Epic of Friendship (15.Kapitola)

15. Kapitola

Enkidu

---

"Hej, Cara," ozval sa niekde z tmy hlas, ktorý odniekiaľ poznala no nedokázala si ho k nikomu priradiť.

"Cara," zopakoval znovu a Cara pomalička otvorila oči. Stála na veľkej pastvine, prekvapene zažmurkala a poobzerala sa okolo seba.

"Cara tu som," zasmial sa chlapčenký hlas, zrazu zafúkal vietor a roztrapatil jej neposlušné vlnité hnedé vlasy, ktoré jej vošli do očí.

Rýchlo sa ich snažila vrátiť na svoje miesto keď si všimla, že pred ňou stojí drobný chlapec s dlhými rovnými zelenými vlasmi. Od šoku trochu ustúpila dozadu, no on sa len na ňu usmial.

"Mňa sa nemusíš báť Cara, ja som tvoj kamarát, aj keď si už na to zabudla," povedal a podišiel k nej s rukou vystretou pred sebou. Cara sa ani nepohla, no na druhej strane sa ani nevzpierala. Mala pocit, že drobného chlapca s jemnou skoro až ženskou tvárou odniekiaľ pozná.

Chýtil ju za zápästie a začal s ňou kráčať ku predu.

"Poď, ukážem ti ako to všetko začalo," povedal a vtedy sa pred nimi roztvoril obrovský žiarivý portál, keď cezeň prešli ocitli sa v nejakom starovekom meste, staré hlinené a kamenné domy, všade okolo bol piesok.

"Kde to sme?" Spýtala sa Cara, ale zelenovlasý chlapec už pri nej nebol. Chcela sa po ňom poobzerať no všade okolo nej sa nachádzalo veľa ľudí akoby sledovali nejaký koncert.

Vtedy sa zem silno zatriasla až sa skoro Care podlomili kolená, ľudia okolo nej začal kričať, niektorí popadali, niektorí začali utekať preč.

V hrôze si uvedomila, že ľudia cez ňu prechádzali akoby bola nejaký duch. Čo sa to, preboha, deje?

"Gilgameš!" Zareval zrazu niekto a Cara sa pozrela dopredu. Bol to ten chlapec so zelenými vlasmi. Zdvíhal sa zo zeme celý krvavý a zašpinený a k nemu pomaličky kráčal Kráľ hrdinov, ibaže vyzeral oveľa mladšie, oveľa neskúsenejšie, vlasy mal strapaté, taktiež bol celý oblepený potom, špinou a krvou a sťažka dýchal, no aj cez to všetko mal na tvári ten svoj pohŕdavý výraz.

"Čo si myslíš, že si zač aby si mi sem prišiel ničiť kráľovstvo ty úbožiak?" Prehovoril s potláčaným hnevom v hlase. Cara ho nikdy takéhoto nezažila, takého zraneného po bitke a hlavne tak nahnevaného, že by stratil svoju chladmú masku.

"Čo si to za kráľa keď necháš vlastných ľudí trpieť? Aký kráľ si už len nárokuje na manželky iných mužov? Ty nie si žiadny kráľ!" Vyhŕkol nahnevane zelenovlasý chlapec.

"Tak a dosť," zavrčal Gilgameš a obidvaja sa do seba zúrivo pustili ako býky. Zelenovlasý chlapec prehodil Gilgameša cez plece a ten dopadol na zem s takou silou až sa hlina pod ním rozdrobila. Cara vystrašene zakričala. To predsa nebolo normálne! Žiadny človek nemôže mať takú silu a aj keby mal ten druhý by taký náraz neprežil bez zranenie, no Gilgameš sa poľahky zdvihol, trochu si pomasíroval rameno a znovu sa pustil do zelenovlasého chlapca, tentokrát sa jemu podarilo chytiť ho do vzduchu a hodiť ho rovno jej smerom.

Cara sa úplne automaticky skrčila no chlapec len preletel cez ňu a tvrdo pristál v jednom z domov, kde po ňom zostala diera. Gilgameš sa vybral jej smerom, aj keby ju podľa všetkého aj on iba prešiel radšej sa mu uhla.

