Legend of Wolf Girl (25. Kapitola - Tajomná skrinka)

Ospravedlňujem sa, že to tak dlho trvá ale kvôli brigáde nestíham T_T

25. Kapitola

Tajomná skrinka

---

Bolo ticho. Fujimura a Hikaru na seba v šoku pozerali, ja som sa nezmohla na slovo, dvojčatá sa usmievali, Faux skoro ani nedýchala. V diaľke sa ozývalo vlčie zavýjanie.

Nakoniec sa Hikaru na mňa otočil, videla som na ňom, že by mi rád jednu vrazil ale nemohol, teraz som bola jeho alfa.

"Čo si to s nami urobila?! Prekliala si nás?!" Kričal.

"Naopak vyslobodila vás z prekliatia a nezvyšuj na ňu hlas kto si myslíš, že si aby si kričal na našu kráľovnú," zavrčal Suigetsu. Hikaru taktiež zavrčal, vtedy spozornel aj Kyouka s Fujimurom každý pripravený chrániť toho svojho.

"Hej, no tak! Okamžite s tým prestaňte! Sme teraz jedna svorka musíme držať pokope!" Schladila som ich a oni sa stiahli.

"V minulom živote som musela byť fakt hrozná keď som skončila v tejto svorke a vôbec v týchto sračkách," zašomrala namrzene Faux.

Jej poznámku som odignorovala a zrazu ma z ničoho nič premkol hrozný zmätok a strach. Chvíľku mi trvalo než som si uvedomila, že tie pocity nepatria mne ale Sorovi.

"Do riti," zahrešila som a všetci na mňa začudovane pozreli.

"Sora sa určite nepremenil na vlkolaka a jeho sestra tiež nie pretože teraz sú obidvaja súčasťou našej novej svorky," vyhŕkla som vyplašene a začala po vreckách hľadať mobil, no samozrejme som ho nemala, zostal v chate, na čo by mi uprostred lesa aj bol?

Snažila som sa ukľudniť aby sa upokojil aj Sora a keď jeho zmätok a strach pominuli pozrela som na členov svojej novej zvláštnej svorky.

"Potrebujem mobil, máte ho tu niekto pri sebe?" Spýtala som sa ich. Dvojčatá pokrútili hlavami.

"Nie, prepáč," zašepkal Fujimura a Hikaru pregúľal očami.

"Na čo by mi asi tak uprostred lesa bol?" Spýtal sa ma.

"Ja mám, nosím ho neustále so sebou lebo ten malý pičús sa mi v ňom zvykne prehrabávať keď ho nechám na chate," povedala Faux narážajúc na svojho mladšieho brata a podala mi do ruky svoj starý päťročný mobil, na ktorý si však nedala dopustiť.

"Retro je vždy kvalitnejšie," hovorievala a v tomto prípade to platilo tiež pretože jej mobil tu zázračne chytal signál.

Rýchlo som vytočila Sorove číslo a modlila sa aby mal mobil niekde blízko seba. Dlhšie zvonil no nakoniec to zdvihol.

"Masaki so segrou sme sa nepremenili," vyhŕkol hneď bez obalu.

"Ja viem Sora, vlastne som tomu na vine ja stalo sa vám to isté čo aj mne, prosím hlavne nikomu nič nehovorte, zajtra sa o ôsmej ráno stretneme pred revírom našeho lesa a ja vám všetko vysvetlím," povedala som pokojne.

"Tak fajn," povedal už pokojne aj Sora, "daj na seba pozor, vidíme sa zajtra," rozlúčil sa so mnou a ja som s povzdychom vrátila mobil Faux.

"Teraz sa pokúsime všetci ukľudniť," začala som.

"Ja som úplne kľudný," povedal Fujimura a Hikaru na neho prekvapene pozrel.

"Ako to myslíš?" Vyhŕkol.

"Tak ako som povedal, vlastne som rád, ulavilo sa mi, to, že sa už ani jeden z nás nemusí násilím meniť na vlkolaka, to, že už nemusím cítiť tu neuveriteľnu bolesť ani vidieť v bolestiach teba, to bolo niečo počom som vždy túžil," usmial sa a chytil Hikara za ruku. Ten sa pochvíľke tiež usmial.

