11. Kapitola

11. Kapitola

---

Keď sa Byakuya vrátil večer naspäť domov na chodbe narazil na malú Moeko.

"Dobrý večer Kuchiki-sama. Ako ste sa mali v robote?" Spýtala sa ho zdvorilo.

"Dobre. Prišla si pozrieť sestru?" Spýtal sa jej aj on a ona prikývla.

"Nebude vám vadiť keď tu dnes večer prespím?" Narozdiel od Hotaru mu Moeko nijako nevadila. Možno, že to bolo tým, že bola ešte len malé dieťa a niečo na nej mu pripomínalo jeho keď bol v jej veku. Plný snov, keď neustále vymýšľal, neposlúchal a myslel si, že život je jednoduchý a krásny.

"Nie, kľudne tu môžeš spať," povedal a jej oči sa šťastím rozžiarili.

"Ďakujem Kuchiki-sama," uklonila sa mu. Nič jej už na to viac nepovedal a vybral sa preč.

"Rukia spýtaj sa jej na to,"

"Nie!"

"Ale no tak,"

"Nie!"

"Ale..."

"Ichigo ja ťa varujem, ešte jedno ale a zruším náš hovor!" Vyprskla.

"Ale...teda nie! Dobre, dobre, nič som nepovedal," zamumlal z druhej strany telefónu Ichigo.

"Prečo ťa vôbec tak zaujíma to, že ich stará mama nemá šedivé vlasy?" Nechápala.

"Pretože nie je normálne aby to bola prirodzená farba v jej veku," argumentoval.

"Bože, Ichigo. Nemáš niečo lepšie na práci ako zisťovať také blbosti?"

"Vlastne ani nie. Testy v škole mi už skončili a hollow tu moc veľa teraz nie je," zašomral. Rukia si povzdychla, vyšla na terasu a zahľadela sa na mesiac.

"Čo plánuješ robiť po strednej škole?" Spýtala sa ho z ničoho nič. Jasne ho to zaskočilo lebo zostal ticho.

"No...moc som nad tým nerozmýšľal. Po pravde nie je moc veľa vecí, ktoré by ma nejako napĺňali," priznal.

"A čo ťa napĺňa?" Prečo sa ho to vôbec pýta? Znovu na druhej strane zostalo ticho.

"Mám rád svoju prácu zástupca Shinigami," povedal. Zaskočilo ju to. Nečakala takú odpoveď.

"Zajtra už budeme mať tie fotky zo svadby. Zastavím sa u teba a ukážem ti ich aby si, si vybral, ktoré budeš chcieť. Ak nejaké budeš chcieť," zmenila rýchlo tému.

"Samozrejme, že budem chcieť. Tú jednu kde sme sami dvaja budem chcieť určite...teda myslím...aj tie ďalšie s Hotaru a tak...veď vieš," zakoktal sa. Rukia mu to nahlas nepovedala, ale potešilo ju, že bude chcieť tú fotku, na ktorej sú len oni dvaja, pretože aj pre ňu to bola fotka, ktorú si určite nechá.

"Hej Ichigo. Som rada, že si prišiel na tú svadbu, bez teba by som sa tam tak nezabavila," priznala.

"J-Jasné, žiadny problém. Ja som tiež rád, že som tam mohol byť...nuž pôjdem už pomaly spať, tak dobrú noc," zaželal jej.

"Dobrú noc aj tebe," usmiala sa a zrušila hovor. Už sa teší na tie fotky.

Ráno sa Hotaru zobudila s hlasným zamrnčaním. Niečo ju vyrušilo zo spania. Nejaké šušťanie. Pozrela na druhý futon vedľa toho jej kde mala spať Moeko, no nebola tam. Rýchlo sa nadvihla a uvedomila si, že Moeko sa jej prehrabáva v šuplíku a akurát z neho vyťahovala jej starý denník.

"Moeko!" Zvrieskla a s malou dievčinou od šoku až trhlo.

"Vráť mi to!" Vyskočila z postele a Moeko sa rozbehla preč.

"Nikdy, nikdy!" Kričala a potom jej vyplazila jazyk.

"Okamžite mi to daj!" Začali sa naháňať po izbe.

"Čo tam máš také tajné?" Uškŕňala sa Moeko a už ho aj otvárala.

