6. Kapitola

6. Kapitola

---

"Tak Rukia ako to celé dopadlo?" Spýtal sa Ichigo večer Rukie. Mohol jasne počuť ako si v telefóne vzdychla.

"No Moeko je veľmi zlatá. Hotaru je krásna a perfektná urodzená dáma ibaže...nii-sama bol veľmi chladný. Ledva sa na ňu pozrel, ledva sa s ňou rozprával," zamumlala.

To sa dalo čakať, pomyslel si Ichigo. Možno Byakuya až tak dobre nepoznal, ale jedno vedel na isto. Svoju ženu Hisanu stále miloval.

"Bude to brať len ako povinnosť, čo?" Zamumlal.

"Ako veľmi neochotnú povinnosť," opravila ho Rukia.

"Možno sa časom zblížia, možno sa potrebujú iba lepšie spoznať," snažil sa ju povzbudiť.

"Hádam...tak či tak, o tri dni je svadba," informovala ho.

"Už!?" Vyhŕkol prekvapene.

"Áno, na želanie nii-sama," potvrdila.

"Ako vyzerá taká svadba v Soul Society? Vlastne, ako vyzerá taká svadba urodzených rodov?" Vyzvedal.

"Drahé kimona, všetko perfektné. A bude tam len najbližšia rodina nevesty a ženícha, takže nič veľké. Oddávať ich asi bude môj starý otec. Oddával aj nii-sama a Hisanu," popisovala mu to.

"Nemohol by som tam prísť aj ja?" Spýtal sa nádejne. Bol na to zvedavý, navyše by mal možnosť vidieť Rukiu v krásnom kimone.

"Nie Ichigo, môj starý otec by to nedovolil. Mrzí ma to, ale bola by som rada keby si prišiel. Čo keby si sa zastavil po svadbe? Aspoň sa ti ukážem v drahom kimone, ktoré si na seba potom už nikdy neoblečiem,"

Áno!

"Samozrejme, zastavím sa," povedal až s príliš veľkým nadšením.

Byakuya sa zadíval na fotku svojej ženy Hisany.

Prepáč mi to Hisana, hovoril jej v duchu.

Sľúbil som ti, že ťa nikdy nikto nenahradí, že nikto nikdy nezaujme tvoje miesto, ale pre zachovanie svojho rodu nemám na výber.

Presne, celé to robí iba preto aby zachoval ich rod. No nech je situácia akákoľvek Hisanu nikto nikdy nenahradí. Hisana bola žena, ktorú miloval a zobral si ju z vlastného rozhodnutia. Túto druhú ženu si berie iba z povinnosti.

Rukia si upravila svoje slabo ružové kimono, ktoré bolo posiate kvetinami a motýľmi červených, modrých, žltých a oranžových farieb. Na spodku bolo kvetín a motýľov veľa, zaberali každý centimeter látky, no smerom hore sa riedili a na vrchu bolo vyšitých už len zopár červených kvetov a modrých lupeňov.

Bolo to veľmi krásne kimono, ktoré pre ňu vybral Byakuya. Do vlasov si vložila ozdobu v podobe troch malých ružových kvietkov a vyšla z izby. Každú chvíľu by tu už mala byť Hotaru aj so svojou rodinou.

Vyšla na záhradu kde sa mal konať obrad. Bola tam už postavená malá svätyňa kde jej brat a Hotaru budú skladať svoj manželský sľub pred Kráľom duší.

Na boku jednej strany svätyne bola postavená vlajka jej rodu s ich znakom a na tej druhej bola vlajka Hino rodu. Narozdiel od ich spletitého znaku, ktorý vždy Rukii pripomínal dve letiace volavky s malým kvietkom uprostred bol znak Hino pomerne jednoduchý. Bola to ohnivá kvetina.

"Rukia!" Ozvalo sa zrazu za ňou a ona sa otočila na Moeko, ktorá k nej šťastne bežala. Na seba mala taktiež ružovkasté kimono s červenými a slabo modrými kvetinami.