"Vlastne máš pravdu," prikývol.

"My sme tiež kľudní," povedal Kyouka.

"Aj ja ale..." Faux pozrela na Hikara a Fujimura, ktorí sa stále držali za ruky, "som silno zmätená," podotkla.

"Och, áno, ja a Hikaru sme spútaní," ujal sa slova Fujimura. Faux na neh najprv nemo civela s výrazom absolútného šoku potom pootvorila ústa akoby chcela niečo povedať, no hneď na to ich zase zatvorila.

"Viete čo? Fajn, už ma to po dnešnom dni ani neprekvapuje a vlastne je to jedno ak sa máte radi, jebať ten náš vlkolačí systém aj tak stojí za hovno," povedala a Hikaru sa uškrnul.

"Vau, zase sme sa v niečom zhodli, ak to takto pôjde ďalej budú z nás možno aj kamoši," povedal no Faux si odfrkla.

"Potom čo si spravil Masaki my dvaja NIKDY nebudeme kamaráti," zvýraznila a Hikaru sa zatváril nejako previnilo zatiaľ čo sa Fujimura pousmial.

Dvojčatá to zobrali celkom normálne.

"Je to neobvyklé pre vlkolakov ale veci, ktoré boli kedysi pre náš rod normálne sú teraz nenormálne, nevieme ako to bolo v histórii s našimi spútaniami," povedal Kyouka a Suigetsu len prikývol.

Musím priznať, že ma veľmi potešilo ako to všetci s kľudom a úplne normálne zobrali a určite aj chalanov pretože sa im na perách vyčarovali veľké úsmevy.

"Dobre tak teraz by som mala pre vás jednu úlohu," prelomila som chvíľkové ticho ktoré nastalo.

"Niekde tu v lese je zakopaná skrinka, v ktorej by malo byť uložené niečo dôležité, neviem presne čo ale podľa toho čo sme sa dnes dozvedeli si myslím, že to súvisi s našimi silami," vysvetlila som im.

"A vieš kde sa tá skrinka presne nachádza?" spýtal sa Fujimura a ja som pokrútila hlavou.

"V tom je ten problém, nemám potuchy, ani len neviem akoby sa nám ju podarilo nájsť," zašomrala som.

"Čože?! To je ako hľadať ihlu v kope sena, tento les je obrovský," zašomral Hikaru. Mal pravdu, takéto slepé hľadanie naozaj nemalo zmyseľ ale čo iné som mala robiť. Ani neviem čo v tej skrinke je, čo ak vôbec neexistovala a Sam videl nejaký zvláštny sen? No aj tak som mala pocit, že tú skrinku musím nájsť.

"Vlastne by to nemal byť až taký problém," ozval sa Kyouka a Suigetsu vedľa neho s veľkým úsmevom prikývol.

"Asi to neviete lebo ste s Faux netestovali hranice vašich vlkolačích síl ale ak je tu niekde niečo zakopáne nájdeme to, môžeme to cítiť pod hlinou aj keď je to iba drevo alebo ak to aj nezacítime môžeme vidieť kde je hlina porušená, slabšia, iná od zvyšku ako vlkolaci to môžeme rýchlo nájsť," vysvetlil. Ohúrene som pozerala na dvojčatá a zrazu som sa cítila naozaj zahanbene.

My s Faux sme mali naše zvláštne sily uz od trinástich rokov ale nikdy sme sa ich nesnažili nejako vylepšiť alebo zistiť aké rozpätie vôbec majú.

"Tak fajn, každý sa premeníme na vlkolaka a rozdelíme sa, ten kto to nájde zavyje, budeme ho počuť," rozdala som prikázy a dvojčatá už boli zase celé nadšené premenené ale tentokrát nevyzerali ako malý hnedý vlci ale obrovský vlkolaci, naši sily sa vždy takto zväčšili keď nastal spln.

"Ako sa ale máme premeniť? A nebude to bolieť?" Spýtal sa pochybovačne Fujimura.

