8. Kapitola

8. Kapitola

---

Hotaru dostala vlastnú izbu oddelenú od tej Byakuyovej. To bolo normálne, mnoho urodzených párov malo izby oddelené a ona bola aj za to vďačná. Nechcela zdieľať jednu izbu, jednu posteľ s niekým tak chladným, s niekým kto sa ani len nesnažil s ňou nadviazať kontakt. Veď aj hneď potom ako sa svadobná hostina skončila jej oznámil, že nech ho dnes večer nečaká.

Očividne s ňou nechcel mať intímný vzťah, ale takto žiadného potomka nedostane. Niežeby jej to nejako vadilo, ale ona bude potom tá, ktorá bude od svojej starej matky počúvať prečo ešte nemajú dieťa.

Preto tu však nebola. Bola tu kvôli svojej rodine, kvôli svojmu klanu, kvôli Moeko. Chcela svoj rod presadiť, znovu oprášiť ich zašlú slávu aby Moeko mala oveľa lepší život ako ona a jej brat Kagari. Nechcela aby Moeko dopadla tak ako on. To nesmie dovoliť.

Do prázdnych šuplíkov si podávala veci. Na spodku kufra mala svoj denníček, ktorý si písala keď mala pätnásť rokov. Nechápala prečo ho stále všade so sebou nosí. Prečo ho vôbec ešte má? Najlepšie by bolo spáliť ho, no z nejakého dôvodu to nedokázala. Možno preto lebo to bol posledný kúsok, ktorý jej pripomínal jej staré Ja. To veselé, plné smiechu, nádeje a snov, keď bol život oveľa jednoduchší. Nie, nebol to perfektný život, bol ťažký, veľmi ťažký s tým všetkým čo sa vtedy dialo v jej rodine, ale z nejakého dôvodu sa jej zdal jednoduchší ako život čo viedla teraz.

Možno to bolo preto lebo jej dvojča Kagari bol vtedy s ňou a vždy jej pomáhal a možno preto lebo vtedy sa tak ešte nepretvarovala. Tak či tak, denníka sa zbaviť nedokázala.

Otvorila ho na poslednej strane kde si napísala svoje životný sen:

"Mať muža, ktorý ma miluje. Nemusí mať peniaze. Radšej by som s ním žila niekde v nejakom malom domčeku trebárs len z dreva a s posteľami zo slamy len nech nemusím bývať tu,"

Musela sa nad tým naivným dievčatkom zasmiať. Vždy čakala na svojho princa na bielom koni, ktorý ju zachráni a zoberie preč. Preč od matky, ktorá ich nenávidela, preč od starej matky, ktorá ich bila. Ibaže to sa nikdy nestalo a jej princ na bielom koni ušiel a našiel si inú princeznú.

Sadla si za stôl, zobrala pero a sen svojho pätnásťročného Ja preškrtla. Miesto toho tam napísala:

"Zabezpečiť lepšiu budúcnosť pre Moeko."

Toto však nebol iba sen, toto bol cieľ, ktorý musela splniť stoj čo stoj. Nech sa má aspoň Moeko lepšie ako sa mala ona a jej brat.

Na druhý deň Hotaru vstala trochu neskôr ako obvykle. Bolo okolo deviatej a sluhovia jej doniesli raňajky. Vedela, že dnes má Byakuya voľno kvôli včerajšej svadbe, rozmýšľala, že si ho skúsi niekde odchytiť a pokúsiť sa s ním nadviazať kontakt. Predsa len boli teraz manželia, radšej by s ním bola aspoň v nejakom kamarátskom vzťahu ako v takomto chladnom a odmeranom. Toto je teraz jej nový domov, bude tu tráviť všetok čas. Už nie je Hino Hotaru, teraz je Kuchiki Hotaru. Chcela sa tu aspoň trochu cítiť ako doma, no ak má byť stále v prítomnosti muža, ktorý sa jej smerom ani nepozrie a hocijaký kontak s ňou sa mu vyslovene hnusí nebude sa tu tak cítiť nikdy.

Bude ako vtáča uväznené v zlatej klietke.

Byakuya mal hneď izbu vedľa nej, ale tam sa neodvážila vstúpiť. Miesto toho vyhľadala jedného zo sluhov a spýtala sa ho kde by sa tak mohol nachádzať.

Sluha ju informoval, že je práve teraz na záhrade pri svojom jazierku a tak sa Hotaru vybrala tam.

Už predtým si všimla, že z nejakého pre ňu neznámeho dôvodu, veľmi lipnul na Sakurach, ktoré na záhrade mali a na tom jazierku s tými kaprami koi.

