6. Kapitola

6. Kapitola

---

Keď sa Rukia na druhý deň zobudila slnko už jasne svietilo na oblohe. Posadila sa na posteli a poobzerala sa okolo seba. Ichigo sedel za stolom a niečo si čítal.

Pozdvihol k nej hlavu a usmial sa.

"Dobré ráno, vyspatá princezná?" Spýtal sa jej a ona prikývla.

"Koľko som spala?" Spýtala sa.

"Je presne poobedie, nechám ti doniesť jedlo, potom za tebou príde Orihime aby si si vyskúšala šaty na tú zajtrajšiu svadbu ja si musím ísť niečo vybaviť takže sa uvidíme až večer," povedal, zbalil si nejaké papiere a vydal sa preč.

Rukia sa rýchlo najedla a potom jej Orihime priniesla červené šaty na skúšku.

"Vyzeráš v nich nádherne," usmiala sa keď ich upravila tak aby Rukii pekne sadli. Tá sa v nich zatočila a ešte raz si ich prezrela.

"Sú naozaj pekné," prikývla, no aj tak sa z nich nejak nedokázala tešiť. Vlastne sa vôbec netešila. Takto si svoju svadbu nepredstavovala. Ako princezná bola už rok zasnúbená s panovníkom, ktorého jej vybrali rodičia, s princom Aishidom. Síce ho nemilovala ale postupne sa ho učila mať rada a predsa len, vybral jej ho otec s matkou a ona vedela, že tí by ju nezverili do rúk niekomu komu by nedôverovali. Navyše ich tu ani nemohla mať po svojom boku, nemohla tu mať otca, ktorý by ju priviedol pred oltár.

"Už sa veľmi teším na tú svadbu, keď som mala ja svadbu s Grimmjwovom Ichigo sa nám o všetko postaral, bolo to úžasné, bolo tam kopec jedla a všetci sa výborne zabávali bol to pre mňa rozprávkový deň," rozplývala sa.

"A mala si vidieť Grimmjowa v tom svadobnom oblečení, skoro som sa roztopila taký bol zlatý," usmial sa nad tou spomienkou.

"Ale dosť už bolo o mojej svadbe venujme sa tej tvojej. Zajtra si ťa s Yuzu zoberieme do parády, budeš tá najkrajšia nevesta pod slnkom," pomohla jej dostať sa zo šiat a Rukia sa usmiala.

"Ďakujem," povedala.

"Ale no tak, nemusíš mi stále ďakovať, už to mám čo keby sme si dali spoločnú kúpeľ. Stále si taká smutná musíme ťa nejako rozveseliť," povedala a Rukia začudovane zaklipkala očami.

"Spoločným kúpeľom?" Nechápala.

"No jasné, budeme robiť bublinky," výskla šťastne Orihime a Rukii to nedalo a začala sa nahlas smiať.

Obidve sa usadili v Rukiinej vani a vtedy si Rukia niečo všimla. Celý Orihimin chrbát bol pokrytý starými jazvami ako z bičovania.

"Orihime," spýtala sa jej opatrnie, "tvoj chrbát," zašepkala a Orihime zostala najprv prekvapená kým si uvedomila čo myslí.

"Och, áno tie jazvy, sú to staré rany. Keď som chcela utiecť z domu potešenia pristihli ma a toto bol môj trest," pokrčila plecami.

"Ty si bola v dome potešenie?" Vyhŕkla prekvapene Rukia a potom zahanbene sklonila hlavu, "prepáč, nemusíš mi o tom rozprávať," ospravedlnila sa a Orihime pokrútila hlavou.

"To je v poriadku. Si moja sestra takže ti to môžem povedať, navyše by to nebolo odo mňa fér potom čo si sa mi ty včera zverila so svojou bolesťou a ja by som ti teraz zatajila takú dôležitú vec," pousmiala sa.

"Keď som mala trinásť kráľovská garda ma odtrhla od mojich rodičov pretože neplatili dane, nemali totižto z čoho. Predali ma do domu potešenia. Bolo to najhoršie obdobie v mojom živote, neustále som plakala a najhoršie na tom bolo, že hneď na druhý deň si ma na noc kúpil jeden muž a pripravil ma o nevinnosť takým spôsobom akým som si dovtedy ani nedokázala predstaviť, bolo to hrozné," pri spomienke na to sa celá roztriasla.

"Bolelo to ako nikdy nič dovtedy a tú bolesť som odvtedy zažívala celý rok a potom som s jedným z tých nechutných mužov otehotnela. Ani neviem čie to dieťa bolo," nachvíľku sa zastavila v rozprávaní aby prehltla hrču, ktorá sa jej tvorila v krku.

"Pokúsila som sa utiecť no chytila ma a pri bičovaní som potratila. Najhoršie na tom bolo, že som si vlastne vydýchla keď som o to dieťa prišla. Nemilovala som ho, bolo pripomienka násilia, ktorého sa každý deň na mne dopúšťali. Nenávidím sa za to, že som tak zmýšľala ale nedokázala som sa prinútiť milovať to dieťa a potom pár mesiacov po mojom potrate do našeho mesta vtrhol Ichigo aj so svojou družinou. Zosadili kráľovskú rodinu, ktorá tam vládla, oslobodili otrokárov a oslobodili aj ženy, ktoré museli násilne vykonávať to čo ja. Pamätám si na ten deň keď vtrhli do našeho hostinca ten čo mi povedal, že som voľná bol Grimmjow. Stál tam nado mnou ako anjel, ktorý ma prišiel vyslobodiť z pekla," pri tej spomienke sa slabo pousmiala.

