17. Kapitola

Dobre, viem, že som hovorila, že toto bude posledná kapitola ale nejak zle som si to rozdelila a tak pridám ešte jednu konečnú kapitolu. Čiže ešte čakajte 18. Kapitolu :-)

17. Kapitola

---

Rukia musela nachvíľku zaspať, určite zaspala pretože ju prebudilo zvláštne výhražené vrčanie zvieraťa.

Až pochvíľke si uvedomila, že to vrčí Hyourinmaru, ale nie na ňu ale na niekoho vonku, nič však nemohla vidieť lebo ju drak prikrýval svojim veľkým krídlom a vytváral tak akúsi ochranu medzi ňou a vonkajším svetom.

"No tak Hyourinmaru upokoj sa a pusť ma k nej," ozval sa Ichigov hlas a Rukii zovrelo hrdlo.

Tak to teda nie! S ním sa už rozprávať nebude!

Chvíľku bola ticho a modlila sa aby Hyourinmaru nezdvihol krídlo a tým nezničil jedinú bariéru, ktorá ju delila od kráľa lúpežníkov.

Hyourinmaru akoby čítal jej myšlienky lebo len naďalej vrčal odmietajúc zdvihnúť krídlo alebo čo i len Ichiga o kúsok bližšie k nej pustiť.

"Hyourinmaru prestaň, musím sa s ňou porozprávať," naliehal Ichigo už trochu netrpezlivejšie.

"Zmizni Ichigo ja sa s tebou rozprávať nebudem," vyhŕkla nahnevane. Nech zmizne a dá jej pokoj!

"Rukia," prehovoril pochvíľke ticha, "musíš si ma vypočuť," začal.

"Nie, nemusím, už som počula dosť," odvrkla.

"Rukia, prosím, týka sa to mojej bývalej ženy Senny," zašepkal.

"Svoju príležitosť povedať mi o nej si mal, premrhal si ju, už ma to viac nezaujíma, získal si čo si chcel, svoju ženu si pomstil, teda skoro, už len stačí keď znesieš zo sveta môjho otca," povedala trpko.

Nastalo ticho, veľmi dlhé ticho až si Rukia myslela, že Ichigo odišiel no potom začula jeho kroky, prechádzal okolo draka ku krídlu kde sa skrývala.

Vtedy však Hyourinmaru zareagoval naozaj agresívne, trochu sa nadvihol, vydal zo seba hrôzostrašný škrek a cvakol papuľou akoby sa pokúsil do niečoho zahryznúť.

Ichigo zo seba vydal šokované: "Hou!" a podľa všetkého odskočil dozadu.

Chvíľku bolo ticho keď Rukia začula rýchle kroky akoby k ním niekto bežal.

"Ichigo čo sa deje? Prečo Hyourinmaru tak vyštekol?! Počul som to až do môjho stanu," Spýtal sa Toushirou, ktorý dorazil na miesto.

"Ale nič sa nedeje. Hyourinmaru len chráni Rukiu a mal pocit, že jej chcem ublížiť tak na mňa skočil," hovoril Ichigo pokojne.

Toushirou šokovane pozrel na svojho draka.

"Hyourinmaru!" Vyprskol naštvane a drak sklonil hlavu akoby sa chcel scvrknúť,

"Čo to má znamenať?! Ako si sa vôbec opovážil zaútočiť na Ichiga?! Alebo si už zabudol kto nás zachránil keď nám hrozila smrť?!" Naštvane po ňom kričal. Hyourinmaru len previnilo zakňučal a skrčil sa ešte viac.

"Prepáč Toushiro to je moja chyba, reagoval tak prehnane kvôli mne lebo som nezvládla svoje emócie, asi si myslel, že mi Ichigo ubližíl," ozvala sa spod krídla Rukia. Ichigo jej naozaj ublížil, nie fyzicky ale na duši ale to Toushirovi odmietala povedať, nebude tu teraz robiť scénky a obviňovať kráľa, ku ktorému Toushiro vzhliada.