"Nie, nebojte sa je to úplne bezbolestné, len na to myslite, myslite celým srdcom, že sa chcete premeniť na vlkolaka," vysvetlila som im a vtedy si Faux odfrkla.

"Uhnite," prešla okolo nich pritom naschvál vrazila Hikarovi do pleca a premenila sa na veľkého čierneho vlkolaka s červenými očami.

"Takto sa to robí amatéri," zavrčala a už jej nebolo. Dvojčatá sa tiež rozpŕchli do lesa aby nestratili ani minútu.

"Tak fajn," Hikaru pustil Fujimurovu ruku a zhlboka sa nadýchol. Pri výdychu sa premenil a pred nami stál majestátny biely vlkolak so zelenými očami.

"Vau, tak to je sila!" Vyhŕkol a otočil sa na svojho partnera, "Fujimura nemusíš sa báť, naozaj to nebolelo!" Povedal a Fujimura pochvíľke prikývol. Videla som na ňom, že zbiera všetkú odvahu no nakoniec sa aj on premenil, jeho sfarbenie bolo viac do siva ale taktiež mal krásne výrazné zelené oči.

"Výborne," šťastne som sa na nich usmiala a sama som sa premenila na bielu vlkolačicu s modrými očami.

"Dajte si na seba pozor," dodala som ešte nakoniec a všetci sme sa rozišli hľadať skrinku.

Ani som nevedela ako to bolo možné ale už dlhšiu dobu sa mi darilo úspešne vyhýbať vlkolakom z našej svorky, často sa mi totižto s Faux stávalo, že sme cez spln na nich narazili. Nikdy nám neublížili, vlastne keď sme rýchlo ušli preč ani sa neobťažovali nás následovať, niekedy si nás vôbec nevšímali, no aj tak, išiel z nich strach a ja som sa vždy bála, že vycítia, že sme slabé alebo iné a zaútočia na nás.

No tento večer bol iný, bola som si istá svojimi silami, bola som si istá sama sebou, mala som pocit, že aj keby ma nejaký vlkolak napadol dokázala by som ho prebiť, teda...nie všetkých, keby som natrafila na otca a rozhodol by sa po mne skočiť bol by so mnou amen.

Jeho vlkolačiu formu som videla len raz, narazila som na neho minulý rok v lese pri rieke, a to jedno krátke stretnutie mi stačilo k tomu aby som si uveomila aký nebezpečný môže byť.

Vtedy si ma všimol už zdiaľky, práve sme s Faux hrali schovávačku a ona sa mi niekde dobre ukryla, vyliezla som z kríkov k rieke lebo som si myslela, že sa snažila zotrieť svoje stopy a pach aby som ju tak rýchlo nevystopovala, no narazila som tam na neho. Už dávno sa na mňa pozeral akoby ma videl ešte predtým než som vyšla z kríkov. Bol oveľa väčší ako ostatní vlkolaci, moja vlkolačia forma sa s ním nemohla rovnať ani náhodou.

Šírila sa okolo neho nebezpečná aura, jedná z vecí čo ma zarazila bola farba jeho srste, väčšinou vždy odpovedá našim vlasom alebo je aspoň podobnej farby, no tá jeho bola snehovo biela, teraz som už chápala po kom sa podobám vo svojej vlkolačej forme, no vec, ktorá ma vystrašila najviac bola farba jeho očí. Bielka mal úplne čierne a dúhovky mal sýto žltej farby, nikdy som nič také predtým nevidela.

Pamätám sa, že som stála na mieste úplne opantanná strachom, ledva som dýchala, bála som sa, že hocijaký prudký pohyb ma bude stáť život, no on aj tak ku mne urobil krok dopredu.

"Masaki," zachrapčal tým monštruóznym hlasom ako zakaždým keď sa z časti premenil. Na viac som nečakala, zvrtla som sa na päte a rozbehla sa preč tak rýchlo ako som len vládala, dúfajúc, že ma nebude následovať, a on ma našťastie nenásledoval.

