God Eater Burst (17.Kapitola-part 2)

Prepáčte, že to tak trvá a že tu zase nič nepribúda ale odkedy mám brigádu vôbec nestíham T_T

---

Ren si to od Ushia namieril rovno do tréningových miestností v podzemí a presne ako očakával v jednej z nich našiel deväťročného bielovlasého chlapca strieľať na obrovský terč z veľkej zbrane podobnej Jinke, ktorá slúžila bojovníkom vo výučbe, ktorí ešte neuzavreli kontrakt.

Clapec sa snažil bezúspešne zasiahnúť cieľ ale náboj akoby naschvál skoro vždy minul červený kruh.

Nakoniec ho to tak naštvalo, že hodil zbraň o zem a kopol do nej.

"Ale, ale, Soma už zase sa necháš ovládať hnevom?" Spýtal sa ho pobavene Ren a chlapec sa na neho nahnevane otočil.

"Tche," odfrkol si a Ren k nemu s úsmevom pristúpil.

"Zober tú zbraň," prikázal mu. Soma sa na neho len nedôverčivo pozrel a ani prstom nepohol.

"No tak, chceš sa stať najlepším bojovníkom alebo nie?" Spýtal sa ho Ren a on si namrzene vzdychol.

Schytil do ruky zbraň a znovu otrávene pozrel na Rena.

"Tam sa dívaj na terč, nie na mňa," zrazu keď mu Ren dával inštrukcie tváril sa úplne vážne a niečo na jeho priateľskom postoji sa tak zmenilo, že človek bez protestov počúval jeho príkazy.

Soma namieril na terč.

"Tak a teraz sa viac rozkroč, lepšie sa ti bude držať zbraň a pri výstrele ťa neodhodí moc dozadu," hovoril ďalej. Soma urobil ako mu prikázal.

"Tak a teraz si namier presne do červeného kruhu, zhlboka sa nadýchni a pri výdychu vystreľ," povedal a postavil sa ďalej od Soma. Ten sa nahlas nadýchol, nachvíľku sa zadíval na terč, namieril zbraň a potom vystrelil. Rana ho trošku odhodila dozadu ale tentokrát nemal problém udržať sa na nohách ako pri minulých pokusoch. Trafil presne do červeného stredu.

S veľkým úsmevom na perách sa otočil naspäť na Rena.

"Ja som to dokázal!" Vyhŕkol šťastne a Ren sa zasmial.

"Skvelé, vidíš, ja som vedel, že je to v tebe, skúsme si to ešte párkrát," Ren ho veselo postrapatil po bielych vlasoch. Soma sa otočil naspäť k terču a ešte párkrát vystrelil, zakaždým trafil.

"To je super! Počkaj keď sa to dozvie oco, dúfam, že bude rád," chlapec nadšene poskakoval keď sa s Renom vracali z cvičiska do jedálne lebo Ren sa ponúkol, že mu za odmenu kúpi niečo sladké čo si sám vyberie.

"Určite bude rád, vždy sa mi rád pýši keď niečo nové dosiahneš," usmial sa na neho a Somove oči šťastím zažiarili.

"Naozaj ti oco o mne rozpráva?" Spýtal sa ho a Ren prikývol.

"Hej, aj dnes sa mi pochválil ako sa ti včera darilo pri tréningu s mečom," povedal a Soma spokojne prikývol.

"Včera sa bol aj na ten môj tréning pozrieť,dokonca mi aj radil ako mám meč pri boji používať," začal veselo štebotať. Ren ho len ticho s úsmevom na perách počúval, pravda bola taká, že Johannes nikdy pred ním o svojom synovi nehovoril, bol to vždy Sakaki, ktorý sa mu chválil no to Soma nemusel vedieť. Ren nemal to srdce povedať mu túto pravdu, radšej ho chcel vidieť s týmto veľkým úsmevom na perách, plného života a šťastia. Soma bol vždy každým odstrkovaný, deti sa ho báli a šikanovali ho. Nemal mamu a jeho otec sa k nemu správal veľmi chladne.

