9. Kapitola

9. Kapitola

---

Rukia už dlhšiu chvíľu netancovala ale popíjala s Ichigom víno pri stole a zabávala sa s ostatnými, ktorí jedli alebo tiež pili.

Cítila, že jej to víno už pomaly začalo stúpať do hlavy a chcela preto ísť na chvíľku mimo dav aby sa nadýchala čerstvého vzduchu ibaže jej bolo blbé len tak odísť z vlastnej oslavy tak potiahla Ichiga, ktorý sa práve rozprával s mužmi zo svojej lúpežníckej bandy za rukáv. Prekvapene sa k nej otočil.

"Stalo sa niečo?" Spýtal sa jej.

"Len by som nachvíľku potrebovala ísť trochu bokom na vzduch, to víno mi začína moc stúpať do hlavy," povedala a on prikývol.

Otočil sa sa naspäť na mužov s tým aby ich nachvíľku ospravedlnili a jeden z nich menom Kenpachi, ktorý už bol riadne opitý sa zasmial.

"Náš kráľ by už rád opustil toto miesto a užil si inú zábavu!" Zakričal nahlas a všetci začali vískať a vykrikovať na Ichiga.

"Tak si teda kráľovnú odveď to postele kráľ!" Zazjapal spomedzi tancujúcich ľudí tentokrát Grimmjow a všetci nadšene začali tlieskať a vykrikovať:

"Do postele!"

Bola to totižto tradícia, ženích zobral nevestu na ruky a preniesol ju z oslavy až rovno do postele. Ichigo sa ani nesnažil protestovať, usmial sa na Rukiu a spýtal sa jej:

"Môžem?" Len mu s malým úsmevom prikývla a on ju schytil na ruky. Všetci nadšene zaburácali a uvoľnili im miesto aby mohli prejsť.

Ichigo sa s ňou pomaly vybral k stanu.

"Si ľahká ako pierko až sa bojím, že ťa môžem rozpučiť," pozrel na ňu s úsmevom.

"Možno som ľahká ale nie krehká," podotkla a on sa zasmial. Vošiel s ňou dostanu a položil ju na posteľ. Zostala na nej ležať zatiaľ čo on sa nad ňu naklonil a zadíval sa jej rovno do očí. Zakrútila sa jej hlava, nevedela či z vína alebo jeho blízkosti ale schytila ho za límec, pritiahla si ho a pobozkala ho. Bozk jej oplatil ale oveľa dravšie. Pochvíľke sa od seba odtiahli a Ichigo ju nežne pohladil po vlasoch.

"Budem opatrný, sľubujem, nemusíš sa ničoho báť," zašepkal a ona prikývla.

"Verím ti," povedala a znovu si ho k sebe pritiahla.

Rukia sa ráno zobudila potom čo ju niekto nežne pobozkal na líce. Slabo zamrnčala a ospalo pozrela na Ichiga, ktorý sa na ňu usmieval.

"Dobré ránko," zaželal jej a ona len niečo zamumlala a čo najtuhšie sa k nemu pritisla akoby sa snáď chcela pod neho zavŕtať.

Len sa zasmial a začal ju bozkať po nahom tele.

"Ako sa cítiš?" Spýtal sa jej.

"Trošku ubolene ale myslím si, že to je normálne a rada by som si dala kúpeľ," zamumlala a Ichigo ju ešte raz nežne pobozkal na krk.

"Dobre, prikážem dievčatám aby nám pripravili kúpeľ," povedal a vyšiel z postele. Jeho náhly odchod však spôsobil, že Rukii zostala zima lebo ju už nezohrievalo jeho telesné teplo. Stočila sa preto do klbka ale ani to moc nepomohlo. Nakoniec sa rozhodla posteľ opustiť a len prehodila cez seba zamatový plášť, ktorý mala pripravený pri posteli. Dievčatá vošli dovnútra s kýblami horúcej vody, s ktorou začali napúšťať drevenú vaňu zatiaľ čo ďalšie vymieňali prádlo na posteli.

Ichigo za ten čas vošiel dovnútra s jedlom.

"Určite si hladná," povedal a ona prikývla.

Sadli si za stôl a kým raňajkovali dievčatá dorobili svoju prácu a odišli zo stanu.

"Už som aj dostal vynadané ako som sa opovážil opustiť stan," podotkol a ona sa zasmiala. Bola tradícia, že manželský pár prvé tri dni strávil spolu bez ostatných ľudí.

"No a teda ako si sa vôbec opovážil opustiť ma," podotkla s predstieraným smútkom a on sa zasmial.

"Neboj, ja ti to vynahradím," žmurkol na ňu a ona sa postavila od stola, zhodila zo seba plášť a vošla do vane.

