Legend of Wolf Girl (26. Kapitola - Deň otvorených dverí)

26. Kapitola

Deň otvorených dverí

---

Slnko už začalo pomaly vychádzať a my sme sa vracali naspäť do tábora.

"Mali by sme tam ísť," vyhlásil Suigetsu.

"V žiadnom prípade! Nemôžeme tam len tak vtrhnúť!" Vyštekla Faux.

"Má pravdu čo je to za šialený nápad, vtrhneme tam rovno medzi démonov a čo? Predstavíme sa im a budeme dúfať, že pred nás rozprestrú červený koberec, ktorý nás zavedie rovno k trónu pritom ako nás budú zasypávať kvetinami a kričať ovácie na našu počeť?!" Pridal sa aj Hikaru.

"Musíme si to naozaj premyslieť, nevieme kde sa bariéra týmto kľúčom otvorí, nevieme ako to tam vyzerá, nevieme o tom svete vôbec nič," prerušil vravu Kyouka.

Už sme boli tesne pred táborom a tak som sa na všetkých otočila.

"Viem, že ste unavení, ale chcem aby ste všetci o ôsmej prišli na začiatok našeho revíru, pri vchode sa stretneme so Sorom a Mikomi, tam budeme ďalej riešiť čo a ako," povedala som a všetci prikývli.

Spolu sme vyšli z lesa do tábora a pár vlkolakov, ktorí sa zrovna vyčerpaní vracali naspäť do chát, sa na nás začudovane pozrelo. Bolo divné aby sa toľko vlkolakov vrátilo po premene spolu do tábora, pretože keď sa vlkolak zobudil po premene väčšinou bol sám alebo iba so svojím druhom.

Hikaru a Fujimura sa od nás rýchlo oddelili a vybrali sa do chaty, ktorá patrila Hikarovej rodine.

"Ja tiež idem, majte sa," zakývala nám Faux a vbehla do svojej chaty, ja som pozrela na dvojčatá.

"Vaša chata je hneď vedľa tej našej," ukázala som na neobývanú chatu a oni pozreli najprv na ňu, potom na seba a potom na mňa.

"Ideme s tebou," vyhlásil Suigetsu veselo a ja som na neho nechápavo pozrela.

"Chcem sa vyspať predtým než pôjdeme za Sorom," zamumlala som.

"Fajn, nikto ti nebráni," usmieval sa ďalej Suigetsu. Bolo normálne, že členovia svoriek niekedy spávali spolu v jednej miestnosti, hlavne keď mali pocit, že im hrozí nebezpečenstvo, ale aj tak, teraz to nebolo nutné. Nemala som sa však chuť s nimi dohadovať.

"Dobre, ale potichu," varovala som ich a oni prikývli. Vošli sme do chaty, ktorá patrila mojim rodičom. Na prízemí bola kuchyňa, tak hlúpo postavená, že keď v nej niekto bol mohol vidieť kto prichádza a odchádza. V kuchyni sedeli obidvaja moji rodičia. Otec bol bledý ako stena, unavene popíjal kávu, vždy sa po premene cítil príšerne, ani sa nečudujem s tak silným vlkolakom akého mal vo svojom vnútri. Mama pila len nejaký džús, nevyzerala nejak zle len trochu unavene, keďže bola tehotná na vlkolaka sa nepremieňala, ale asi bola tiež celú noc hore.

"Ahojte um...sú tu dvojčatá, budeme u mňa v izbe, nebudeme robiť hluk," povedala som a rodičia prekvapene pozreli na dvojčatá za mnou.

"Dobrý," pozdravil sa Suigetsu.

"Ďakujeme, že ste nás prijali," sklonil sa Kyouka. Všetci sme sa chceli vybrať hore do mojej izby keď v tom otec za nami zakričal:

"Tak počkať, čože?!"

Zastavili sme sa a vrátili sa naspäť do kuchyne.

