3. Kapitola

3. Kapitola

---

"Tak čo, vidíš niekoho?" Spýtal sa Renji, ktorý spolu s Ichigom postával neďaleko hlavnej brány do Kuchiki sídla. Tvárili sa, že sú iba dvaja shinigami kamaráti, ktorí sa tu náhodne stretli a začali sa spolu rozprávať.

"Nie, ale keď pôjdu okolo určite si ich všimneme. Pôjdu isto s nejakou strážou," vyhlásil Ichigo.

"No neviem, väčšinou stráž, ktorá sprevádza rody na cestách sú Shinigami a ja som o tomto klane nikdy nepočul," zamumlal Renji na čo si Ichigo posmešne odfrkol.

"Tváriš sa akoby si chodil často strážiť členov nejakých rodov o čom veľmi pochybujem," uškrnul sa a Renji na neho zazrel.

"Ja ti jednu vrazím." Zavrčal, keď v tom ho Ichigo pobúchal po pleci.

"Hej, to bude ona," povedal a mykol hlavou smerom kade išiel po ceste Hino klan. Renji, ktorý im bol otočený chrbtom sa nenápadne pozrel. Neboli moc ďaleko od nich. Asi takých päť metrov.

Po obidvoch krajoch boli rozostúpení štyria shinigami. Spoznal ich lebo boli z jeho jednotky. Takže pre nich poslal Byakuya? V predu išiel asi sluha rodiny Hino, ktorý mal na svojom čiernom kimone vyšitý červeno oranžový plamenný kvet z čoho usúdil, že to bol znak ich rodu, lebo podobné kimono mala aj stará žena, ktorá išla vzadu. Kráčala perfektne vyrovnaná s veľmi prísnou tvárou. Nevyzerala moc ako človek, s ktorým by sa dalo dobre porozprávať.

"Hej, tá babka má čiernu hlavu a žiadne šediny. Vy tu máte farby na vlasy?" Zašepkal Ichigo.

"Zbláznil si sa? Kde by sme ich asi tak zobrali? Ale je to zvláštne, zdá sa mi stará na to aby to bola jej prirodzená farba," zamumlal aj Renji. No keď sa pozrel aj na malé dievčatko čo išlo pred ňou a mladú ženu, ktorá išla hneď za sluhom obidve mali vlasy rovnakej farby ako tá stará žena.

Čierne so zvláštnym odleskom červenej, ktorý bolo vidno na slnku.. A ich pokožka bola hnedej farby.

"Tá vpredu musí byť Byakuyova nastávajúca," vyrušil ho z myšlienok Ichigo a on si obzrel vysokú štíhlu mladú ženu. Niesla sa s eleganciou urodzených, presne tak ako aj jeho kapitán. Hlavu mala zdvihnutú a hľadela pred seba.

A samozrejme ako každý urodzený sa ani ona neusmievala, jej tvár bola pokojne chladná.

"Je pekná," musel uznať.

"Bohvie, aká je. Myslíš si, že je to tiež taký chodiaci ľadovec ako Byakuya?" Spýtal sa ho Ichigo.

"Môj kapitán nie je chodiaci ľadovec," zavrčal.

Vtedy sa tá stará pani na nich pozrela a oni sa rýchlo otočili naspäť k sebe a začali o niečom horlivo diskutovať.

Rod Kuchiki sa stretol s rodom Hino v hlavnej miestnosti Kuchiki klanu. Bola to najväčšia miestnosť v celom dome a väčšinou sa používala na nejaké veľké stretnutia, uzatvárania dôležitých zmlúv alebo sa tam jedlo s dôležitými hosťami.

Na troch vankúšoch sedela Hotaru, jej mladšia sestri Moeko a ich stará matka Kaho. Oproti Hotaru sedel Byakuya, vedľa neho Rukia a nakonci oproti Kaho sedel Ginrei. Sluhovia sa zdržiavali v ústraní a len nenápadne pozerali či ich pánom netreba doliať čaj.

Prvý prehovoril Ginrei a so svojou prísnou tvárou sa pozrel na Kaho.

"Sme radi, že ste prijali naše pozvanie," prehovoril a Kaho s takým istým prísnym výrazom prikývla.

"Potešenie je aj na našej strane," povedala. Byakuya si ju poriadne premeral. Bola to vysoká elegantná žena. Jediné čo prezrádzalo jej vek boli vrásky. Dokonca aj jej vlasy boli stále čierne.

No už len z toho ako prísne sa tvárila si pomyslel, že by s jeho starým otcom veľmi dobre vychádzala. Možno preto si vybral práve tento rod.

"Dovoľte mi aby som vám predstavil svoju rodinu," Ginrei pozrel do boku.

"Toto je moja najmladšia vnučka Kuchiki Rukia," povedal a Rukia sklonila hlavu na pozdrav.

"Veľmi ma teší," povedala keď znovu pozrela na nich a pritom sa snažila udržať si svoju vážnu tvár. Všetci sa tvárili tak vážne, tak veľmi vznešene, s hlavou zdvihnutou do hora. Celý život vychovávaný tak aby z nich vyžaroval rešpekt, aby ich ostatní uznávali, aby v očiach ostatných pôsobili ako malí bohovia.

A to ona nevedela. Nemala v sebe takú silu, mala pocit, že jej chýbala tá vznešenosť. Lebo sa mohla skrývať v drahom oblečení s drahými doplnkami koľko chcela, to, že bola len obyčajné dievča z ulice nezmenila. Nezapadala medzi nich.

Vtedy sa na ňu pozrelo to malé dievčatko a pousmialo sa. Zaskočilo ju to no úsmev jej vrátila.

"A toto je môj najstarší vnuk, hlava rodu Kuchiki, Byakuya," predstavil ho a Byakuya tiež kývol hlavou na pozdrav.

