5. Kapitola

5. Kapitola

---

Moeko priviedla Hotaru za bránu Kuchiki sídla. Na jej boku pri múroch stála Rukia a dvaja muži, ktorých nepoznala. Nie, toho jedného poznala. Abarai Renji bol podkapitánom jej budúceho muža. Hotaru sa snažila zistiť si čo najviac o Byakuyovi a preto to vedela.

Toho oranžovovlasého však nepoznala.

"Hotaru, toto je Kurosaki Ichigo, ten čo zastavil Sokyoku," povedala nadšene Moeko a Hotaru sa zadívala do jeho hnedých očí.

"Naozaj?" Spýtala sa a on prikývol.

"Hej, podarilo sa mi to mojim zanpakuto," povedal pyšne.

"Už zase sa naparuješ," zamumlala Rukia stojaca vedľa neho.

"To je teda veľmi obdivuhodné. Sokyoku bolo vytvorené roztátim tisícky zanpakuto po mŕtvych Shinigami za pomoci živého ohňa našeho rodu," povedala s vážnou tvárou a oni hneď zbystreli.

"Počkaj? Tvoj rod vytvoril Sokyoku?!" Vyhŕkol okamžite Ichigo a ona prikývla.

"Podielali sa na jeho tvorbe. Môj klan je tak starý ako snáď sama rasa Shinigami. Postavili ho na želanie kapitána Yamamota. Živý oheň, ktorý naň bol použitý bol našeho úplne prvého vodcu rodu, Hino Yamakajiho. Bol to jeden z najlepších shinigami vo svojej dobe a jeho živý oheň je doteraz ten najmajestátnejší a najsilnejší aký kedy môj rod mal. To, že si ho zastavil iba zanpakuto je veľmi obdivuhodné," usmiala sa na neho.

"Ďakujem," usmial sa aj Ichigo pyšnejší ešte viac ako predtým.

"No keď si predstavím, že môj predok kvôli tomu aby postavil Sokyoku musel zomrieť a niekto takto jednoducho jedo dielo zruinuje už mi to neznie až tak obdivuhodne," doplnila chladne a zrazu aj jej úsmev začal pôsobiť nejako strašidelne.

Ichigo sa zrazu už tak pyšne necítil a trochu neisto sa sklonil k Rukii.

"Prečo sa zrazu začínam cítiť nejako previnilo?" Spýtal sa jej.

"Asi pretože si zruinoval dielo človeka, ktorý kvôli tomu zomrel?" Nadvihla obočie a on párkrát nechápavo zažmurkal.

"Tak počkať..." zavrčal a otočil sa naspäť na Hotaru, "To dielo tvojho predka slúžilo k zabíjaniu. Rukia kvôli tomu skoro zomrela, spravil by som to znovu keby bola v ohrození," vyhlásil a vtedy sa Hotaru slabo zasmiala.

Všetci, okrem Moeko sa na ňu prekvapene pozreli.

"Robím si srandu. Teda áno, môj predok kvôli tomu zomrel, ale svojho živého ohňa na úkor vzniku Sokyoku sa vzdal keď už bol riadne starý a mal pocit, že si už všetko odžil. Som rada, že to popravisko je zničené a dúfam, že ho už nikto nikdy znovu nepostaví a Sokyoku zostane navždy zapečatené," znovu sa jemne usmiala. Ichigo jej musel jedno nechať. Bola naozaj elegantná.

"A čo je to vlastne ten živý oheň?" Spýtal sa.

"Živý oheň je sila našeho rodu. Každý z nás ho má v sebe skrytý. Vďaka nemu môžeme manipulovať s ohňom a vďaka nemu vlastne aj žijeme," vysvetľovala s nadšením Moeko.

"Mohlo by sa povedať, že živý oheň máme miesto srdca. Pri jeho plnom uvoľnení sa zhmotňuje do podoby nejakého zvieraťa ako si mal možnosť vidieť toho fénixa. No nie až do takých veľkých rozmerov. Sokyoku je tak veľké vďaka tej tisícke zanpakuto, ktoré jeho silu znásobili. Ten kto sa vzdá živého ohňa prichádza o život, aj tomu kto živý oheň používa neopatrne sa to môže ľahko vypomstiť," dovysvetľovala im zvyšok s pokojom Hotaru.

"Vau, váš rod je tak zaujímavý. Rukia ako to, že tvoj rod nie je taký zaujímavý?" Ichigo sa otočil naspäť na Rukiu.

"Akoto myslíš, že nie je zaujímavý?" Zazrela na neho.

