Epic of Friendship (14.Kapitola)

14. Kapitola

Povýšenecké osoby

---

Cara sa začala prepadať do úplnej temnoty. Od šoku zakričala. Rukami sa beznádejne snažila niečoho zachytiť ale bol to márny pokus. Zrazu si uvedomila, že sa pod ňou nachádza malé svetielko, ktoré sa stále zväčšovalo ako sa k nemu približovala. Myslela si, že je to jej koniec a zavrela oči, no jej telo sa zrazu zastavilo a poľahky pristálo na zemi.

Prekvapene zažmurkala a nadvihla sa. Okolo nej bola len biela podlaha a čierno čierna tma. Postavila sa na nohy a napravila si čierne legíny, ktoré sa jej trochu vyhrnuli.

"Rin!" Zvolala do temnoty, ale nikto sa jej neozval.

"Rin kde si?!" Zakričala znovu ale odpoveď neprišla ani tentokrát. Začala teda bezcieľne blúdiť tou tmou, jediné čo jej svietilo na cestu bola až neprirodzene biela podlaha.

"Rin!" Zakričala znovu, no nemalo to žiadny zmyseľ. Nahnevane stisla pery. Toto nemá žiadny význam. Ako ju tu má nájsť? A prečo zrovna Rin? Prečo zo všetkých ľudí práve ona?

Nikdy nemala Rin rada, bola povýšenecká, chodila si po škole ako kráľovná akoby jej snáď všetko patrilo, ponosovala sa nad ostatnými, nikto jej nebol dosť dobrý na to aby sa mu čo i len prihovorila.

Keď sa s ňou raz dal Shinji do reči pretože sa mu veľmi páčila vysmiala ho. Odvtedy ju Cara nenávidela ešte viac. A predsa teraz je tu a musí ju zachrániť.

Bola odhodlaná Rin pomôcť, ale nejaký malý hlások v jej hlave zašepkal: "Dostala to čo si zaslúžila,"

Uvedomovala si, že to robila len preto lebo to bola správna vec, nie preto, že by to sama chcela.

V tom sa odniekiaľ ozval krik. Bol to mužský krik. Cara mu však nerozumela moc dobre, bol veľmi ďaleko. Rozbehla sa smerom odkiaľ mala pocit, že sa ozýva a prišla k veľkým bielym dvojdverám ozdobeným červenými ružami.

Mužský krik sa ozýval odtiaľ. Cara chytila biele kľučky a roztvorila dvere dokorán. To čo zbadala jej vyrazilo dych, okolo nej sa nachádzala záhrada plná nádherných červených ruží a uprostred tej záhrady sedelo malé dievčatko na stoličke, oproti nej sedel dospelý muž, prstom búchal po papieri na stole kde dievčatko niečo napísalo a nahnevane štekal: "Toľko chýb! Že sa nehanbíš! Nezabúdaj, že si moja dcéra, si potomkom Tohsaka ty si nesmieš dovoliť takéto chyby vo svojej úlohách, musíš byť najlepšia Rin, za každých okolností musíš byť vždy najlepšia!"

Dievčatko len plakalo s hlavou sklonenou čo najnižšie.

"A neplač! Plač ti nijako nepomôže!" Kričal ďalej. Scéna sa zmenila tentokrát sa tam objavili nejaké slúžky.

"Mladá slečna nemá žiadnu výchovu," šepkala jedna.

"Veru nie, ani trochu sa nepodobá na svojho staršieho brata, ten bol perfetný už v jej veku, múdre dieťa a tak šikovné," šepkala tá druhá. Scéna sa znovu zmenila tentokrát si bola istá, že to malé dievčatko bolo Rin. Tu už bola staršia a stála oproti žene, ktorá sedela v kresle a sklamane si ju premeriavala.

"Prečo nemôžeš byť ako tvoj brat?" Zašomrala namrzene.

"Nie je tak dokonalá ako jej brat," "Prečo mladý pán musel zomrieť na chorobu?" "Nemá predpoklady na to aby viedla rod Tohsaka," "Jej brat vynikal vo všetkom, ona nevyniká v ničom," "Pán asi nie je nadšený z takého následovníka ako je ona,"

Spomienky sa na ňu hrnuli z každej strany, hlasy jej neríjemne hučali v ušiach. Nedalo sa to počúvať, nervózne si dlane pritlačila na uši, zavrela oči a kľakla si, z toho hluku, zo všetkých tých negatívnych spomienok sa jej robilo zle.