Zelenovlasý chlapec na neho vyskočil z diery domu a obidvaja sa do seba znovu pustili. Cara nevychádzala z absolútneho šoku. Tí muži medzi sebou zápasali tak zúrivo a s tak neprirodzene veľkou silou akoby snáď ani neboli ľudia a vtedy si niečo uvedomila.

Gilgameš predsa nebol obyčajný človek za svojich ľudských čias, nie, bol z dvoch tretín boh, ktorému sa žiadny smrteľník silou nemohol rovnať, existovala iba jedna osoba, ktorá bola dostatočne silná na to aby ho dokázala poraziť taktiež vytvorená bohmi, stvorená iba za týmto jediným účeľom. Nebodaj je ten zelenovlasý drobný chlapec...

Vtedy práve on pristál na zemi s takou silou, že mu skoro vyrazilo dych. Vydal zo seba priškrtený ston a vykašľal trochu krvi.

Gilgameš vedľa neho sa musel skrčiť aby nabral vzduch do pľúc.

"To ťa naučí zahrávať sa s kráľom Uruku," hovoril prerývane medzi nádychmi, no keď sa chcel otočiť na päte a odísť chlapec mu podkopol nohu a Gilgameš vedľa neho pristál na zemi s takým zadunením, že jediné na čo sa zmohol boli len stony a nadávky.

Cara sa neudržala a začala sa nahlas smiať. Tak mu treba!

Ani jeden z mužov sa už viac nezdvihol, ležali na zemi vedľa seba a nahlas dýchali. Cara k ním podišla bližšie, vyzeralo to tak, že odpočívali.

"Vieš, si naozaj silný," zamumlal pochvíľke ticha prvý Gilgameš. Ľudia, ktorí utiekli z miesta činu čo najďalej sa tiež pomaličky zo zvedavosti vracali naspäť.

"Aj ty," zašepkal zelenovlasý chlapec.

Vtedy sa Gilgameš posadil a pozrel na neho.

"Ešte nikdy sa nenašiel niekto kto by sa mi dokázal vyrovnať silou. Ako sa voláš?" Spýtal sa ho.

Chlapec na neho uprel svoje zelené oči.

"Enkidu," povedal a Gilgameš sa uškrnul.

"Enkidu čo keby sa z nás miesto nepriateľov stali priatelia?" Spýtal sa a ponúkol mu ruku. Chlapec chvíľku zostal v nemom úžase, potom sa nahlas rozosmial a prijal jeho ruku. Obidvaja muži sa zdvihli.

"To by sa mi páčilo," dodal.

"Cara," ozvalo sa vedľa nej a ňou od šoku trhlo. Rýchlo sa otočila a zahľadela sa na zelenovlasého chlapca, ktorý ešte pred chvíľkou stál vedľa Gilgameša. Scéna okolo nich sa rozpadlo a oni sa ocitli v černote.

"Cara, spýtaj sa Gilgameša či si ešte pamätá meno svojho priateľa," povedal s úsmevom.

"Úbožiačka vstávaj!" Zvrieskol jej niekto pri hlave a ňou znovu trhlo. Rýchlo sa posadili na posteli.

"Čo? Čo?" Prestrašene sa poobzerala okolo seba. Gilgameš už v zlatom brnení sa nad ňou skláňal s prísnym pohľadom.

"Ako čo? Si hluchá alebo čo? Nenastavuj si ten nechutný budík keď ho nepočuješ!" Zavrčal a Cara prekvapene pozrela na svoj digitálny budík položený na nočnom stolíku, ktorý bol zničený, presnejšie, rozpolený zlatým nožom.

"Gilgameš, čo sa stalo s mojim budíkom?" Spýtala sa ho.

"Lepšia otázka znie čo by sa s ním nestalo keby si ho počula a vypla," odbil ju a ona si len namosúrene vzdychla.

"Vyzerá to však, že si mala pekný sen nejako moc si sa v jednom momente zasmiala," podotkol a ona si v tom momente spomenula na svoj sen.

"Cara, spýtaj sa Gilgameša či si ešte pamätá meno svojho priateľa," v hlave sa jej vybavili slová zelenovlasého chlapca.

"Gilgameš," pozrela na kráľa hrdinov, ktorý sa zrovna vracal na svoj trón. Ten sa zastavil a otočil sa k nej.