"Aké sú vaše špeciálne schopnosti okrem toho, že NIEKTORÍ sa neustále tvária naduto a chladno?" Rýpol do nej narážajúc na Byakuya.

Už sa mu chystala za to jednu vraziť keď sa za chrbtom Hotaru ozvalo veľmi hrozivé:

"Kurosaki,"

Ichigom mimovoľne prešla triaška a s desením sa zahľadela na Byakuya.

"Ahoj, Byakuya," pozdravil ho so sileným úsmevom, no ten jeho pozdrav úplne odignoroval.

"Čo tu zase robíš Kurosaki? Nemáš vlastný dom?" Spýtal sa ho s vražedným pohľadom.

"Akoto zase? Už som tu dlho nebol," bránil sa.

"Bol si tu pred týždňom. Vkradol si sa na môj pozemok, mal si tú drzosť odtrhnúť si čerešne z môjho stromu a potom si, si vysedával v izbe mojej sestry," zavrčal.

"Rukia mi písala, že máte veľmi dobré čerešne, tak som ich chcel ochutnať," vymýšľal si pričom pomaličky cúval za Rukiu. Ten minulý týždeň utekania pred Senbonzakura mu tak akurát stačil.

"Choď domov Kurosaki, to sa týka aj teba Renji. Ostatných tu nechcem vidieť. Za našim pozemkom to môže byť nebezpečné, nemali by ste sa tu len tak potulovať," povedal a vybral sa naspäť do sídla. Hotaru s Moeko sa im uklonili a následovali ho.

"Potom sa ti ozvem," zašepkala Rukia Ichigovi predtým než sa aj ona vybrala naspäť.

"Teda...musíš uznať, že tá Hotaru je pekná," povedal Renji keď obidvaja odchádzali od Kuchiki sídla.

"Hej, ale je taká...neviem akoby som to povedal...taká ako Byakuya," hladal správne slová Ichigo a Renji sa na neho nechápavo pozrel.

"To myslíš ako?" spýtal sa.

"Ja neviem, taká, že skrýva všetky emócie, neviem vôbec odhadnúť čo si myslí. Presne ako Byakuya," snažil sa to vysvetliť.

"Chcel si povedať presne ako každý urodzený," opravil ho Renji.

"Rukia taká nie je," protestoval.

"Pretože Rukia s urodzenými nevyrastala od malička. Adoptovali si ju až keď bola staršia. Nikdy medzi nich preto úplne nezapadla, ale ostatní urodzení, ktorí sa do svojich rodov narodili sú presne takí istí ako kapitán a Hotaru," vysvetlil mu a Ichigo sa zamyslel.

Nevedel si predstaviť aké to je, skrývať celý život všetky svoje emócie.

Keď sa už večer Hotaru s Moeko ukladali na spánok naspäť doma Moeko si sadla na futon.

"Tak aké sú tvoje pocity z tohto dňa?" Spýtala sa svojej staršej sestry.

"Celkom dobré. Rukia je veľmi milá a jej kamaráti na mňa tiež pôsobili dobre," Hotaru sa posadila vedľa nej a začala si rozčesávať svoje dlhé čierne vlasy.

"Rukia je veľmi zlatá. Keď si bola s Byakuyom ukazovala mi svoje Chappy kresbičky, veľmi sa mi páčili. Niečo jej nabudúce s Chappy nakreslím," hovorila radostne no potom znovu zvážnela.

"Ale ten Byakuya sa mi nepáči," zazrela.

"No tak Moeko, nezdal sa byť až taký zlý. Veď ti dovolil ma navštevovať kedy len budeš chcieť," snažila sa ho brániť.

"Hotaru neklam mi! Vidím na tebe, že aj ty z neho nie si nadšená. Veď ťa celý ten čas ignoroval, ledva sa na teba pozrel. Prečo si ťa vôbec chce zobrať keď očividne nemá záujem?" Nechápala.

"Možno, že to má prikázané," zamumlala Hotaru a Moeko si k sebe pritiahla nohy a položila hlavu na kolená.

"Myslíš si, že mu to prikázal jeho starý otec? Ako nám prikazuje veci stará matka? Možno, že ho bije ako nás a preto musí počúvať," zašepkala smutne a Hotaru sa zasmiala.

"Pochybujem, že sa dospelý muž nechá biť svojim starým otcom ale určite to robí na jeho želanie. Vieš čo? Nemyslime teraz na to. Hlavné je, že ma môžeš navštevovať a prespávať tam. Kým budeš so mnou na ničom ostatnom nezáleží.Čo keby som ti radšej teraz povedala rozprávku pred spaním," Spýtala sa jej s veľkým úsmevom na perách a Moeko nadšene prikývla.