"Sklapnite!" Zvrieskla nahlas a v tom momente všetko stíchlo. Až pochvíľke sa odhodlala pozrieť čo sa vlastne stalo.

V strede záhrady sa objavilo jazierko naplnené nejakou čiernou hmotou, ktorá nepríjemne bublala.

Pomaličky sa k tej hmote priblížila a vtedy si niečo uvedomila, tá hmota sa trochu podobala na tiene, ktoré ich vtiahli do tejto izolovanej školy.

Opatrne do bublajúcej tekutiny strčila jeden prst, len tak letmo, že sa jej ledva dotkla, no čierna hmota sa okamžite omotala okolo celého jej prsta. Znechutene zo seba hmotu strhla a ešte s väčším odporom sa znovu pozrela na tekutinu.

Potom sa zdvihla a poobzerala sa okolo seba. Prišla k jednému z ružových záhonov a opatrne odrthla jednu z ruží na dlhej stopke. Vrátila sa naspäť k tekutine a opatrne do nej stopku ponorila. Nič sa nestalo, tentokrát temná hmota vôbec nereagovala.

Zrazu, z ničoho nič, sa z tej hmoty vystrčila ruka a pevne chytila Caru za zápästie. Tá najprv v šoku a od strachu vykríkla a v prvom momente sa pokúsila ruky striasť. Potom si však uvedomila koho tá ruka mohla byť a pevnejšie ju chytila.

Hmota, ktorá bola oblepená okolo neznámej ruky sa začala obtáčať aj okolo tej Carinej no ona si to v tom momente nevšímala.

Pevne ruku uchopila a začala sa zapierať dozadu, pochvíľke sa z tej hmoty vystrčila hlava. Bola to Rin. Dievčina sa pokúsila zhlboka nadýchnuť ale potom sa rozkašľala.

Cara ju uchopila pevnejšie a po dlhom boji sa jej ju konečne podarilo dostať z toho bublajúceho svinstva. Obidva dievčatá padli vyčerpane na zem, no Cara sa pochvíľke zdvihla a začala z obidvoch zhadzovať čienu hmotu, ktorá ich oblepila.

"Nechaj to tak," zamumlala Rin, "malo by to z nás samé opadnúť v takom malom množstve nám to neublíži," vysvetlila a Cara jej rýchlo pomohla posadiť sa.

"Rin si v poriadku?" Spýtala sa jej.

"Ale áno, prišla si v poslednej sekunde, tá temnota ma skoro pohltila, nemyslela som si, že niekto by bol taký blázon aby použil kúzlo Secret Garden," povedala s trpkým úsmevom na perách.

"A to nehovorím o ďalšom bláznovi, ktorý sa podujal na záchrannú misiu. Akých spomienok si sa musela vzdať aby ti bol povolený vstup do Secret Garden?" Spýtala sa jej.

"Vlastne žiadnych, pretože som žiadne nemala, nemám vôbec žiadne spomienky na svoju minulosť iba pár spomienok zo školy Memento a tie až tak dôležité nie sú," aj Cara sa musela trpko pousmiať nad svojim životom.

Rin len nechápavo zažmurkala.

"To ti vysvetlím neskôr, teraz sa musíme odtiaľto dostať, sľúbila som Lancerovi, že mu ťa privediem živú," chytila Rin za ruku a pomohla jej zdvihnúť sa.

"Lancer je tu?" Spýtala sa Rin. Cara v jej hlase započula radosť aj keď sa ju snažila zakryť svojou ľadovou maskou.

"Áno, tak poď lebo-" V tom sa sekla. Prostredie okolo nich sa zmenilo, nejako potemnelo. Cara si až vtedy všimla, že ruže, ktoré doteraz pokojne vystavovali svoju krásu sa začali neprirodzene vlniť a pochvíľke sa k ním začali rýchlo plaziť.

"Bež!" Zvrieskla na Rin a ešte stále držiac ju za ruku s ňou vybehla von z dverí. Obklopila ich černota a biela cesta, no Cara si všimla, že teraz sa na konci tej cesty nachádzali ďalšie biele dvere dokorán otvorené. Vychádzalo z nich oslepujúce svetlo.