"Aha," zašepkal Toushiro trošku zmätene a Ichigo ho chytil za pleca.

"Toushiro to je v poriadku, nechaj ma prosím s mojou ženou nachvíľku osamote," povedal a Toushiro pochopil, že sa muselo medzi nimi niečo stať.

"Dobre, ale Ichigo nereaguj prehnane, Rukia je tehotná a Hyourinmaru má preto pocit, že ju musí chrániť ešte viac ako predtým, veľmi si ju zamiloval takže ak bude mať pocit, že jej ubližuješ schytáš to," zašepkal a Ichigo prikývol.

"A ty," zazrel na Hyourinmara, "neopováž sa mu nič urobiť inak odtiaľto poletíš nadobro," pohrozil mu a Hyourinmaru sklonil zrak a znovu zakňučal.

Rukia potom znovu začula kroky, tentokrát Hyourinmaru dovolil sa Ichigovi oprieť o krídlo, za ktorým sa skrývala Rukia ale ďalej ju za ňou nepustil.

"So Sennou sme sa poznali už od malička," začal rozprávať. Rukia najprv rozmýšľala, že ho preruší ale uvedomila si, že to nemá zmyseľ, aj tak by tu zostal a čakal kedy spod toho krídla vylezie.

"Bola to úžasná žena, plná energie, lásky, stále sa usmievala aj keď veci boli ťažké, hlavne pre nás pretože sme pochádzali z chudobných pomerov a bola silná, vlastne sme obidvaja vždy spolu trénovali," rozprával ďalej.

"Senna bola sirota už od mala, ja som prišiel o otca keď som mal jedenásť, zomrel vo vojne, mama zomrela rok na to, ochorela a nemali sme lieky na jej liečbu, odvtedy som sa staral o rodinu iba ja. Senna sa v tom čase k nám presťahovala aby mi mohla pomáhať pretože moje sestry boli ešte malé a odvtedy sme boli spolu ako pár," Rukia ho len nemo počúvala, nemalo zmyseľ ho prerušiť aj tak by nevedela čo mu má povedať.

"Otehotnela keď nám bolo pätnásť rokov a narodil sa nám syn Mamoru. Bol nádherný, mal po nej tmavo fialové vlásky a po mne hnedé oči, neustále sa usmieval tak ako ona," zatriasol sa mu hlas, jasne to počula. Chvíľku nastalo ticho.

"Rukia čo ti povedali moje sestry o smrti Senny?" Spýtal sa jej.

"Že zomrela vo vojne keď bojovala po tvojom boku," zašepkala.

"Teraz ti poviem pravdu, nehnevaj sa na moje sestry, klamali ti kvôli mne pretože som im zakázal o tom hovoriť. Senna nezomrela v bitke keď bojovala po mojom boku, zomrela ešte skôr ako som sa stal kráľom lúpežníkov, v deň keď tvoj otec vtrhol do našeho kráľovstva zosadiť Aizena z trónu a nastoliť v našom kráľovstve mier," začal rozprávať.

"Nebudem ti klamať, život za vlády Aizena nebol vôbec jednoduchý, bol hrozný, žili sme z ruky do úst, drel som ako kôň aby som uživil svoju rodinu, nezastavil som sa, koľko krát som aj vyčerpaním odpadával. Senna mi potom vždy vynadala a trvala na tom aby som si oddýchol," počula nežnosť v jeho hlase za každým keď vyslovil jej meno, zakaždým keď hovoril o spomienkach s ňou.

"Ibaže aj keď som pracoval do úmoru veľakrát sme zostávali hladní, nebolo totižto jedla," zašepkal.

"Potom vtrhol do nášho kráľovstva tvoj otec so svojimi vojakmi, v tom čase som sa nachádzal na stavenisku, ďaleko od domu. Strhla sa bitka medzi vojakmi, naozaj surová a akoto už vo vojnách býva sú to hlavne ženy a deti, ktoré si všetko odskáču," povedal trpko.

