18. Kapitola

Prepáčte, že to tak trvalo ale konečne je tu posledná epizóda :-)

18. Kapitola

---

Keď Rukia o päť mesiacov na to slávila svoje osemnáste narodeniny čakali ju hneď dve úžasné prekvapenie. To prvé bolo dieťatko, ktoré sa narodilo Orihime a Grimmjowovi, pomenovali ho Sora na počesť Orihiminho prvého nenarodeného dieťatka, ktorému ona dala toto meno potom čo oň prišla.

Grimmjow bol šťastím bez seba, keď prvýkrát vyšiel zo stanu s čerstvo narodeným chlapcom, pýchou išiel prasknúť. Malý vrieskal čo mu hrdlo stačilo a babica to okomentovala tým, že z neho bude veľmi silný muž. Chlapi na dieťa s úžasom pozerali akoby to bol nejaký výjav z nebies, ženy sa od šťastia roztápali.

Rukia sa musela zasmiať keď Grimmjow dal dieťa do rúk Ichiga, človek by si pomyslel, že keď už jedno vychovával vie čo má robiť ale malé dieťatko mu prišlo tak krehučké, že skoro ani nedýchal keď ho držal v náručí a vôbec sa ani nehýbal akoby sa bál, že každý prudký pohyb maličkého vystraší.

Rukia, ktorá bola celý čas spolu s Grimmjowom pri pôrode Orihime v stane dostala dieťa do rúk až potom lebo zostala pri Orihime.

Keď jej ho Grimmjow podal akoby sa v nej úplne prebudili všetky materské city, nevedela sa dočkať kedy ona bude takto držať svoje dieťa a to akoby vedelo, že o ňom rozmýšľa ju slabo koplo.

Druhé prekvapenie jej pripravil sám Ichigo, o ničom jej nepovedal, na druhý deň ju veľmi skoro ráno odviezol preč z ich skrýše a zaviazal jej oči. Rukii sa zo začiatku nepáčilo, že nič nevidí, bola si potom neistá ale Ichigo na ňu celý čas rozprával tak sa upokojila. Išli veľmi dlho a na obed Ichigo konečne zastavil a sňal jej z očí čiernu stuhu.

Rukia so šokom zistila, že sa nachádzajú pred hradbami jej domova.

"Ichigo ale veď..." v polovici vety sa zasekla a ohúrene sa na neho otočila.

On sa usmial a pozrel na mužov na hradbách, ktorí im už otvárali obrovskú bránu.

"Tvoj otec a mama nás očakávajú, dúfam, že ma nezabijú hneď ako prekročím prach ich hradu," povedal s úškrnom, no Rukia tomu stále nemohla uveriť. Naozaj uvidí svojich rodičov?

Jej rodičia ju už čakali pri vstupe do hradu, mama sa jej hneď rozbehla vztriec a s plačom ju objala, potom k ním pristúpil aj otec a obidve ich objal. Rukia bol tak šťastná, že znovu vidí svojich rodičov, že sa nahlas rozplakala. Konečne je opäť doma.

Bol už večer keď Rukia so svojimi rodičmi a s Ichigom zasadli za stôl, potom čo Rukia strávila celé poobedie so svojimi rodičmi a rozprávala im o všetkom čo zažila a čo im v listoch nestihla napísať.

Ichigo bol dosť nesvoj z toho všetkého a Rukia na ňom videla, že mu nie je dvakrát príjemné byť v hrade odkiaľ ju doslova uniesol a ešte aj zranil kráľa. Jeho obavy boli oprávnené no Rukia vedela, že mu nikto neublíži, jej otec jej sľúbil, že sa mu nič nestane a on svoje sľuby vždy dodržal.

"Rukia," začal jej otec keď im priniesli večeru.

"S tvojím manželom," fľohol opovržlivý pohľad na Ichiga a potom sa zase s malým jemným úsmevom otočil na svoju milovanú dcéru, "sme sa dohodli, že spolu uzavrieme kontrakt a pokúsime sa napraviť zle nastavený systém, ktorý panuje v kráľovstvách," povedal a Rukia skoro od prekvapenia otvorila ústa.

"Naozaj? Vy dvaja budete spolupracovať? To som rada, nikdy by mi ani na um neprišlo, že prídete s takýmto dobrým nápadom," vyhŕkla šťastne.

"Vlastne to bol môj nápad," povedala pyšne Hisana a Byakuya si vzdychol pri spomienke na svoju ženu, ktorá si priam trucom a hrôzostrašným hnevom tento nápad u neho vydobila.

"Taktiež," pokračoval Ichigo, "som navrhol, že by sme tu mohli až do pôrodu našeho dieťaťa zostať," povedal a tentokrát sa Rukia prekvapene otočila na neho.

"Ako to myslíš?" Spýtala sa.

"No..." Ichigo sa nervózne poškrabal vzadu na hlave, "babica hovorila, že by si mala porodiť dieťa tam kde sa cítiť najlepšie, nebude to potom pre teba a malé také stresujúce a ja si myslím, že tu to máš najradšej," povedal a jej otec prikývol.

"Samozrejme by sme teba a dieťatku pripravili izbu a zohnali tie najlepšie babice," informoval ju. Rukia ohúrene prechádzala pohľadom z jedného na druhého.

Pred takými piatimi mesiacmi by okamžite súhlasila ale teraz...

S úsmevom pozrela na svojich rodičov.