"To musí byť východ!" zakričala Rin a obidve pridali do behu. No ruže ich začali rýchlo dobiehať, boli ako živé bytosti, ktoré sa ich snažili omotať a uväzniť v sebe. Cara si uvedomila, že týmto tempom ich doženú, uväznia a oni sa už odtiaľto nikdy nedostanú. Pozrela na dvere, ktoré boli už len kúsok pred nimi. Vtedy sa prudko zastavila, plnou silou trhla rukou, za ktorú držala Rin, tá poletela dopredu pred ňu a skoro padla. Cara sa potom silno odrazila od zeme, rozbehla sa k nej a silno ju sotila. Rin poletela ešte ďalší kus dopredu a spadla tak, že polkou tela bola von z dverí. V tom ju niekto z druhej strany potiahol a ona úplne zmizla. Cara sa znovu rozbehla no keď už bola tesne pred dverami, ruže sa jej omotali okolo nôh, trupu a potom aj okolo rúk. Pokúsila sa k dverám ešte natiahnúť a prstami hrabla do svetla, no ruže ju začali ťahať dozadu.

"Nie!" Zvrieskla priam hystericky a vtedy sa zo svetla k nej natiahla ruka skrytá v zlatom brnení a chytila ju za zápästie okolo, ktorého mala omotané aj tŕne.

Dovnútra vleteli zlaté meče a len tesne minuli Caru. Zasiahli ruže a rozsekali ich na malé kúsky. Keď bola Cara voľná z ich zovretia ruka odetá v zlatom brnení ju potiahla do svetla a ona sa do neho ponorila. Ďalšia vec, ktorú zbadala keď prešla cez oslepujúce svetlo bol Gilgamesh, ktorý ju ťahal k sebe a keď si bol istý, že je celá vonku zo Secret Garden pustil ju. Cara stratila rovnováhu a pristála na všetkých štyroch rovno pred ním.

"Konečne som sa od teba dočkal poriadnej poklony," povedal posmešne. Za iných okolností by ju to úplne vytočilo, ale teraz bola šťastná, že žije, že je vonku z tej prekliatej záhrady. Naozaj si v jednom momente myslela, že je to jej koniec. Rýchlo sa zdvihla a zahľadela sa do jeho červených očí.

"Ďakujem," povedala takmer plačlivo. Ešte nikdy v živote sa jej tak veľmi neuľavilo ako v tomto momente. Gilgamesh ani brvou nepohol, jeho tvár zostala ľadovo pokojná s tým povýšeneckým výrazom v očiach.

"Máš začo úbožiačka, mala by si byť poctená, že ťa zachránil Kráľ hrdinov," povedal. Jej úľavu už začal naozaj teraz striedať hnev. Ten namyslený, povýšenecký bastard, ona mu tu ďakuje z hĺbky svojho srdca a on sa tvári akoby bol snáď sám Ježiš Kristus.

"Cara!" Ozvalo sa zrazu za ňou a ona sa otočila. Dobehla k nej Rin a silno ju objala. Caru to tak šokovalo, že jej aj zabudla objatie vrátiť. No Rin sa od nej po malej chvíľke odtiahla a odkašľala si.

"Som rada, že si v poriadku a ďakujem za pomoc," povedala už s tým svojim typickým potojom perfektnej ľadovej kráľovny.

"Um...nie je začo," vykoktala Cara ešte stále prekvapená.

"Hej, Kráska, naozaj ďakujem za záchranu mojej majsterky," usmial sa na ňu Lancer.

Zrazu sa SG za nimi rozpadla a na mieste kde predtým stála sa zjavilo veľkými písmenami: "Misia kompletná,"

Vtedy sa pred Carou začalo niečo formovať a ona trochu nedôverčivo ustúpila dozadu. Vec sa sformovala do nejakých papierov a padla k jej nohám. Boli to peniaze.

"Odmena pre víťaza," objavili sa ďalšie slová a Rin nahnevane zovrela ruku v päsť.

"Podľa teba je toto hra ty somár!" Zvrieskla na hackera, bola si istá, že človek, ktorý ich uväznil ich odniekaľ sleduje.

Cara len v šoku zdvihla peniaze. 1 000 dolárov. Práve získala 1 000 dolárov. S veľkým úškrnom na perách sa otočila na Gilgamesha.

"Pozri! Už nie som chudobná, naopak som bohatá!" Povedala pyšne, doteraz nedržala v rukách také veľké množstvo peňazí.

"To je milé Hassan práve si získala pár drobných, to ťa ale ešte bohatou nerobí, takéto úbohe množstvo peňazí rozdávam ostatným, ako si ty, nakazeným chudobou alebo ich používam ako záložky do kníh," povedal posmešne a Cara na neho zazrela.