"Nečítaj to!" Zavrčala a skočila ku nej. Moeko jej však prekĺzla medzi prstami a rozbehla sa z izby von. Rýchlo odsunula dvere no keď chcela výjsť von Hotaru ju chňapla za ruku.

"Vráť mi to!" Prikázala.

"Ani za svet!" Moeko ňou trhla a obidve vypadli na chodbu.

"Ty malý škriatok!" Hotaru vyskočila na rovné nohy a znovu sa po nej natiahla.

"Nedám ti ho ty ozruta!" Moeko jej znovu vyplazila jazyk. No tento krát sa Hotaru podarilo schytiť denník. Obidve sa oň začali naťahovať a ani jedna ho nechcela pustiť pričom po sebe v zápale hnevu kričali všetkými možnými urážkami.

Až pochvíľke si uvedomili, že niekto pri nich stojí lebo mu zavadzajú v ceste. Obidve sa pomaličky otočii na Byakuya, ktorý na ne s neskrývaným úžasom hľadel.

Keď si uvedomili, že sa práve zosmiešnili pred samotnou hlavou Kuchiki klanu sčervenali až za ušami. Rýchlo odskočili na bok pričom Moeko pustila denník a tak ho konečne získala Hotaru a vystreli sa v celej svojej kráse už aj s nasadeným vážnym výrazom.

"Dobré ráno Byakuya-sama," povedala Hotaru pokojne akoby sa ani pred chvíľkou nič z toho neudialo.

"Dobré ráno Kuchiki-sama," pridala sa aj Moeko.

Byakuya tiež rýchlo znovu nahodil svoj chladný výraz.

"Dobré ráno," povedal akoby aj on nič z toho predtým nevidel a vybral sa preč. Keď už bol od nich ďalej dievčatá do seba začali nazlostene drgať a Moeko sa ešte zopár krát pokúsila od Hotaru získať denník naspäť, ale bezúspešne.

Na obed sa Moeko vybrala naspäť domov lebo ju už očakávala stará matka a tak sa Hotaru, ktorá už znovu nemala čo robiť vybrala k jazierku s nádejou, že tam uvidí tú zvláštnu mačku.

No ani tentokrát tam nikde nebola. Hotaru si vzdychla. Asi sa rozhodla odísť k niekomu inému na záhradu a tam kradnúť ryby.

"Škoda," zamumlala si sama pre seba a v tom niečo započula. Bolo to mňaučanie. Ale neznelo to ako dospelá mačka, skôr ako mača.

Začala sa otáčať dookola lebo si nebola istá odkiaľ sa to ozýva a potom si uvedomila, že to ide od tej jednej Sakury, ktorá sa nachádzala blízko pri jazierku.

So zvedavosťou sa k nej vybrala a pozrela hore. Na jednom z konárov sa krčilo tigrované mačiatko a nešťastne nariekalo. Nevedelo sa odtiaľ dostať.

"Počkaj maličké, pomôžem ti," zakričala na neho Hotaru akoby jej snáď mača mohlo rozumieť. Začala si vyhŕňať kimono aby jej nezavadzalo, vyzula si sandále a dala si dole aj biele ponožky.

Ešteže keď bola menšia sa s bratom šplhala po rôznych stromoch, teraz jej to prišlo vhod.

Pristúpila ku Sakure a začala sa šplhať hore. Keď už bola pri mačiatku pokúsila sa po ňom jednou rukou načiahnúť, ale ono pred ňou cúvlo.

"No tak, neboj sa ma," snažila sa ho upokojiť. Konár bol príliš tenký aby naň mohla vyliezť a tak sa znovu pokúsila po mačati natiahnúť no bolo príliš ďaleko.

"Poď bližšie," povedala a znovu sa po ňom natiahla. Mača sa však vylakalo ešte viac a ako cúvalo dozadu nechtiac jednou labkou stupilo do prázdna a stratilo rovnováhu.

"Nie!" Vyhŕkla Hotaru keď ho videla padať dole. Bolo maličké, z takej výšky si môže ublížiť!

Niekto ho však dole chytil do rúk.

Hotaru sklonila hlavu k záchrancovi malého mačaťa a od šoku sa skoro pustila.

Byakuya na ňu znovu hľadel s tým neskrývaným údivom pritom ako držal mača na rukách.

Musela vyzerať naozaj komicky v tom drahom kimone zachytená na kmeni Sakury ako nejaká opica.

V tom momente oľutovala, že radšej nezavolala stráž aby to mača dali dole.