Sluha mal pravdu. Byakuya bol vážne pri jazierku a sledoval ryby vo vode. Pomaličky teda k nemu prišla s búšiacim srdcom, ktoré však on nemohol počuť. Nasadila svoju pokojnú tvár a pozdravila ho:

"Dobré ráno Byakuya-sama,"

Byakuya sa jej smerom len letmo otočil no do očí sa jej nepozrel.

"Dobré ráno," zamrmlal a znovu pohľad venoval smerom k jazierku. Hotaru sa však nemienila tak rýchlo vzdať.

"Rozmýšľala som či by ste dnes nemali čas poukazovať mi vašu peknú záhradu," venovala mu malý úsmev.

"Nie nemal," povedal stroho a vybral sa preč, "skús sa spýtať Rukie," dodal ešte ako prechádzal okolo nej.

Hotaru to chcela skúsiť ešte raz a spýtať sa ho či sa aspoň nemôžu spolu naobedovať, no ako sa otočila a otvorila ústa nevyšiel z nej ani hlások.

Toto preda nie je ona! Nebude sa doprosovať nejakému arogantnému hlupákovi! Pomyslela si.

Frustrovaná sa odišla po záhrade popozerať sama.

Mala by tu nájsť nejakú tajnú skrýšu alebo niečo také kde by sa mohla chodiť hrávať s Moeko. Keď si spomenula na svoju malú sestru až ju pichlo pri srdci. Moeko ju vedela niekedy dožrať do úplneho zbláznenia, hlavne keď jej robila naschvály, ale aj tak to vždy bola jej parťáčka v ťažkých chvíľach a vždy stála pri nej.

Zašla trochu ďalej, do odľahlejšej časti záhrady kde sa pohybovala iba stráž a vtedy si všimla veľký strom, ktorého listy ako dlhé vlasy padali až na zem.

To je ono! Šťastne sa usmiala a pribehla k stromu. Predrala sa cez husté lístie a dostala sa až ku kmeňu. Okolo kmeňa bolo akurát tak voľného miesta, že by sa tam zmestila ona, jej sestra a ešte aj ďalší človek. Konáre stromu s lístim padajúcim až na zem robili perfektnú bariéru takže na nich zvonku nikto nemohol vidieť. Keď sem príde Moeko musí jej to hneď ukázať.

Znovu sa predrala lístim von a všimla si ako sa na ňu stráž začudovane pozrela. Nič jej však nepovedali, nemohli, nerobila nič zlé.

Rýchlo sa oprášila a z dlhých čiernych vlasov si vytiahla pár zelených listov, ktoré sa jej tam zaplietli.

Rozhodla sa, že predsa len vyhľadá Rukiu aby zabila pomaly utekajúci čas. Narozdiel od jej brata bola Rukia veľmi príjemná a ľahko sa s ňou vychádzalo. A keď boli samé mohla ju oslovovať menej zdvorilo a viac kamarátsky, nie ako Byakuya.

Keď prechádzala okolo jazierka niečo kútikom oka zazrela a na moste sa zastavila. Pozrela sa smerom doľava ku kríkom, ktoré sa nachádzali v tesnej blízkosti jazierka.

Skrývala sa tam mačka. Čo však Hotaru veľmi upútalo bolo jej sfarbenie hlavy. Jednu polku mala čiernu so zeleným okom, druhú ryšavú s modrým okom. Hotaru v žiote tak zvláštne zafarbenú mačku nevidela, bolo to vôbec možné?

Mačka sa na ňu zahľadela akoby ju Hotaru z niečoho vyrušila a potom sa stratila v kríkoch. Než zaliezla Hotaru ešte spozorovala, že zvyšok jej tela bol ryšavo čierny.

Čo tu taká zvláštna mačka robila? Možno patrí Kuchiki klanu, predsa len pôsobila veľmi výnimočne.

Musí sa na to spýtať Rukie.

**********************************************************************************

Poznámka autora: Hisana aj keď bola za Byakuya vydatá ho vždy oslovovala veľmi zvdvorilo (Byakuya-sama) a aj sa s ním veľmi zdvorilo rozprávala (dá sa povedať, že mu vykala). Zatiaľ čo Byakuya ju vždy oslovoval len "Hisana" a nerozprával sa s ňou v tak zdvorilostnej forme. Myslím si, že je to tak preto lebo Soul Society je odrazom starého Japonska kde ženy, hlavne z bohatých a uznávaných rodín, museli bývať veľmi úctive k mužom. Preto aj Hotaru v poviedku Byakuyovi vyká a oslovuje ho zdvorilo.

Mačka spomínaná v kapitole naozaj existuje. Jej meno je Venus a je veľmi populárna zrovna pre svoj zvláštny vzhľad. Tu nájdete viac informácií o nej.