Z myšlienok na otcovu vlkolačiu formu ma vytrhol vták, ktorý vyletel zo stromu. Nasrdene som si vzdychla. Tú skrinku sme hladali už dve hodiny, bezúspešne.

Naozaj som začínala mať pochybnosti o jej existencii, no na druhej strane ešte sme mali na to celú noc, mohla byť naozaj hocikde.

Zatiaľ sa mi podarilo vyhrabať len nejakej veveričke zásoby a jedného zdochnutého zajaca, ktorého, ako som sa domnievala, si tam ukryl jeden z našich vlkolakov.

Keby to videla mama porazilo by ju, bola posadnutá zajacmi, milovala Chappy, zajačiu hrdinku z kreslené seriálu, a vždy sa ráno po premene cítila príšerne keď si predstavala koľko nevinných zajkov možno zabila.

Vtedy som započula slabé šteknutie a preľakane som odskočila dozadu. Môj pohľad sa stretol s pohľadom slabo hnedej vlčice. Bola to tá istá, ktorá má v Okinawe zaviedla za Hikarom a Fujimurom.

Ako sa sem len dostala?

Vlčica si ma chvíľku bez pohnutia premeriavala svojimi hnedými očami a potom vbehla do lesa. Chcela aby som ju následovala, tak ako minule.

Úplne inštiktívne som sa rozbehla za ňou. Vlčica sa hnala medzi stromami hlbšie a hlbšie do lesa, prebehla rieku, preskočila zvalený strom a stratila sa mi za jedným z obrovských bielych balvanov.

Nakukla som spoza ne a zbadala veľmi známu osobu.

Čierny vlkolak, ktorého som tak dobre poznala hrabal pri jednom zo stromov, no musel ma zacítiť pretože sa na mňa otočil.

"Kai," zašepkala som. Čo s ním bolo? Väčšinou vždy keď sme na seba narazili v lese okamžite ušiel akoby so mnou nechcel mať nič spoločné ale teraz zostal stáť na mieste, skrčil sa a začal veľmi kňučať. Úplne ma to prekvapilo, môj brat bol vždy silný, nikdy si nepripúšťal žiadne slabosti a ani ich nedával najavo, problémy si riešil sám, keď ho niekto z jeho svorky nerešpektoval stačil len jediný pohľad aby ho dokázal uzemniť, taký strach a sila z neho dokázali sálať, presne tak ako z môjho otca, ale teraz tu predo mnou kňučal na zemi akoby ho niečo nesmierne bolelo.

"Kai!" Vyhŕkla som znovu, premenila sa do svojej ľudskej podoby a pribehla k nemu.

Kľakla som si na zem a začala ho hladkať.

"No tak Kai upokoj sa, čo sa deje? Čo ťa bolí?" Pýtala som sa ho vystrašene.

"Bolí...to...bolí," chrapčal vlkolak.

"Čo ťa bolí?" Nechápala som a stále sa ho snažila hladkaním ukľudniť.

"Hruď," zamrmlal. Zrazu odomňa cúvol dozadu a ušiel preč.

"Kai!" Zakričala som ešte raz za ním ale ani sa neobzrel. Vzdychla som si a pozrela sa smerom kde niečo vyhrabával zo zeme.

Nevyzeral, že by bol zranený, tak čo to s ním bolo?

Vtedy som si všimla, že v hlbokej diere trčalo z hliny niečo nezvyčajné. Pristúpila som k tomu bližšie a vykopala to. Bola to tá hnedá skrinka. Našla som ju! Teda nie ja, ale Kai. Ako však vedel, že je tam?

Zvedavosť mi nedala a preto som ju otvorila.

Vo vnútri sa nachádzal malý čierny kľúčik ozdobený bielymi ornamentmi vlkov zavesený na rovnako čiernej retiazke.

Pod ním bol malý lístok s krátkym odkazom:

Vaše veličenstvo,

Toto je kľúčik od našeho kráľovstva vlkolakov ktorým sa dostanete cez batiéru rovno tam. Prosím zasadnite znovu na trón a vysloboďte vlkolakov z ich prekliatia.

Správu som si ešte raz prečítala a potom som hlasno zavyla aby ma ostatní počuli.