"Čo zase otravuješ?" Spýtal sa namosúrene. Tá otázka z nej vyšla úplne automaticky, akoby za ňu rozprával niekto iný, nedokázala to zastaviť.

"Gilgameš pamätáš si ešte meno svojho priateľa?"

Len čo tú otázku vyslovila, na krátky moment v jeho očiach zazrela číre prekvapenie.

"Priateľa? Čo to zase trepeš za nezmysli o nejakom priateľovi? Ja som nemal priateľov a ak som aj niekedy mal už si nepamätám ich mená. Navyše ho už dávno nemôžem vyslovovať," zašepkal. Zrazu jeho pohŕdavý tón zmizol, tak isto ako zmizol aj hnev, ktorý sa s tým pohŕdaním vždy miešal v jeho hlase.

"Už dávno nemôžem vyslovovať to meno," uprel svoj pohľad do neznáma. To bolo prvýkrát, čo Cara videla v jeho očiach bolesť a smútok.

Viac s ňou neprehovoril, nevedela ši ho svojou otázkou tak nahnevala, no skôr mala pocit, že ho ňou rozľútostila pretože odvtedy mal na tvári neprítomný pohľad akoby sa utápal niekde v minulosti. Keď sa mu aj niečo snažila povedať, ignoroval ju ani sa len na ňu nepozrel, nakoniec jej zakázal sa s ňou rozprávať.

Oľutovala, že sa ho vôbec niečo pýtala, ale už to nešlo zobrať späť.

S povzdychom teda zo šuplíka nočného stolíka vytiahla Epos o Gilgamešovi a začala ho čítať. Až vtedy si uvedomila, že sen, ktorý sa jej sníval bol skoro totožný s tým čo písali v knihe až na to, že tu bol Enkidu popisovaný ako mohutný muž zatiaľ čo v skutočnosti bol úplny opak.

Enkidu si od ľudí vypočul aký je Gilgameš krutý vládca a vybral sa do Uruku ho zastaviť. Strhol sa medzi nimi zúrivý boj, ktorý trval veľmi dlho. Ibaže tento boj k ničomu neviedol pretože ich sily boli veľmi vyrovnané, nakoniec vyčerpaní muži uznali sily jeden druhého a stali sa z nich priatelia, ktorí si boli blízki ako bratia.

Cara jedným očkom pozrela na Gilgameša.

Prečo nechce na Enkidu spomínať? Čo sa medzi nimi v minulosti stalo?

Chcela sa dočítať viac, ale vtedy jej zazvonil mobil, volal jej Leo. Rýchlo hovor zdvihla.

"Cara nezabudla si, že dnes máme ten tréning?" Spýtal sa jej a ona tak nahlas zhýkla až sa na ňu Gilgameš namosúrene otočil.

"Prepáč Leo, hneď som tam!" Vyhŕkla a on sa iba zasmial.

"V poriadku, čakám ťa na ihrisku," povedal pobavene.

Ihrisko sa nachádzalo za školou, bola to veľká plocha na behanie, v strede bol piesok na skok do diaľky a po krajoch na tráve pár preliezačiek, húpačky a stena na lezenie.

Cara dobehla k Leovi, ktorý sa na ňu usmial.

"Prepáč, ráno som nepočula budík, úplne som na to zabudla," ospravedlňovala sa a Leo len pokrútil hlavou.

"To je v poriadku, po včerajšku si zaslúžiš byť unavená," usmial sa.

"Tak začneme s tréningom, nastav mi dlaň," povedal a Cara k nemu vystrela ruku s otvorenou dlaňou, do ktorej jej vložil pár krásnych farebných lesklých kamienkov.

"Čo to je?" Spýtala sa.

"Toto je nástroj mágov, prenesieš do nich energiu a potom ich hodíš protivníkovi pod nohy, nachvíľku ho to paralyzuje, podľa toho koľko energie do nich vložiš taká je ich sila, pozri," Leo hodil zvyšné kamienky, ktoré držal v ruke do piesku. Ozval sa pukot elektriky a piesok začal vyletovať do vzduchu.

"Tak a teraz to skús ty," otočil sa na Caru.

Cvičili až do večera, no Cara sa naučila kúzlo ovládať veľmi dobre, vedela ho urobiť silnejšie aj slabšie ako sa jej hodilo, na konci dňa s ňou bol Leo veľmi spokojný.