"Kyouka a Suigetsu sa cítia trochu sami, tak budú spať so mnou v izbe kým sa ostrieľajú," povedala som prvú vec, ktorá ma napadla. Otec si ich nedôverčivo premeral.

"Len mi nepovedzte, že ste sa s moujou dcérou spútali," Zavrčal. Naozaj nemal dobrú náladu bolo to počuť na jeho podráždenom hlase. Prekvapene som vytreštila oči. Spútať sa s dvojčatami, no ďakujem pekne! Ľutovala som vlkolakov, ktorí sa spútali s dvojčatami, bohužial, v našom vlčom svete to fungovalo tak, že niekedy sa dvojčatá spútali s jedným a tým istým partnerom. Nezažila som to ešte na vlastné oči, ale otec raz o takom páre, kde sa dvaja muži dvojčatá spútali s jednou vlkolačicou, hovoril.

"Čože?! Nie!" Vyhŕkla som hlasnejšie ako som chcela a otec urobil bolestivú grimasu, jeho sluch bol ešte stále veľmi citlivý takže som mu svojim krikom asi veľmi podráždila uši.

"Prepáč," zamumlala som už potichu.

"Pane," ujal sa slova Kyouka, ktorý ako som si všmla bol z dvojčiat ten viac vážnejší a ten ktorý lepšie vedel riešiť závažné situácie, "ubezpečujem vás, že nie sme spútaní s vašou dcérou, len nechceme byť v tej chate sami, samoty si ešte dosť užijeme," povedal a otec pochvíľke pozrel na mamu akoby u nej hľadal nejakú podporu. Tá sa len na neho usmiala a potom pozrela na nás.

"Dobre, môžete ísť, ale nerobte hluk," povedala a my sme s úsmevmi prikývli a s poďakovaním rýchlo vbehli do mojej izby.

Moja izba bola tak ako tá v našom dome útulne zariadená. Mala som tam stôl, na ňom zopár fotiek s Faux a zo školy. Dokonca som tu mala aj prenosnú konzolu na hry a k nej samozrejme množstvo hier, poličku s knihami a veľkú manželskú posteľ zahádzanú plyšiakmi, ktorých som musela vyhodiť z izby v dome potom čo som ju renovovala a nemala som ich kde dať, no nebola som schopná sa ich vzdať tak skončili tu. Kedysi som túto izby zdieľala s Kaiom, keď sme boli obidvaja ešte malí a nemenili sa na vlkolakov, preto tá manželská posteľ.

Pamätám si, že naša mama sa vždy cez spln vrátila do tábora vo svojej vlkolačej podobe aby nás strážila. S Kaiom sme sa smiali, že aj ako vlkolačica bola drobná, vždy keď sa premenila vrátila sa naspäť, zavyla aby sme vedeli, že prišla a my sme vybehli z chaty von a skoro celú noc sa s ňou hrali. Každá vlkolačia matka to tak robila kým deti boli malé, chránila ich aby sa im nič nestalo a preto im bola vždy na blízku. Keď už malo výjsť Slnko znovu sa stratila v lese a my sme sa vrátili do izby aby sme sa mohli vyspať.

Keď sa Kai začal premieňať, rozhodol sa, že chce mať vlastnú izbu no bez frflania mi ponechal túto aj so všetkým nábytkom.

Unavene som sa hodila medzi plyšiakov, Kyouka si tiež s povzdychom ľahol vedľa mňa a na to sa Suigetsu na nás so smiechom hodil. Obidvaja sme zo seba vydali bolestivý pazvuk a skrčili sa potom ako pristál na našich bruchách.

"Suigetsu!" Zavrčal Kyouka a striasol ho na zem. Ten sa len znovu zasmial.

"Prepáčte už budem ticho, nechce sa mi spať, nebude ti vadiť keď si zahrám nejakú z tvojich hier?" Spýtal sa a ja som pikývla.

