybrali do Rukongai. Byakuya strážam prikázal aby sa rozdelili a začali po nej pátrať, on sa vydal s Hotaru.

Samozrejme, že po nich ľudia divne pozerali. Narozdiel od Hisany, ktorá vždy chodila v prestrojení aby zapadla oni sa vôbec neprezliekli, nechceli strácať čas.

Začali sa pýtať ľudí, niektorí keď sa k ním blížili strachom utekali, iní im so strachom odpovedali. Byakuya to prinútilo zamyslieť sa aký vlastne o nich majú ľudia v Rukongai názor. Potom čo si pár chlapov v krčme odpľulo keď prešli okolo nich mu bolo jasné, že moc dobrý nie.

Našťastie sa s nikým nedostali do potýčky keďže videli Byakuya v jeho Shinigami uniforme a kapitánskom plášti.

Hľadali v domoch, v obchodoch, pýtali sa detí, ktoré sa hrali na uliciach, dokonca sa išli pozrieť aj ďalej od dedín.

Dostali sa na malý kopec posiaty kvetmi kde rástla jedna jediná Sakura.

Byakuya si vtedy uvedomil, že to miesto pozná.

Pozrel sa na slnko. Už zapadalo. Aj Hotaru si všimla, že sa schyľuje k večeru a nešťastne si čupla na zem ku Sakure kde sa rozplakala. Bola taká vystrašená, v takej beznádeji a tak unavená, že jej ani nevadilo, že sa zosypala rovno pred ním.

"Je to všetko moja vina," vzlykala, "vždy keď sa snažím urobiť niečo pre svoju rodinu pokazím to. Všetko robím zle aj keď sa snažím urobiť to dobre. Nech robím čo robím nakoniec ma všetci aj tak nenávidia. Dokonca aj Moeko," ledva cez tie vzlyky dýchala.

Byakuyovi ju prišlo naozaj ľúto.

Sám dobre vedel aké je to keď sa človek snaží urobiť všetko čo je v jeho silách pre toho druhého, ale nakoniec z toho aj tak vyjde len ako ten zlý.

Kým Moeko hľadali Hotaru mu povedala čo sa stalo, prečo jej sestra ušla. Bolo jasné, že na neho žiarlila. Brala ho a aj celý jeho klan ako hrozbu. Hrozbu, ktorá mu Hotaru nakoniec zoberie. Vedel, že sestry sú si veľmi blízke, hlavne pretože Hotaru bola tá, ktorá Moeko celý život vychovávala a bola prakticky pre ňu skoro ako mama a teraz mala pocit, že jej ju on berie.

"Upokoj sa. Moeko je múdre dievča, určite sa niekde len skrýva. Ja som tiež ako malý často utekal do Rukongai," povedal a Hotaru na neho uprela uslzené oči.

"Vážne?" Spýtala sa ho a on prikývol.

"Robil som to veľmi dlho a veľakrát len preto aby som nahneval starého otca alebo svojich opatrovateľov. Tak som aj spoznal Hisanu," priznal a pozrela na Sakuru vedľa ktorej klačali, "presne tu na tomto mieste," dodal.

"Je to jediná Sakura, ktorá sa tu na okolí nachádza. Vtedy som akurát súťažil s Yoruichi kto z nás je rýchlejší. Samozrejme, že vyhrala a stratila sa mi a tak som sa len tak túlal po okolí kým som sa nedostal sem. A tu odpočívala," Byakuya si spomenul na to ako sa opierala o Sakuru a so zavretými očami si užívala lúče slnka. Bola vtedy taká prekrásna, úplne ho očarila a tak sa jej rozhodol prihovoriť. Ona sa ho však zľakla a ušla.

"Začal som sem chodiť každý deň, vždy tu bola. Najprv sa so mnou nechcela rozprávať no nakoniec si na mňa zvykla a dala sa so mnou do reči. Dozvedel som sa o nej veľa. Stretávali sme sa tak asi rok, kým so ju nepožiadal o ruku. Jej sestra, Rukia, bola veľmi maličká keď sa jej Hisana musela vzdať. No potom čo začala u mňa žiť a vedela, že je schopná zabezpečiť jej dobrú budúcnosť rozhodla sa ju nájsť preto často chodila do Rukongai. Ibaže už predtým ako som ju stretol bola veľmi krehká. Rukongai ju úplne zničil. Musela žiť v špine, o hlade a koľkokrát aj o smäde, podpísalo sa to na jej zdravý. Keď som si ju zobral myslel som si, že sa to zlepší no ono sa to len zhoršovalo tým, že chodila neustále do Rukongai hľadať sestru. Jej telo to nezvládalo," Byakuya si pamätal aká bola vychudnutá kým nezačala žiť s ním. Iba kosť a koža, jej tvár bola chorobne bledá a často mávala čierne kruhy pod očami.