"Teší ma," povedal a prešiel pohľadom z Kaho až k Hotaru, ktorá sa mu na chvíľku zahľadela do očí, no potom zrak sklopila. Nepatrilo sa aby dvaja ľudia na seba veľmi dlho pozerali keď sa nerozprávajú. No hlavu nesklonila, bradu mala pyšne vystretú do hora ako každá urodzená žena.

Vychovali ju veľmi dobre aby skrývala svoje pravé emócie, tak ako mňa, pomyslel si Byakuya. Už teraz bola úplne rozdielna od Hisany, ktorej vždy robilo problém jej pravé pocity a emócie skrývať. Bola oveľa vyššia ako Hisana a mala oveľa tmavšiu pokožku ako Hisana. Mala ju tak isto tmavú ako...Yoruichi. Pri tej myšlienke ho skoro až striaslo. Yoruichi. Vždy si ho doberala, či kedysi, či teraz. Nebolo tomu konca. Možno, že mu toto Ginrei urobil naschvál. Lebo vedel ako ho Yoruichi štve.

"Potešenie je aj na našej strane. Dovoľte mi aby som aj ja vám predstavila svoju rodinu. Moja najmladšia Moeko," pozrela na dievča a to sa uklonilo.

"Veľmi ma teší, prosím postarajte sa o moju sestru dobre," povedala. Byakuya si ju premeral. Bola ako každé malé dieťa z urodzeného rodu. Snažila sa správať čo najdospelejšie, no jej deckosť stále nad tým vyhrávala. Bolo na nej vidno, že je zvedavá lebo narozdiel od ostatných sa snažila nebadane pokukovať po miestnosti a prezerať si ich. Taktiež bolo vidno ako ju kľačanie na nohách nebaví lebo si stále šúchala chodidlá o seba a najradšej by tu ani nebola lebo na jej tvári bolo jasne vidieť neistotu a v očiach strach.

"A toto je moja najstaršia Hotaru," predstavila jeho budúcu nevestu. Tá sa s úplnou eleganciou ako sa na mladú dámu urodzeného pôvodu patrilo sklonila a potom sa zahľadela jemu priamo do očí.

"Veľmi ma teší. Dúfam, že pre vás nebudem moc veľkou príťažou," prešla svojimi hnedými očami na Ginreia a ten sa slabo pousmial.

"Potešenie je aj na našej strane," povedal. Hotaru sa ešte na chvíľku zahľadela na Byakuya a potom znovu sklopila zrak.

Celá pôsobí tak falošne. Oproti Hisane, ktorá bola prirodzená a nič skrývať nemusela je táto len samá faloš. Vychovaná a kŕmená rečami urodzených. Nudná.

Nedala sa s Hisanou vôbec zrovnávať.

"Kaho, nemala si ešte aj jedného vnuka? Marí sa mi, že bol tvoj najstarší," prerušil ho z myšlienok Ginrei. Prísna stará žena si odpila z čaju.

"Áno, Kagari. Vlastne bol staršie dvojča Hotaru, ale pred piatimi rokmi zomrel. Mal veľmi zlé zdravie," povedala bez jedinej emócie.

Byakuya hneď spozornel. Brat? O tom ho sluha neinformoval.

"To mi je ľúto," zašepkal Ginrei a nachvíľku zatvoril oči. Keď sa znovu pozrel na Kaho tému už presunul úplne inde.

"Kedy by ste navrhovali dátum svadby? Ja by som stanovil termín už nabudúci týždeň. Načo s tým zbytočne otáľať," povedal a Kaho príkývla.

"Máš pravdu, súhlasím,"

"O tri dni," ozval sa z ničoho nič Byakuya a všetci na neho prekvapene pozreli. Jeho tvár zostala ľadovo pokojná.

"Svadba môže byť už o tri dni," pozrel na svojho starého otca a Kaho. Keď to musí byť, nech to má čo najskôr z krku.

"Keď tak môj vnuk chce, môže byť. Ak teda proti tomu Hotaru nič nenamieta," Ginrei pozrel na ňu a ona pokrútila hlavou.

"Nie, svadba môže byť aj o tri dni," súhlasila.

"Dobre teda. Prípravu budeme mať na starosti my, ta ako sme sa dohodli," povedal Ginrei.

Ešte ani nie sú v rodine a už nás využívajú, pomyslel si trpko Byakuya no nahlas nič nepovedal. Nedal na sebe nič spoznať. Takisto ako Hotaru. Jeho tvár bola ľadovo pokojná.

"Máte k tomu ešte nejaké otázky?" Spýtal sa Ginrei všetkých a vtedy sa malá Moeko nervózne zamrvila.

"Um," pípla a pozrela sa nesmelo na Byakuya.

"Keď sa sestra vydá, môžem ju sem chodiť navštevovať?" Spýtala sa ho s očami plnými prosby a nádeje, že ju neodmietne. Bolo to len malé dieťa. Byakuya ju až ľutoval pri pomyslení na to čím všetkým si ešte ako hlava urodzeného rodu bude musieť prejsť. Bola ešte príliš malá a nevinná.

"Samozrejme, budeš sem môcť prísť kedy len budeš chcieť a kľudne tu môžeš aj prespávať," povedal a jej tvár sa hneď naplnila obrovským šťastím.

"Ďakujem," vyhŕkla naradostene ale keď si uvedomila aké neslušné to bolo rýchlo sklopila zrak.

"Ospravedlňujem sa," zašepkala červená ako rak.

"Tak keď sme už skončili, môžeme vám to tu poukazovať," povedal Ginrei a obidve rodiny vyšli z miestnosti.

Byakuya už teraz tušil, že toto bude dlhý deň.