Pamätal si na svoje prvé stretnutie s týmto špuntom pred dvoma rokmi. Zrovna sa bol u Johannesa v kancelárii zapísať ako nový bojovník a Soma sa tam hral pri ňom na zemi s hračkami. Bol tak malý no postrádal nevinnú detskú radosť pretože keď sa Ren pozrel do jeho modrých očí boli chladné, smutné a opustené. A vtedy sa rozhodol, že sa s týmto chlapcom skamaráti a ukáže mu aj krásy tohto sveta. Samozrejme, že Soma ho najprv statočne odháňal ale keď sa ho nemohol vôbec zbaviť nakoniec mu nezostávalo nič iné iba si na neho zvyknúť a tak sa nejak skamarátili a teraz mu Soma už natoľko dôveroval, že ho považoval za svojho staršieho brata. Pre Rena bol zase Soma jeho malý bratček.

Navyše Johannes sa mohol správať k svojmu synovi chladne ako len chce ale Ren vedel, že ho miluje, inak by nemal na stole vystavenú jeho fotku, inak by sa s takou pýchou neusmieval zakaždým keď Sakaki Renovi pred ním rozprával čo Soma všetko dosiahol a čo sa mu podarilo spraviť.

Soma si vybral veľký pundigový pohár s ovocím a šľahačkou a obidvaja si sadli ku kruhovému stolu pri okne.

"Takže odchádzaš zajtra na misiu?" Vyzvedal Soma s plnými ústami.

"Hej, ideme pomôcť na Slovensko so zabitím Hannibala," prikývol Ren.

"Slovensko? To je kde?" Spýtal sa a nabral si veľký kus pudingu na lyžičku.

"V strednej Európe, prinesiem ti odtiaľ nejaký suvenír, dobre?" Povedal a Soma na neho prekvapene pozrel.

"Vážne?" Opýtal sa akoby tomu nemohol uveriť.

"Samozrejme, pre môjho malého bratček znesiem aj modré z neba," s úsmevom ho postrapatil po vlasoch. Soma zo začiatku nemal rád keď to robil ale časom si na to zvykol, nič iné mu nezostávalo lebo nepomáhalo ani to keď za to Ren schytal poriadny kopanec.

"Dobre už sa teším, ale hlavne daj na seba pozor," povedal trochu s obavami.

"Neboj sa, než sa nazdáš som naspäť," žmurkol na neho.

"Než sa nazdám? Veď ideš preč na mesiac," zašomral a Ren sa rozosmial.

Potom čo sa Ren rozlúčil so Somom sa vybral rovno do dielne no cestou stretol svoju dvadsaťročnou sesternicu Tsubaki, ktorá sa odtiaľ pravdepodobne vracala.

"Ahoj Tsubaki bola si za Liccou?" Spýtal sa jej.

"Hej, je s majstrom Rejim, pri dnešnej misii sa mi nalomila Jinka potrebujem ju dať dokopy," vysvetlila.

"Neboj Reji a Licca ti ju dajú dokopy, hlavne, že sa ti nič nestalo s náramkom," povedal ustarane a Tsubaki si pousmiala.

"Nemusíš si o mňa robiť také veľké starosti, ty a Rindou ste v tomto na jedno kopyto," povedala pobavene.

"A ozaj ako sa Rindouvovi darí v Londýne?" Vyzvedal.

"Predpokladám, že veľmi dobre, včera mi volal a bol ožratý ako stoka, splietal samé nezmysli o tom ako mu je fajn, že miluje svoj oddiel, že som super sestra, veď vieš, tie jeho typické ožranské keci kedy sa každému vyznáva z lásky. Spomenul aj teba, že si najlepši bratranec a že ťa mám pozdravovať alebo niečo v tom zmysle," povedala s povzdychom a Ren sa rozosmial.

"Typický Rindou, som rád, že sa mu v Londýne tak darí, minule keď sme spolu volali nevedel si vynachváliť svojho lídra," dodal.

"Och, áno je z neho nadšený a čo ty? Už to bude rok čo si sa stal lídrom, jedným z najmladších," dodala a on sa poškrabal za hlavou.

"Nejako to šlape, v oddiely si spolu veľmi dobre rozumieme takže v pohode, vieš, trochu som mal starosť ako sa to všetko vykľuje a či ma budú rešpektovať, veď keď ma Johannes zvolil bolo mi iba šesnásť, našťastie ma prijali bez protestov," zazubil sa a Tsubaki prikývla.

"Samozrejme, že ťa prijali veď ťa všetci majú radi," povedala a potom sa pousmiala, "Dobre nebudem ťa už viac zdržovať Licca sa na teba pýtala," dodala a Ren sa začervenal. Tsubaki sa už chystala na odchod keď ju v tom Ren ešte na chvíľku zastavil.

"Ozaj zajtra odchádzam na misiu do Európy na Slovensko pomôcť s likvidáciou Hannibala takže sa mesiac neuvidíme," povedal.

