God Eater Burst (19.Kapitola-part 1)

19. Kapitola

---

Bolo ticho, veľmi dlho bolo ticho. Ani jeden z nás dvoch neprehovoril ani slovko, boli sme zahĺbení do vlastných myšlienok sediac na zábradlí a pozorujúc západ slnka.

Takže Ren bol ten čo ma vtedy zachránil z nášho zničeného mesta a Ren bol aj ten čo ma vtedy zachránil pred tým mužom čo si ma adoptoval a potom ma skoro zabil.

Keď si to tak vezmem Ren ma zachránil nespočetne veľakrát, mohla by som mu to splácať dokonca života ale aj tak by som mu nedokázala všetko vrátiť a pritom to bol bojovník ako ja.

Chlapec len o rok odo mňa starší keď prišiel o všetko.

Mal kamarátov, mal rodinu, mal niekoho koho miloval a tým niekto bol Licca, dievčina, ktorá tu u nás opravovala zbrane. Licca vždy na mňa pôsobila tak mlado prišla mi len o niečo staršia ako ja, nikdy som sa jej preto nepýtala na vek a ona bola vlastne skoro tak stará ako Rindou.

Nie len to, Ren bol bratranec Rindouva a Tsubaki, je to smiešne aký je ten svet malý.

"Ren," zašepkala som a pozrela na neho. Slabo sa pousmial.

"Už ma nevoláš Tensai," povedal takmer sklamane.

"Nie, pretože si Ren, už si zistil kto v skutočnosti si, už poznáš svoju minulosť, našiel si svoje stratené spomienky tak ako ja," povedala som smutne.

"To znamená, že už nikdy nebudem môcť byť Tensai, budeš ma už vnímať inak, už to nebude ako predtým?" Spýtal sa s obavami a ja som prekvapene zažmurkala.

On sa bojí, že sa medzi nami niečo zmení? Že už mu nebudem tak dôverovať ako predtým? Že sa k nemu budem správať ako k cudziemu?

Pousmiala som sa a chytila jeho ruku, Ren na mňa prekvapene pozrel.

"Nie, nič sa medzi nami nezmení, stále si môj partner, stále si môj najvzácnejší kamarát, stále ťa mám rovnako rada ibaže už vieš kto si, nie si Tensai, bez minulosti a spomienok ale Ren, Ren Amamiya, bojovník God Eater, ktorý zachránil malé dievčatko menom Bibiána Krandová, Ren, ktorý má rodinu a kamarátov," povedala som a on smutne zavrtel hlavou.

"Už nemám nikoho," zašepkal trpko.

"To nie je pravda! Možno, že už nemáš hmotnú formu človeka ale stále si to ty Ren! Stále si živý, usmievaš sa, plačeš, hneváš sa, cítiš a staráš sa, veď som ti to už predsa hovorila, stále si človek a máš rodinu a kamarátov, Tsubaki, svoju mrzutú sesternicu, Soma, svojho mladšieho emo brata, mňa, tvoju problémovú sestru a celý môj oddiel, aj môjho debilného brata a Sakakiho, potrhnutého vedca, aj Licca je stále tu," chrlila som na neho a on sa pochvíľke začal smiať pričom sa mu z očí kotúľali slzy, tak ma to zarazilo, že som sa v strede rozprávania zasekla.

"Ren?" Spýtala som sa ho opatrne no on ma iba silno objal.

"Máš pravdu Biba, je na čase prestať sa schovávať za Tensaia, tu zvláštnu Jinku, a začal čeliť svetu ako Ren, padlý bojovník, stále sú tu nejaké veci, ktoré potrebujem urovnať," zašepkal a pozrel na mňa tými krásnymi oranžovými očami, ktoré sa utápali v slzách, no na tvári mal stále veľký úsmev.

V tom som si niečo všimla, neviem prečo ale cez jeho pokožku som zrazu dokázala vidieť oranžovú farbu západu slnka.

"Em...Ren, neviem prečo ale ty asi mizneš," zalapala som po dychu keď som si uvedomila, že mi vážne mizne pred očami a on sa len slabo zachichotal.

"To je v poriadku, keď som príliš dlho zhmotnený a vyčerpám si silu začne sa môj duch vracať naspäť do Jinky kde si musím energiu obnoviť, potom v Jinke zaspím a niekedy tak tvrdo, že aj pár hodín nič nevnímam," mávol nad tým rukou.

"Ale to nechápem akoto, že teda dokáže moja Jinka fungovať aj keď si ty stále vedľa mňa zhmotnený a sám používaš svoju Jinku?" Nechápala som.

"Tak toto je záhada aj pre mňa ale myslím si, že aj keď sa zhmotním a dokážem svoju silu využívať mimo Jinky, dokážem zároveň ovládať aj silu v Jinke, ktorá je vlastne teraz moja schránka, moje telo," pokrčil ramenami a ja som si vzdychla.

"Kokos to je na mňa moc zložité," zašomrala som a on sa zasmial.

"Veda bola aj pre mňa vždy záhadná," podotkol.

"Vlastne po tom všetkom čo sa udialo je pre mňa aj život jedna veľká záhada," dodala som a on prikývol. Už som ho teraz skoro vôbec nevidela.

"Biba už budem musieť ísť," zašepkal pochvíľke a ja som prikývla.

"Dobre, veď sa zase vidíme, vlastne sa vidíme stále," zasmiala som sa a on sa k môjmu smiechu pridal.

"Tak teda dobrú noc Ren, dobre sa vyspi zajtra nás čaká misia s mojím oddielom, bude to sranda po tom dnešnom fiasku," podotkla som a on pokrútil hlavou.