"Som skvelý učiteľ," zdvihol do hora nos a Cara sa zasmiala.

"No len aby ti to neprerástlo cez hlavu," uškrnula sa. Vtedy Loe urobil niečo nečakané a hodil vedľa nej kamienok, ktorý praskol ako petarda, prekvapene zapišťala a odskočila dozadu. Leo sa nahlas rozosmial.

"Ty somár!" Vynadala mu a tiež vedľa neho hodila jeden z kamienkov. Obidvaja sa so smiechom ohadzovali kamienkami v takej vzdialenosti aby jeden druhému neublížili, no potom keď Cara hodila jeden z kamienkov Leo z ničoho nič zakričal a padol na zem. Chvíľku zostala v nemom šoku, no potom sa za ním rýchlo rozbehla.

"Leo, panebože, ja som nechcela!" Chytila ho do náruče a potriasla ním.

"Leo zobuď sa!" Potriasla ním ešte viac a v tom sa začal smiať.

"Prepáč Cara, nemohol som si pomôcť," vysúkal zo seba keď videl jej napoly prekvapený napoly vystrašený pohľad.

"Leo ty si taký idiot, ja som sa o teba vážne bála," povedala takmer plačlivo a on sa rýchlo zdvihol a dotkol sa jej líca.

"Prepáč, to som prehnal," povedal osravedlňujúco keď videl, že ma na mále a vážne sa rozplače.

"Už to nikdy nerob," zašepkala trasľavým hlasom a on sa nežne pousmial a pobozkal ju na líce.

"Prepáč, takto sa normálne nesprávam, len som chcel...ani neviem, pôvodne som ťa chcel zajtra pozvať na večeru," chytil ju za ruku a ona znovu zostala prekvapená, tentokrát však príjemne prekvapená. Cítila ako naberá červeň na lícach.

"Veľmi rada," vyhŕkla rýchlejšie ako chcela tak si odkašľala.

"Veľmi rada s tebou pôjdem na večeru," povedala už pokojnejšie. Na tvári sa mu vyčaroval úsmev.

"To ma veľmi teší," zašepkal a obidvaja sa zahľadeli jeden druhému do očí. Cara milovala farbu jeho očí, tá krásna zelené jej niečo pripomínala, niečo čo ju príjemne hrialo pri srdci.

"Hej, holubičky neruším?" Ozvalo sa za nimi a oni sa otočili na Shinjiho, ktorý sa na nich uškŕňal.

"Nechcem byť kazišuk ale vadilo by ti keby som si na večer požičal tvoju frajerku?" Spýtal sa Lea.

"Samozrejme, že nie teda ak Cara nenamieta," pozrel na ňu a ona pokrútila hlavou.

"Tak zajtra," usmial sa a aj jej sa na perách vykúzlil veľký úsmev.

"Zajtra," zopakovala a rozbehla sa k Shinjimu. Obidvaja sa vybrali preč.

"Vôbec neprotestoval keď si ma nazval jeho frajerkou," povedala šťastná ako blcha.

"Preboha, kľudni hormón čo ti je trinásť?" pregúľal očami.

"Vlastne neviem koľko mám rokov, zabudol si? Nemám žiadne spomienky mimo školu Memento, neviem kedy mám narodeniny," povedala až s prehnane veľkým úsmevom na perách.

"Dievča ty potrebuješ odbornú pomoc," uškrnul sa Shinji.

Obidvaja sa vybrali k Shinjimu aby si zahrali hru na jeho konzole a zabili čas.

"Ako sa má naša ľadová kráľovná Rin?" Spýtal sa pochvíľke hrania Shinji.

"Celý deň spala, bola veľmi vyčerpaná, ale zajtra sa s nami stretne v multimediálnej miestnosti," informovala ho.

"Nejaké nové správy o Rani?" Spýtala sa ona.

"Nie, bohužiaľ nie, ale s Leovým bratom Júliusom na tom pracujeme, určite sa nachádza niekde v Dungeone," Rani bola ich naozaj blízka kamarátka, pre Caru bola ako sestra, tak ako bol pre ňu Shinji skoro ako brat. Vedeli, že ju uniesol hacker tak ako Rin, no zatiaľ ju nedokázali vypátrať.