"Potom čo sa vojakom tvojho otca podarilo dobiť územie kde sme bývali jednému z nich asi prišlo ako dobrý nápad znásilňovanie žien, vtrhol do našeho domu a pokúsil sa znásilniť moju ženu, sestry boli v tej dobe tiež preč, skryli sa v dome kde pracovali ako krajčírky spolu s majiteľmi. Senna sa samozrejme bránila, bola dobrá bojovníčka ale vojak je vojak, bol ozbrojený, mal pri sebe poriadnu zbraň. Všimol si, že je v dome aj náš syn, asi musel veľmi plakať," znovu sa mu zlomil hlas a znovu bolo dlho ticho. Keď Ichigo prehovoril Rukia počula, že plače.

"Neviem čo sa presne v tom dome odohralo...to nevie nikto...ale keď sa mi tam konečne podarilo dostať tak..." nastalo ticho, bolo počuť iba tlmené vzlyky.

"Našiel som ich obidvoch mŕtvych. Senna ležala na našom synčekovi asi sa ho pokúšala brániť vlastným telom...nemôžem ten obraz dostať z hlavy ani za tie štyri roky...bolo tam toľko krvi..." Rukia cítila ako sa jej po lícach kotúľajú slzy, pery sa jej chveli a snažila sa zadržať vzlyky, ktoré sa jej drali von z úst.

"Zrútil som sa, stratil som zmyseľ života, zrazu som nedokázal nič robiť ani len chrániť svoje sestry. Nechceli aby sme zostali v tom kráľovstve, v tom dome, tak so mnou odišli do iného kráľovstva Rukongaia, nie je to smiešne? Moje dve mladšie sestry sa o mňa museli starať, bol som pre nich iba príťaž ale aj tak ma nikdy neopustili, vždy stáli po mojom boku," znovu mu hlas znežnel.

"A tam som ťa stretol, rozdávala si tam jedlo chudobným. Podala si mu do rúk syr a chleba a povedala si mi tie slová: Nie je to veľa ale dúfam, že ti to pomôže. Usmiala si sa na mňa a v tom momente sa niečo vo mne zobudilo, ten tvoj úsmev mi pripomenul Sennu, tvoje svetlo v očiach mi pripomenulo jej odhodlanie žiť, vždy mi hovorila, že aj keby sa jej niečo stalo chce aby som žil ďalej, radoval sa z maličkostí, znovu sa zamiloval, rozdával lásku ostatným, chránil si čo je pre mňa drahé. To tvoje oči a tvoj úsmev mi to všetko pripomenuli, to vďaka teba som znovu našiel odhodlanie žiť, vôľu postarať sa o sestry, znovu si mi vniesla do života svetlo a v ten moment keď si na mňa hľadela s tými zafírovými očami som sa po dlhej dobe znovu rozplakal, nie len od ľútosti ale aj radosti,"

Vtedy si Rukia na ten moment spomenula, vybavila si na kosť vychudnutého muža zahaleného v čiernom otrhanom plášti, ktorí sa opieral o múr jedného z domu a bezducho hľadel niekde do diaľky. Prišlo jej ho veľmi ľúto lebo zo všetkých tých ľudí, ktorí tam boli on pôsobil najnešťastnejšie, bol ako bábika, bezduchá a prázdna. Tak k nemu podišla a podala mu jedlo. Bol zarastený, mal dlhé vlasy zlepené špinou a bradu taktiež pokrytú špinou, že ledva bolo vidno jeho pravú ryšavú fabu. Oči mal prepadnuté, vtedy jej prišiel veľmi starý. Povedala mu tie slová a nežne sa dotkla jeho rúk. Bola to chvíľka keď zrazu v jeho očiach znovu zažiarili iskričky života, tie prázdne oči sa zrazu naplnili slzami a ožili. Rozplakal sa a neustále jej ďakoval, jemne sa na neho usmievala, ako matka chlácholiaca svoje dieťa mu dookola opakovala, že všetko bude v poriadku.