Potom keď začala žiť s ním nabrala váhu, dokonca sa jej aj farba do tváre vrátila, no jej srdce zostávalo choré a slabé. Aj dlšia prechádzka ju vedela úplne unaviť, nie to niekoľko hodinové hľadanie Rukii po Rukongai.

"Mala rada toto miesto pretože je krásne a pokojné. Čisté, nie ako zvyšok Rukongai," dohovoril a pozrel na Hotaru, ktorá ho už oba v tichosti počúvala.

"Viem, že chceš nájsť svoju sestru, ale dnes to už nemá zmysel. Slnko už skoro zapadlo, v noci ju ťažko nájdeme. Nateraz by bolo najlepšie aby sme sa vrátili. No prikážem strážam aby ju hľadali ďalej," povedal a Hotaru pochvíľke prikývla.

"Máte pravdu. Ráno múdrejšie večera," povedala a obidvaja sa zdvihli. Byakuya sa už chystal na odchod keď v tom Hotaru prehovorila:

"Kagari,"

Byakuya sa na ňu nachápavo otočil.

"Môj brat Kagari. Stará matka vám vtedy povedala, že zomrel. To ale nie je pravda. On...on ušiel. Ako Moeko. Jedného dňa ušiel niekde do Rukongai. Našli sme len list kde písal aby sme na neho zabudli. Nezvládal všetky tie bremená ako nastávajúca hlava nášho rodu. Viete v našej rodine to od smrti otca nebolo med lízať. Matka sa žiaľom pomiatla. Moeko sa narodila až po otcovej smrti, matka sa po jej pôrode začala správať zvláštne. Tvrdila, že Moeko nie je jej. Nechcela ju pri sebe, odmietala ju kŕmiť, odmietala ju držať na rukách. Vsugerovala si do hlavy, že brat je jej zosnulý manžel. Mňa začala vnímať ako nejakú cudzinku, ktorá sa snaží brata zviesť. Stále vykríkala, že sa snažím dostať do postele jej manžela. Niekedy mala svetlé chvíľky keď vedela kto sme, no časom prestala úplne vnímať realitu, jedla menej a menej. Potom ochorela a zomrela. A ja...viem, že to znie hrozne, ale veľmi sa mi uľavilo keď umrela. Opadla zo mňa tá ťažoba. So starou matkou to nebolo však o nič lepšie. Za každý prehrešok nás trestala. Za každú chybu bila. Brata viac ako mňa pretože ako od budúcej hlavy rodu od neho čakala veľmi veľa a on začal byť z toho unavený. Tá žiara v jeho očiach a radosť zo života zmizla. Zostal iba tieň. Čo bolo najhoršie nedokázal dostať pod kontrolu svoj živý oheň, ktorý ho začal pohlcovať. Stará matka sa začala báť, že skončí ako iní z nášho klanu ktorých živý oheň pohltil a oni sa nakoniec zbláznili a tak sa jej tresty zvýšili. Myslela si, že bitím a krikom brata skrotí ako šelmu. Všetko však iba zhoršila a keď mala Moeko tri roky ušiel. Stará matka mi prikázala, že mám každému povedať, že zomrel lebo keby zistili, že ušiel hodilo by to ešte horšie meno na našu rodinu. Dokonca ani Moeko nevie čo sa naozaj stalo a myslí si, že podľahol chorobe," dohovorila svoj príbeh.

Byakuya ju chvíľku v tichosti sledoval kým nakoniec neprehovoril:

"Prečo mi hovoríš také veľké tajomstvo. Necháp ma zle, nemyslím to tak, že ťa teraz zradím a pôjdem to vykričať do sveta, to neurobím, ale aj tak...nebojíš sa mi niečo tak dôležité povedať?" Spýtal sa jej no ona iba pokrútila hlavou.

"Aj vy ste mi povedali o Hisane a nemuseli ste, tiež ste sa mi zdôverili so svojim súkromím. Navyše potom všetkom čo ste pre mňa urobili by bolo odomňa nečestné keby som vám klamala a taktiež, manželia by si mali hovoriť pravdu," dodala a to na jeho tvári vykúzlilo nepatrný úsmev.

"Tak v tom máš pravdu," povedal a ona sa tiež pousmiala.