"Ahoj Moeko," pozdravila ju Rukia.

"Máš veľmi pekné kimono, vidím, že sme sa obidve zladili do ružových fariev, aj keď teda ružová nie je moja obľúbená," posťažovala sa Moeko.

"A akú farbu máš rada?" Spýtala sa jej Rukia.

"Červenú a ty?"

"Moja obľúbená farba je fialová," usmiala sa na ňu Rukia. Vtedy si všimla, že už k ním išiel aj Ginrei a Kaho. Obidve dievčatá okamžite zvážneli a vystreli sa.

Ginrei sa postavil k malej svätyni a na to už sa ozvala hudba z flauty. To znamenalo, že už začal obrad. Rukia mala chuť nahnúť sa aby videla Byakuya a Hotaru, ale nemohla. Hlavne keď tu bol aj Ginrei s Kaho. Všimla si, že Moeko sa trošku nahla, ale stačil jeden prísny pohľad od jej starej mamy, ktorá sa postavila hneď vedľa nej a už bola zase vystretá a hľadela pred seba. Prvá k svätyni prišla jej strážkyňa a potom okolo nich prešli traja muži hrajúci na flautách. Hneď za nimi už išli jej brat Byakuya v čiernom svadobnom kimone a Hotaru v nádhernom bielom kimone po ktorom boli vyšité rôzne kvety zvieratá a vtáky ako znak šťastia, zdravej rodiny a detí.

Celé to vyzeralo krásne, jej brat pôsobil perfektne, Hotaru pôsobila taktiež čarovne, ale...všetko okolo nich bol tak chladné.

Nepôsobili ako ľudia z románov, ktoré Rukia čítala, nepôsobili ani trochu zaľúbene. Všetko jej to prišlo také silené a falošné.

Potom čo si Byakuya a Hotaru kľakli pred svätyňu na vankúše aj ona spolu s ostatnými sa usadila na vankúše, ktoré mali prichystané pred sebou aj spolu s malými stolmi a miskami na saké, do ktorých im ho neskôr nalejú aby si pripili na počesť novomanželov a vzniku novej rodiny.

Rukia si však myslela, že jediné čo vznikalo bola časovaná bomba, ktorá raz vybuchne.

Byakuya mal pocit akoby celá ceremónia išla mimo neho. Akoby ani on nebol ten, ktorého sa týkala, akoby bol len nejaký cudzinec, ktorý to všetko pozoroval zdiaľky.

Ani nevedel ako sa s touto ženou napil z tej istej misky naplnenej saké. Keď to robil s Hisanou bol tak šťastný, už len to, že pili z tej istej misky. Pamätal sa ako sa zasmial keď sa Hisana chcela napiť z misky, ale zabudla, že je prázdna a že jej najprv musia saké naliať.

Táto žena však čakala s hlavou vztýčenou kým jej saké nenaliali. Všetky jej pohyby boli perfektné, nie ako Hisana, ktorá bola celá nesvoja a prišla mu preto zlatá.

Toto mu prišlo celé umelé, celé bez emócii.

Ani netušil ako a dostali sa až k manželskému sľubu. Nehovorili ho sebe, ale kráľovi duší. Potomto sľube bude ich manželstvo spečatené. A tak sa Byakuya bez hocijakého pocitu otočil ku svätyni venovanej Kráľovi duší a začal odriekať tie slová:

"V tento veľký deň pred očami Kráľa duší sme úprimne vďační za túto ceremóniu." Klamstvá.

"Kráčajúc vpred sa budeme navzájom milovať," Lži.

"Veriť jeden druhému," Otrasné lži.

"Budeme spolu zdieľať dobré aj zlé časy," A to všetko len...

"Sľubujeme, že naše puto zostane silné a nezmenené po celý náš život," ...pre dobro rodu.