"To je len začiatok Vaše bohaté Veličenstvo, jedného dňa budem mať viac peňazí ako vy," povedala odhodlane a on sa povýšenecky zasmial.

"Taký deň nikdy nenastane," mávol rukou. V tom si Cara na niečo spomenula.

"Čo sa stalo s tým Archerom a ružovovlasou Lancer, s ktorými ste bojovali?" Spýtala sa.

"Ušli ako dvaja zbabelci, krátko potom čo si vstúpila do Secret Garden," povedal nezaujato a Cara sa zamyslela. Len tak? Prečo utiekli? Myslela si, že sem prišli s nimi bojovať. Niečo sa jej na tom všetkom nepozdávalo.

Všetci sa vrátili naspäť do školy a po krátkom vysvetlení Rin čo sa vôbec deje sa vydali odpočinúť si. Leo sľúbil Care, že zajtra ráno ju bude trénovať, obidvaja sa rozlúčila a potom spolu so Shinjim vysvetlila Rin kde bude mať izbu a vydala sa dole do jedálne kde kúpila dve večere a dva veterníky. Keď mala všetko čo chcela vrátila sa naspäť do izby. Gilgamesh už sedel vo svojom tróne prezlečený v bielej košeli, hnedých nohaviciach, ruky a krk mu zdobili zlaté náramky a náhrdelník.

"Nech sa páči, Vaše Veličenstvo," podala mu jednu z večier, veterník a dokonca aj víno, kúpila mu jedno z tých najlepších, ktoré tu mali.

Áno, bol egoistický idiot, ale znovu jej zachránil život.

"Hassan som s tebou čím ďalej tým viac spokojnejší," pery sa mu zvlnili do toho jeho namysleného úškrnu.

"Nie som Hassan, už nie som taká chudobná," zamumlala nasrdene, sadla si na posteľ a jedlo si rozložila na nočnom stolíku.

"Dneska si, si na pomery úbožiaka viedla celkom obstojne takže ti dávam povolenie sa so mnou pri večeri rozprávať, ak máš niečo na srdci von s tým," povedal a tváril sa pri tom akoby jej snáď zoslal dar zo samotných nebies. Cara mu mala najprv chuť povedať nech sa niekde strčí, ale nemienila pokaziť dobrú náladu a už vôbec nemala záujem byť hneď po záchrane zabitá. Nachvíľku sa zamyslela a potom sa pozrela na Gilgamesha.

"Dnes keď som bola v Secret Garden zachrániť Rin pomyslela som si, že..." nachvíľku sa odmlčala, "nie som na to zrovna hrdá, práve naopak hanbím sa za to, ale pomyslela som si, že sa jej dostalo to čo si zaslúžila," povedala nakoniec a Gilgamesh so záujmom nadvihol obočie.

"Ale, ale, aj úbožiačka ako ty vie byť tak chladnokrvná?" Spýtal sa posmešne.

"Na moju obranu, Rin bola vždy povýšenecká osoba, ktorá sa k ostatným správala akoby boli odpad," začala sa hneď brániť, ale potom si len vzdychla, "lenže dnes som zistila, že dôvodom jej správania bola jej osamelosť. Rin možno vyzerá, že má všetko na svete po čom jej srdce zatúži: peniaze, dobrý vzhľad, bohatú rodinu, ale v skutočnosti bola osamelá, v skutočnosti len plnila požiadavky svojej rodiny a to ju dištancovalo od ostatných, nemala nikoho na koho by sa mohla obrátiť, žiadnych kamarátov, vždy bola sama, a preto som sa rozhodla, že sa chcem stať jej kamarátkov," usmiala sa. Gilgameshove srdce v tom momente vynechalo úder, nedal to na sebe vôbec poznať ale jej odpoveď ho úplne šokovala. Tieto slová už raz počul, veľmi dávno, tak dávno, že ich pochoval hlboko vo svojom vnútri a myslel si, že ich už odtiaľ nikdy nedostane, no teraz samé vystúpili na povrch.

"Gilgamesh, keď som ťa tak zdiaľky pozoroval prišiel si mi ako veľmi povýšenecký človek, no teraz keď som ťa spoznal bližšie zistil som, že je to len maska, za ktorou sa skrývaš, aj keď to na prvý pohľad vyzerá tak, že máš všetko, v skutočnosti si veľmi osamelý a preto Gilgamesh...preto chcem byť tvojim priateľom,"

Gilgamesh pevne zomkol pery aby zabránil tomu menu výjsť na povrch: "Enkidu," zašepkala jeho myseľ.