"Počula som už o tom, zajtra ráno sa s tebou ešte prídem rozlúčiť," zakývala mu a odišla preč.

Ren vstúpil do dielne kde práve dievčina s pieskovými vlasmi a starý šedivý muž skúmali Tsubakinu Jinku a o niečom sa dohadovali.

Keď si všimli, že vošiel do miestnosti starý muž menom Reji niečo Licce pošepkal tá prikývla a s veľkým úsmevom na perách sa vydala za Renom.

"Ahoj," pozdravila ho.

"Ahoj," odzdravil aj on ju.

"Reji mi dal prestávku tak môžeme zájsť do automatu na kávu," usmiala sa a on prikývol.

Obidvaja si sadli vedľa automatu a chytili sa za ruky. Ren si užíval každú chvíľku strávenú s ňou. Nebola ako ostatné dievčatá, ktoré poznal. Bola dosť svojská, neustále oblečená v monterkách, zaľúbená do zbraní a iných strojov o ktorých mu dokázala neustále rozprávať, vždy sa usmievala a radovala sa z každej maličkosti, dokonca ju dokázala potešiť aj hlúpa káva z automatu, ktorú jej kúpil, práve pre tieto veci ju Ren tak veľmi miloval.

"Takže už odchádzaš zajtra?" Spýtala sa ho sklamane keď jej rozpovedal o novej misii. Smutne prikývol ale potom sa na ňu zase s úsmevom otočil.

"Donesiem ti odtiaľ darček," povedal a ona sa zachichotala.

"Tak dobre ale nie, že ma tam podvedieš," pohrozila mu a Ren spustil hlasný smiech.

"To určite nie, veď vieš, že ľúbim len teba," naklonil sa k nej a nežne ju pobozakal.

Ráno o šiestej sa druhý oddiel stretol pred vchodom do Dena. Beatrice, ktorá prišla s Kougom sa s ním vzadu lúčila zatiaľ čo Ushio s Carlosom nahlas zívali.

"Neznášam ranné vstávania, aj ty Umi?" Spýtal sa ho Carlos, no Umi ako obvykle vydal zo seba len:

"Uhm,"

Carlos však na to velevýznamne prikývol.

"Presne tak Umi, o takejto nekresťanskej hodine by sa malo ešte sladko spať," priateľsky buchol Umiho do pleca.

"Ty vieš čo si myslí?" Spýtal sa ho prekvapene Ushio a on zavrtel hlavou.

"Samozrejme, že nie, neviem čítať myšlienky, viem len to čo mi povie," pokrčil prosto plecami a Ushio nedôverčivo nadvihol obočie.

"Veď nič nehovorí," zašomral mrzuto.

Ku vchodu už prišiel aj Ren s Tsubaki a Liccou.

"Tak, sme tu všetci?" Poobzeral sa dookola a spočítal si členov svojho oddielu. Nikto nechýbal.

"Tak sa maj láska a daj na seba pozor," Kouga venoval ešte jednu pusu Beatrice a ona sa potom veľmi nerada musela odtrhnúť z jeho náruče.

"Dobre, vyrážame, dúfam, že ste si zbalili všetko potrebné na zahnanie nudy, máme pred sebou veľmi dlhú cestu," povedal a všetci prikývli.

"Tak sa teda majte a držte sa. Ren daj mi na Beatrice pozor," Kouga s malým úsmevom pozrel na Rena a ten prikývol.

"Samozrejme nemusíš sa báť," obidvaja si bucli päsťami. Potom sa Ren otočil na svoju sesternicu.

"Maj sa Tsubaki," povedal a objal ju.

"Daj na seba veľký pozor Ren," zašepkala a on prikývol.

"Neboj sa, budem v poriadku," prisľúbil jej. Nakoniec podišiel k Licce a pobozkal ju.

"Drž sa mi tu a nie, že vyhodíš dieľnu do vzduchu," zavtipkoval a ona do neho so smiechom drgla.

"To sa stalo len raz a bola to hlúpa náhoda," obránila sa a potom ho pevne objala.

"Ľubim ťa Ren," šepla mu do ucha.

"Aj ja teba," veľmi neochotne sa od seba odelili a venovali si ešte jeden láskyplný úsmev.

"Tak sa teda majte, o mesiac sa vidíme," ešte raz si všetci na rozlúčku zakývali a zmizli potom čo sa vchodové dvere za nimi zatvorili.