"Neboj sa, oni ťa majú radi Biba, všetko bude v poriadku len im povedz ako to so mnou v skutočnosti je," chlácholil ma a ja som sa pousmiala.

"Máš pravdu a Ren, ďakujem," Keď som sa na neho pozrela jediné čo som už len mohla vidieť boli slabé črty jeho tváre a jeho oranžové oči.

"Za čo mi ďakuješ?" Nechápal.

"Zachránil si mi život, ty, Beatrice, Umi, Ushio a Carlos, ďakujem," zašepkala som a jeho oči sa na mňa mäkko pozreli.

"To ja ďakujem Biba," stihol mi ešte povedať predtým než zmizol.

Zostala som sama len so svojimi myšlienkami.

Teraz, keď som vedela pravdu, čo sa naozaj stalo v minulosti, kto bol ten Vajra, ktorý ma vykúpil, keď som vedela kto bol ten neznámy muž čo ma niesol na chrbte a hlavne keď som zistila kto je Ren cítila som sa oveľa ľahšia, zrazu ma už toľko veci neťažilo.

Zhlboka som sa nadýchla a potom nahlas vydýchla. Chvíľku som mlčky sledovala západ slnka rozmýšľajúc nad všetkým čo sa mi doteraz udialo keď som si na niečo spomenula. V zadnom vrecku gatí som stále mala schovaný ten tehotenský test. Bez okolkov som ho vytiahla a zadívala sa na smutného smajlíka, ktorý bol zvýraznený na malom bielom pasíku.

Na perách sa mi objavil úsmev, maličký úsmev, ktorý sa pochvíľke zmenil na obrovský smiech. Bolo to hlúpe, nahlas som sa smiala a pritom mi po lícach stekali horké slzy. Zrazu som necítila nič, žiadnu nenávisť, žiadny smútok, žiadne sklamanie len oslobodzujúci pokoj.

Zovrela som v ruke tuhšie tehotenský test, nohami sa pevne postavila na hranu budovy a silno sa chytila zábradlia aby som z budovy nespadla a nahla sa. Z tejto strany som mohla vidieť len zničené Japonsko pokryté pieskom, v diaľke sa črtalo obrnené mesto, v ktorom žila Koutova rodina.

Pri západe slnka vyzeral aj tento zničený svet prekrásne. Znovu som sa zhlboka nadýchla so zavretými očami. Vychutnávalo som si tú ľahkosť, ten pokoj. Všetko bolo prekrásne, zrazu som si už neprišla taká stratená.

Napriahla som ruku s tehotenským testom do výšky chystajúc sa ho zahodiť niekde do neznáma, keď som za sebou z ničoho nič započula rýchle kroky, ktoré sa v okamžiku zmenili na beh.

"Biba, do piče, čo to robíš?!" Zvrieskol niekto a kým som sa stihla pozrieť za seba, pevne ma schytil okolo trupu, ja som stratila rovnováhu a skoro spadla z budovy.

Strachom som vykríkla a pustila tehotenský test z ruky, už som si myslela, že je so mnou amen ale tie dve mocné ruky ma dosť surovu stiahli naspäť na strechu, na bezpečnú stranu za zábradlím. Ako ma však dotyčný ťahal naspäť na strechu, stratil rovnováhu a zrútil sa so mnou k zemi.

"Au!" Vyhŕkla som, nie pretože by ma pád bolel ale bolelo ma celé bruchu z toho ako sa tie ruky okolo mňa surovo omotali aby ma vytiahli za zábradlie. Uvedomila som si, že ten podomnou je Soma vďaka spŕške hrubého slovníka, ktorý sa mu sypal z úst. Zhodil ma zo seba, kľakol si vedľa mňa, pevne ma chytil za plecia a plný zlosti sa na mňa zahľadel.

"Hrabe ti už načisto?!" Spustil, "To sa chceš vážne zabiť preto lebo máš menšie problémy s hlavou?! To si snáď zo mňa robíš, kurva, srandu?!" Napriahol ruku do výšky a mne v tom momente srdce vynechalo úder. No on mi snáď ide jednu vraziť?!

Namiesto toho však päsťou zaťal do zeme vedľa mňa. Zostala som v nemom úžase, aj on musel nachvíľku stíchnuť aby svoj hnev a príval adrenalínu ako tak rozdýchal, no potom na mňa znovu nahnevane pozrel a zase spustil:

"To sa nám naozaj chceš tak pomstiť za to, že sme ti nepovedali pravdu, tým, že sa zabiješ?! Aby sme sa cítili vinní?! Ty sebecká krava!" Vychrstol mi do tváre a môj prvotný šok sa náhle pominul. Vážne ma práve teraz nazval sebeckou kravou? Čelo sa mi zvraštilo hnevom.

"Sebecká krava?! Ako...ako sa vôbec opovažuješ, sám si sebecký kretén, a ja som sa nechcela zabiť ty debil, len som chcela zahodiť ten hnusný test a vychutnať si podrbaný západ slnka!" Vyprskla som. Celá som sa od hnevu triasla čo som sa musela tak ovládať aby som mu jednu nevlepila. Soma na mňa ohromene pozrel a potom párkrát zažmurkal.

"Tebe jebe, západ slnka sa dá pozerať aj normálne z bezpečnej vzdialenosti," zdôraznil a než som sa do neho stihla znovu pustiť spýtal sa: "A aký test?" Znova nastalo hrobové ticho. Chvíľku som zvažovala, či mu budem klamať ale nakoniec som si len vzdychla.

Už bolo dosť klamstiev.