"Budeme sa musieť ísť zajtra znovu pozrieť do Dungeonu," povedala a Shinji sa zamyslel.

"Neviem či je najlepší nápad len tak bezhlavo blúdiť jeho poschodiami keď nevieme kde presne sa nachádza," pozrel na ňu.

"A čo iné nám zostáva, Shinji nemôžeme ju tam nechať a ty to dobre vieš, už aj tak mám výčitky, že zatiaľ čo ja sa tu zabávam ona tam niekde práve teraz môže trpieť," zvraštila obočie.

"To, že sa slepo vrútiš do Dungeonu a necháš sa zabiť jej nijako nepomôže," odbil ju.

"Nezabúdaj, že môj služobník je silný," upozornila ho.

"Áno, služobník, ktorý ťa nepočúva," dodal a ona nahnevane sklonila hlavu a zostala ticho. Má pravdu.

"Vlastne, hej, dnes sa na mňa urazil, ani sa so mnou nerozpráva," zamumlala a on sa zasmial.

"Čo si spravila?" Spýtal sa jej.

"Pýtala som sa ho na minulosť," vyšla s pravdou von a Shinji si vzdychol.

"Cara nemôžeš sa svojho služobníka pýtať na jeho minulosť kým ti o nej sám nepovie, nezabúdaj, že sú to legendárne duše, hrdinovia a antagonisti. V minulosti niektorí zažili tak kruté veci, že si ich ani sami nevieme predstaviť, nemáš právo sa do toho špárať kým ti o tom sám nebude chcieť povedať," upozornil ju a ona sa zrazu začala cítiť nejako previnilo.

"Neznášam keď máš pravdu," zamumlala a on sa zasmial.

"Kedy som ju nemal?" Podpichol.

Bolo už neskoro v noci keď sa Cara vrátila naspäť do svojej izby. Gilgameš sedel na tróne prezlečený vo svojom pohodlnom oblečení ale nespal. Len letmo sa na ňu pozrel a potom znovu odvrátil zrak.

Cara nič nepovedala, len podišla k šuplíku kde mala odložený Epos, opatrne zobrala knihu v červenej kožennej väzbe do rúk, podišla s ňou ku Gilgamešovi a podala mu ju.

Ten najprv na ňu podozrievavo hľadel ale potom si ju zobral.

"Prepáč Gilgameš, že som sa vŕtala v tvojej minulosti a pýtala sa ťa na veci, na ktoré nechceš spomínať, nemám žiadne právo vedieť o tvojom ľudskom živote ak mi o ňom sám nechceš povedať, naozaj ma to mrzí," povedala a zvrtla sa na päte. Nečakala, že jej odpustí, to by od neho chcela veľa, tak si len zobrala pyžamo a odišla sa prezliecť do kúpeľky.

Vedela, že ak človek niekomu naozaj dôveruje sám mu povie o tieňoch minulosti, sám mu porozpráva svoj príbeh, tak sa predsa rodia priateľstvá, na vzájomnej dôvere. No ako jej má Gilgameš dôverovať keď nemá ani šancu porozprávať jej o svojej minulosti sám? Jediné čo jej stačí urobiť je otvoriť tú knižku a prečítať si ju. Akoby zobrala knižku o živote človeka, ktorý jej nechce o sebe nič povedať a všetko si z nej prečíta aj cez jeho námietky, nie je to správne.

Navyše, je všetko v tej knižke pravdivé? Čo ak sú niektoré veci úplne inak ako ich tam popisujú? Nikdy to nezistí kým jej to Kráľ hrdinov sám nepovie a to sa nestane ak si nezíska jeho dôveru. A ona si ju chce získať potom všetkom čo s ním prežila, potom čo videla vo svojom sne. Chce vedieť aký v skutočnosti Gilgameš je.

Vyšla z kúpeľky do tmy ich izby, ľahla si do postele, zababušila sa až po krk a otočila sa mu chrbtom.

Pochvíľke jasne počula, že sa zdvíha. Podišiel až k nej a celé jej telo stuhlo.

Čo od nej chce? Bála sa na neho otočiť tak len prestrašene zatvorila oči. Gilgameš niečo položil na jej nočný stolík, podľa všetkého to bol Epos.

"Enkidu," zašepkal do tmy, "Enkidu bolo meno môjho priateľa,"