Nastavila som si budík, otočila sa im chrbtom a pochvíľke uspávaná tichou hudbou z hry zaspala.

Presne o ôsmej sme sa všetci stretli pri plote, ktorý značil začiatok našeho revíru so Sorom a jeho sestrou Mikomi, vysvetlila som im čo sa stalo a ukázala kľúč do našeho kráľovstva, ktorý som začala nosiť na krku.

"Máte pravdu s tým, že si musíme rozmyslieť čo budeme robiť ďalej, nemôžeme tam len tak nabehnúť, bolo by po nás, navyše hovoríte, že kráľovská garda by mala mať nejaké špeciálne schopnosti, ale až na to, že sa môžem premeniť na vlkolakov kedy chcem som na sebe nič iné nepostrehol, čo ty Mikomi?" Sora sa otočil na svoju sestru a tá len pokrútila hlavou.

"Sily by sa mali začať prejavovať až keď sa sila samotnej kráľovnej úplne preberie. Tak nám to hovoril otec," povedal Suigetsu a vtedy sa ozval Fujimura:

"Navrhujem aby sme teda počkali kým sa kráľovná úplne preberie a my zistíme aké máme sily, môžeme ich potom využiť v náš prospech, dovtedy ju budeme chrániť,"

Prekvapene som na neho pozrela. Fujimura bol naozaj odhodlaný biť sa za mňa ale prečo? A čo ak sa moje sily nikdy nepreberú úplne?

Teraz však nemalo zmyseľ si tým lámať hlavu, otočila som sa naspäť na Mikomi.

"Prepáč Mikomi, že som ťa do toho zatiahla," ospravedlnila som sa jej, no ona iba mávla rukou.

"To je v poriadku, vlastne som celkom rada, že môžem byť toho súčasťou," usmiala sa.

"Tak fajn, lepšie sa tu dlho nezdržovať aby si nás niekto nevšimol," povedal Sora a pozrel sa na ostatných členov našej rozrastajúcej sa svorky.

"Ďakujem vám, že chránite Masaki keď s ňou nemôžem byť," usmial sa na nich, potom podišiel ku mne, objal ma a dal mi jemnú pusu na čelo.

"Vidíme sa zajtra na školskom festivale," povedal a vybral sa aj so sestrou preč.

"Ó, ten je chutnučký a vychovaný," zanôtila spokojne Faux keď nám zmizol z dohľadu. Ja som len pregúľala očami.

"Poďme," popohnala som ich.

"Ten Sora naozaj nie je zlý chalan, myslím si, že bude dobrý vodca," začomral Hikaru a Fujimura prikývol. Musela som sa pousmiať, som rada, že ho všetci prijali.

Neviem ako sa to stalo, ale potom čo Kyouka a Suigetsu povedali, že spali so mnou v izbe aj ostatní vyhlásili, že chcú túto noc spať u mňa.

Možno, že ako nová svorka mali pocit, že by sme mali viac držať pokope, bolo to aj tým, že väčšina členov z otcovej svorky na nás nevraživo pozerala keď si všimli, že sa vraciame do tábora spolu, že sa spolu rozprávame, smejeme a zabávame.

Keď som si všimla ich pohľady aj ja som sa začala cítiť stiesnene akoby čakali na príležitosť kedy nás rozohnať a zastrašiť.

Rodičom síce skoro vypadli oči z jamôk keď som ich všetkých doviedla do našej chaty ale po neustálom prosíkaní si otec len vzdychol a s úsmevom dodal: "Som rád, že máš takých oddaných kamarátov,"

Moc som sa síce nevyspala, na posteli sa nedalo pohnúť. Hikaru a Faux do seba naschvál drgali a šťuchali, nakoniec sa musel medzi nich vopchať Fujimura, potom sa Faux presunula ku mne z druhej strany a tuho ma objala. Suigetsu sa zase rozvalil cez nás všetkých a Kyouka mi zo skrine zobral náhradný paplón a rozložil si ho vedľa postele aby sa s nami netlačil.