"To teda dúfam," ozvala sa odtiaľ. Ichigovi nebolo treba dvakrát hovoriť hneď bol pri nej.

Zvyšok dňa strávili skoro celý v posteli, Rukia ani netušila, že sa jej milovanie s Ichigom tak zapáči. Predtým, než ho spoznala sa totižto bála, že na ňu bude hrubý, ublíži jej a bude sa k nej správať ako k nejakej handre ibaže on bol k nej pozorný, bol jemný, do ničoho ju netlačil a prispôsobaval sa jej tak aby jej neublížil.

Teraz na ňom sedela a pierkom, ktoré vyletelo z vankúša mu prechádzalo po chrbte. Hlavu mal zaborenú vo vankúš a na tvári mal blažený výraz.

"Želám si aby sme tu takto mohli zostať navždy," zašepkal a Rukia na neho s úsmevom pozrela. Úplne to chápala ako kráľ lúpežníkov musel neustále čeliť nejakým nástrahám, neustále sa púšťať do bitiek, starať sa o ľudí, byť ich vodca a ich pilier o ktorý sa môžu oprieť, bolo to vyčerpávajúce, sama to vedela lebo ako od princezny a teraz už kráľovny sa od nej tiež očakávalo veľa. Ale teraz mohli na všetko zabudnúť, tieto chvíle patrili iba im akoby nikto iný neexistoval, aspoň na túto malú chvíľku sa problémy stratili.

"Navždy to takto nemôže ostať aj keby som si veľmi priala ale vždy sa sem môžeme vrátiť a znovu nachvíľku zabudnúť na svet, toto miesto je iba naše," zašepkala a venovala mu jemnú pusu na líce.

Tri dni, ktoré strávili spolu prebehli rýchlejšie ako chceli a život sa musel pohnúť ďalej. Kráľ lúpežníkov sa pripravoval na dobitie mesta Karakura zatiaľ čo Rukia tiež premýšľala nad svojim plánom.

"Tak čo? Páčili sa ti tie tri dni?" Spýtala sa Orihime pritom ako jej Rukia česala dlhé karamelové vlasy.

"Nebolo to také hrozné ako som si myslela," zašomrala Rukia a Orihime sa zasmiala.

"Inými slovami páčilo," zaštebotala veselo a Rukia si s úsmevom vzdychla.

V tom dovnútra stanu vstúpil Ichigo a pousmial sa na obidve dievčatá.

"Zajtra vyrážame do Karakury," oboznámil ich a Orihime hneď zosmutnela.

"Už zajtra?" Zašepkala a Ichigo prikývol.

"Je mi ľúto Orihime," ospravedlnil sa jej a ona potriasla hlavou.

"Tak ja teda pôjdem za Grimmjowom, ospravedlňte ma," zdvihla sa zo stoličky slabo sa im uklonila a odišla zo stanu.

Rukia mala teraz jednečnú príležitosť porozprávať sa s Ichigom o svojich plánoch. Otočila sa na neho. Zrovna stál pri Zangetsu položenom na stojane.

"Ichigo," začala opatrne a on sa na ňu otočil.

"Áno, Rukia?" Spýtal sa jej a ona sa zhlboka nadýchla.

"Chcem ísť zajtra s vami," vyhŕkla a Ichigov slabý úsmev potemnel až nakoniec zmizol.

"To neprichádza do úvahy," zamietol hneď a ona zvraštila obočie.

"Ale prečo? Som teraz tvoja kráľovna. Chcem vidieť na vlastné oči za čo to bojuješ, musím vidieť ľud, ktorí tak podľa vašich slóv trpí!" Vyhŕkla.

"Ale nie takto! Nemôžeš ísť so mnou do boja, je to nebezpečné a navyše ženy nemajú čo na bojovom poli robiť!" Nahnevane vyhŕkol aj on.

"No a čo, že som žena, dokážem sa brániť! Cvičila som s mečom od mala!" Bránila sa.

"Áno, cvičila ale nikdy si nebola v skutočnej bitke!" Zazrel.

"Preto tam chcem ísť teraz!" Nedala sa odbiť. Na to Ichigo celou silou vrazil päsťou do stola a ten skoro prevrátilo. Niektoré veci z neho s buchotom popadali na zem a na to nastalo hrobové ticho. Rukia v šoku hľadela na Ichiga, ktorý k nej zdvihol pohľad plný zlosti.

"Nikde so mnou nepôjdeš, to je moje posledné slovo, rozumela si?!" Zahrmel a ona po chvíľke absolútnej hrôzy len nemo prikývla.

Kráľ lúpežníkov na to rozzúrene vyššiel zo stanu a jeho kráľovná si nešťastne sadla na posteľ.