Keď odchádzala muž sa taktiež zdvihol, ešte raz sa na ňu pozrel a usmial sa, jeho úsmev bol nádherný a Rukiu vtedy veľmi potešil.

Teraz keď si to premietala v hlave prišlo jej to neuveriteľné, ten muž spred štyroch rokov vyzeral tak staro, tak zničene, nikdy by nepovedala, že je to:

"Ichigo," vyslovila jeho meno nahlas a naliehavo.

Zrazu ho zatúžila vidieť, pozrieť sa mu do očí, chcela vedieť či je to naozaj ten muž, ktorému vtedy dala jedlo.

Hyourinmaru akoby to vytušil odtiahol krídlo, ktoré ich rozdeľovalo a jej oči sa stretli s tými jeho hnedými. Zostalo ticho, už nebola žiadna bariéra, ktorá by ju chránila.

Mlčky na neho hľadela a so šokom si uvedomila, že tieto hnedé oči naplnené slzami sú tie isté oči spred štyroch rokov, ktoré na ňu tiež cez slzy pozerali.

"Rukia," Ichigo sa za ňou natiahol ale potom sa strhol a ruku stiahol akoby sa bál, že keď sa jej dotkne znovu ho od seba odstrčí, odmietne ho a skryje sa za múry, ktoré ju budú pred ním chrániť.

"Tvojmu otcovi som sa chcel pomstiť, teraz už viem, že nespravodlivo, nemohol to ovplyvniť no ja som mal plnú hlavu pomsty, to, že si jeho dcéra som sa dozvedel až neskôr, zo začiatku som nevedel ani len tvoje meno, jediné čo som chcel bolo nájsť ťa a zobrať si ťa za ženu, že si jeho dcéra som sa dozvedel až o rok neskôr od Grimmjowa, ktorý bol vo vašom kráľovstve a videl ťa tam pomáhať sirotám, vedel, že si to ty, vždy som mu o tebe hovoril. Najprv som bol nahnevaný, prišlo mi to nespravodlivé. Prečo zrovna ty musíš byť jeho dcéra?

A áno, neskôr mi to prišlo ako dobrý nápad k pomste, ukradnúť mu ťa, ale Rukia, jedno chcem aby si vedela, moje city k tebe boli vždy pravé, nič som nehral, milujem ťa, odo dňa kedy sme sa prvýkrát stretli, prosím ver mi, viem, že som ti povedal veľa klamstiev a viem, že kvôli tomu o mne pochybuješ ale...toto je čistá pravda, prisahám, prosím Rukia ver mi," naliehavo sa na ňu pozrel.

V očiach mal číry strach, vedel, že keď ho teraz odmietne už nikdy ju nezíska naspäť.

Rukia na neho len mlčky hľadela, obidvom stále padali po lícach slzy a nechceli sa zastaviť.

Nakoniec sa cez tie slzy zasmiala, začala si ich zotierať a potom ich začala zotierať aj Ichigovi. Prekvapene na ňu hľadel a keď mu vtisla pusu na líce neveriacky sa ho dotkol.

"Pozri sa na nás, dvaja panovníci a plačú tu ako malé deti," povedala pobavene a pritúlila sa k nemu.

"Rukia," zašepkal s otázkou v hlase.

"Poďme do stanu, už ma tu nebaví hnevať sa na teba, navyše som unavená a lepšie sa mi zaspáva keď si po mojom boku," dodala a úplne mohla cítiť ako Ichigovi padla z pliec všetka ťarcha sveta.

"Ďakujem Rukia," zašepkal nežne, pomohol jej zdvihnúť sa a ruka v ruke odišli preč.

Rukia sa predtým ešte raz otočila na draka a taktiež sa mu ticho poďakovala. Hyourinmaru iba šťastne pokrútil chvostom a potom odletel preč aby si povystieral stuhnuté krídla.