No aj tak som bola rada, konečne nás bolo viacej, už som nebola len ja a Faux proti celému vlkolačiemu svetu, naša nová svorka možno bola zvláštna ale práve tá naša odlišnosť nás tak spojila.

Svorku som opustila už skoro ráno pretože som musela ísť do školy a pripraviť všetko na festival. Keďže bol spojený aj s Dňom otvorených dverí ľudí prišlo naozaj veľa. Akurát sme mali prestávku, chalani z našej triedy sa už prezliekli z dievčenských uniforiem pre čašníčky, v ktorých sa až doteraz fotili, stále nechápem ako presvedčili aj Sora aby si to obliekol, no jedna vec ma potešili, všetci v triede ho začínali príjmať medzi seba, keď si všimli jeho záujem o to sa s nimi rozprávať a baviť sa zobrali ho do kolektívu. Hovorila som mu, že sa stačí iba trochu otvoriť a bude to lepšie.

Ja som sa ešte stále forila s dievčatami v chlapčenských uniformách pre čašníkov, ktoré nám zohnala Kitsune a potom som sa vybrala za Sorom aj s mobilom v ruke.

"Sora pošli mi tie fotky nás dvoch kde máš ešte tú uniformu," povedala som sladko a on pregúľal očami.

"Zabudni , budeš sa zo mňa iba smiať," odbil ma. Somár, dobre vedel , že som mala v pláne ho s tými fotkami podpichovať. Pokrčila som plecami a pozrela sa na Rómea, ktorý stál vedľa neho a jedol koláče.

"Rómeo pošli mi fotky kde je Sora v tej uniforme," povedala som a on prikývol.

"Zapni si bluetooth," začal hľadať fotku.

"Tak to teda nie!" Vyhŕkol Sora a pokúsil sa mi vytrhnúť mobil z ruky ale ja som začala pred ním utekať.

"Rómeo pošli mi to kým bluetooth dosiahne!" Kričala som, no Sora ma pochvíľke chytil, prehodil si ma cez plece a vybehol so mnou z triedy. Kričala som a smiala sa zároveň. Zastavil sa až keď sme sa ocitli pri dverách do druhej triedy, no ja som sa začla škodoradostne smiať.

"Nestihol si, nestihol, už to mám poslené," zaspievala som veselo a ešte stále vysiac cez jeho rameno som ho objala od chrbta.

On si len vzdychol, ale potom som ho počula tiež sa slabo zasmiať, moja výborná nálada sa na neho rýchlo preniesla.

"Masaki?" Ozval sa zrazu vedľa nás začudovaný hlas a ja som okamžite zbledla ako stena. Obidvaja sme sa pozreli na mojich rodičov, ktorí nás takisto obdarovali prekvapeným pohľadom. Sora ma okamžite pustil na zem a trochu odo mňa odstúpil. Než som stihla rodičom hocičo povedať z druhej strany chodby sa ozvalo:

"Hej mladý!"

Ak sme predtým so Sorom boli v šoku teraz sme vyzerali na odpadnutie, vedeli sme, že blížiacemu sa stretnutiu už nezabránime.

Grimmjow, ktorý niesol na pleciach malú Serah k nám podišiel aj spolu so svojou manželkou.

"No synak videl som fotky čo mi ukazovali tvoji spolužiaci a-" v tom sa sekol a jeho posmešný úškrn sa vytratil. Až teraz si uvedomil kto stojí kúsok od nás oproti nemu. Ich pohľady sa stretli a obidvaja sa tvárili akoby práve zbadali niekoho o kom si mysleli, že je už dávno mŕtvy.

"Grimmjow?!" Vyhŕkol môj otec.

"Ichigo?!" Vyŕkol šokovane aj on. My so Sorom sme sa na seba pozreli v úplnej beznádeji, vedeli sme, že toto môže skončiť ako hotová katastrofa.