"Otec, mama, ďakujem, že sa o mňa tak staráte a veľmi ďakujem aj za to, že ste potom všetkom prijali Ichiga do rodiny. Toto miesto bolo vždy mojim domovom a tak to aj navždy zostane, no teraz mám aj druhý domov, kde sa taktiež cítim šťastná a v bezpečí, po boku svojho manžela," chytila Ichiga za ruku a ten sa na ňu nežne usmial, "a chcem aby sa naše dieťatko narodilo tam, dúfam, že to chápate," s úsmevom na nich pozrela a jej mama jej úsmev opätovala.

"Ale samozrejme Rukia, vlastne som vedela, že sa takto rozhodneš a som šťastná, naozaj si dospela, bude z teba úžasná mama a Ichigo," pozrela na neho a on hneď stŕpol, "ako manžel si sa osvedčil a som presvedčená, že ako otec budeš tiež dobrý," povedala a on pochvíľke s úsmevom sklopil zrak.

"Ďakujem," zašepkal.

"Hej, Ichigo," ozval sa z ničoho nič Byakuya a Ichigo na neho trochu nedôverčivo pozrel. Byakuyov pohľad však zmäkol a z pier mu vyšiel slabý povzdych.

"Veľmi ma mrzí čo sa kvôli mojej nerozvážnosti stalo tvojmu synovi a žene, ver mi keby som to vedel, nikdy by som to nedopustil," povedal. Ichiga jeho slová naozaj dojali pretože vedel, že to myslí úprimne a tak sa na neho slabo pousmial.

"Vy za to nemôžete, nemali ste to ako ovplyvniť, ani ja nedokážem ustriehnuť všetkých svojich mužov," hlas sa mu pri spomienkach na minulosť slabo zatriasol a Rukia mu pevnejšie chytila ruku.

Bola naozaj šťastná, že sa takto všetci uzmierili.

Na druhý deň sa obidvaja spolu vrátili domov.

"Vieš Rukia bol som naozaj rád keď si povedala, že chceš aby sa naše dieťa narodilo u nás," povedal jej cestou a ona sa pousmiala.

"Nenechala by som ťa tam trápiť sa ďalšie štyri mesiace, už teraz si bol na ihlách, do narodenia nášho dieťaťa by si sa tam zbláznil," povedala pobavene a on sa zasmial.

O štyri mesiace na to prišiel Rukiin čas, pri pôrode s ňou bol Ichigo, Orihime a pomáhali aj jej víly. Narodilo sa im krásne dievčatko s ryšavými vlasmi aké mal Ichigo. Keď ju Rukia dostala do rúk šťastím sa rozplakala, konečne ju mohla držať v náručí.

Ichigo ju pevne objal a zadíval sa na svoju maličkú dcéru.

"Je nádherná," zašepkal šťastne a jemne chytil jej malú rúčku.

"Vitaj na svete," pozdravil ju s veľkým úsmevom na perách dieťatko si unavene zývlo.

"Ako ju nazvame?" Spýtal sa Rukie no keď mu chcela odpovedať znovu ňou premkla silná bolesť.

"Ichigo," zalapala po dychu a podala mu malú do rúk lebo sa bále, že ju od bolesti pustí.

"Rukia čo sa deje?!" Vyhŕkol a okamžite volal babicu a Orihime, ktoré stáli obďaleč naspäť.

Všetci sa okolo nej zhŕkli a víly si ju v rýchlosti obzreli.

"Nevšimli sme si to," povedala jedna z nich, "pretože bolo skryté za prvým dieťaťom, sú to dvojčatá," povedala a všetci zostali v úplnom šoku.

Čiernovlasý chlapček sa narodil o desať minút neskôr a nikto tomu stále nemohol uveriť.

"Páni, to som nečakala, dvojité prekvapenie," vyhŕkla šťastne Orihime.

Ichigo teraz držal na rukách chlapca a Rukia dievča.

"Mal by si ich ísť ukázať aj ostatným," zašepkala unavene a Ichigo ju pobozkal na čelo.

"Najprv im musíme vymyslieť mená," povedal a Rukia prikývla.

"Dobre, tak ja chlapčekovi a ty dievčatku," usmiala sa.

Ichigo šťastne pozrel na dievčatko, ktoré držala v náručí a zamyslel sa.

"Yuki," povedal nakoniec, "chcem aby sa volala Yuki," jemne ju pohladkal po líčku.

"To meno sa mi páči," pritakala Rukia.

"Tak a teraz si na rade ty," usmial sa na ňu a Rukii sa taktiež na perách vyčaroval veľký úsmev. Presne vedela ako nazve ich syna.

"Bude sa volať Mamoru," povedala. Ichigove najprv prekvapene pootvoril ústa, potom sa jemne usmial a oči sa mu zaleskli slzami. Pozrel na svojho syna, pobozkal ho na čelo a jednou voľnou rukou objal Rukiu, ktorá držala v náručí ich dcéru.

"Ďakujem Rukia," zašepkal.

Rukia vedela, že je ešte pred nimi dlhá cesta aby dosiahli to čo chceli a zmenili ich krajinu k lepšiemu, no vedela že vďaka kráľovi lúpežníkov získala dostatok sily aby sa popasovala so všetkým čo príde a taktiež vedela, že ich nádherné deti budú v ich odkaze, ktorí im zanechajú pokračovať.

V myšlienkach sa musela sama nad sebou zasmiať.

Kto by to bol kedy tušil, že princezná sa zamiluje do lúpežníka? Pozrela mu do hnedých očí, ktoré na ňu láskyplne hľadeli.

"Aj ja ďakujem Ichigo," zašepkala.