"Ibaže ja som nevedela kam ísť, moji rodičia už dávno nežili, kráľovská garda ich zabila hneď potom čo ma od nich odvliekli a nikoho iného som nemala. Ibaže Ichigo presne pre takých ako som bola ja, ľuďom bez ničoho ponúkal útočisko tu. Preto keď som sa Grimmjowa spýtala kam mám ísť ponúkol mu svoj domov a povedal, že ma bude chrániť nech sa stane čokoľvek, že už mi nikdy nikto viac neublíži," zahľadela sa niekde do neznáma.

"Išla som s ním ale stránila som sa ho. Mala som z mužov neuveriteľnú hrôzu, nemohli sa ani ku mne priblížiť hneď som utekala sa skryť. Ibaže Grimmjow sa nevzdal, krôčik po krôčiku si získaval moje srdce, bolo jedno koľko krát som ho odmietla, koľko krát som ušla, nikdy sa nevzdal. Postupne som sa ho prestala báť, dovolila mu zostať v mojej blízkosti, sama ho začala vyhľadávať a skrývať sa pod jeho krídla pred zlom, ktoré som vo svete videla. Trvalo mi dva roky kým som mu dovolila dotknúť sa ma ale on vytrval a to na ňom veľmi obdivujem. Nikto so mnou nemal toľko trpezlivosti a nikto ma tak neľúbil ako on," zašepkala.

"Po pravde ešte teraz mám strach z mužov, keď sa ku mne moc priblížia hneď cúvam a hľadám bezpečné miesto, čiže Grimmjowa," zasmiala sa.

"Jediný koho sa ešte nebojím je Ichigo keďže on a Grimmjow sú si blízki ako bratia tým ako som prestala mať strach z Grimmjowa aj strach z Ichiga pomaly opadol. Navyše urobil všetko čo bolo v jeho silách aby som sa mala dobre, dokonca nám prichystal aj úžasnú svadbu. Všetci v tomto tábore sú na mňa veľmi milí a muži vedia, že mám z nich strach preto sa so mnou snažia rozprávať z takej diaľky aby som sa nevyplašila. Sú na mňa tak milí až začínam mať výčitky, že sa nedokážem prinútiť im dôverovať," zosmutnela.

"Keď som zistila, že čakám s Grimmjowom dieťa bola som nesmierne šťastná, nebolo to ako prvýkrát, že ma prepadlo znechutenie, zúfalstvo a absolútna hrôza pretože teraz som vedela, že je to Grimmjowove dieťa, dieťatko muža, ktorého milujem a takisto viem, že on miluje mňa. Preto veľmi dúfam, že sa mi ho podarí zdravé vynosiť pre mňa, pre Grimmjowa a aj preto nenarodené dieťa, ktoré som nedokázala milovať," usmiala sa a pohladila si bruško. Potom znovu uprela svoj zrak na Rukiu a od šoku sa jej rozšírili oči.

Rukii sa po lícach kotúľali veľké slzy až sa z nej nakoniec vydral vzlyk.

"Och, nie neplač, prepáč, nechcela som ťa rozrušiť," začala sa jej ospravedlňovať no Rukia len pokrútila hlavou a tuho ju objala.

"Neospravedlňuj sa mi, ja lenže je tak hrozné čo ti urobili, ako mohli, veď kráľovská grada má ľudí chrániť, bože, Orihime mne je to tak veľmi ľúto," vzlykala a Orihime ju nežne pohladkala po hlave.

"Nebuď smutná, to čo sa mi stalo bolo príšerné no bez toho by som možno nikdy nestretla Grimmjowa, ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré," usmiala sa na ňu a Rukia si začala zotierať slzy.

"Rukia vieš nikdy som nemala nikoho okrem Grimmjowa komu by som sa otvorila tak ako tebe. Viem, že sa poznáme len krátko ale veľmi si mi prirástla k srdcu akoby si bola moje stratené dvojča," usmiala sa na ňu a Rukia prikývla.

"To máš pravdu, som rada, že som ťa mohla spoznať pretože ani ja som nikdy nemala takú dôvernú kamarátku," usmiala sa aj ona a Orihime potom naradostene vytiahla železné krúžky.

"Aha, toto takto namočíš do vody potom s tým trošku zamávaš vo vzduchu a pozri, urobia sa bubliny," ukázala na veľké dúhové bubliny, ktoré sa jej spravili a Rukia sa zasmiala.

"Ukáž, aj ja si to chcem vyskúšať," povedala a Orihime jej krúžok podala. Obidve dievčatá sa veselo bavili tvorbou bublín a ani si neuvedomili ako plynie čas keď v tom sa pred stanom ozval hurónsky smiech dvoch mužov.

"Grimmjow a Ichigo sa vrátili," usmiala sa Orihime a hneď na to obidvaja muži ešte stále s obrovským rehotom vošli do Ichigovho stanu, no hneď potom čo zbadali obidve dievčatá vo vani úškrny z pier im zmizli a oni zamrzli na mieste.

"Vitajte doma," pozdravila ich usmievavá Orihime zatiaľ čo Rukia sa neubránila veľkému úškrnu. Ich pohľady boli na nezaplatenie, tvárili sa akoby sa práve dozvedeli ako vznikajú deti. Hneď na to obidvaja očerveneli a s jednohlasným: "Prepáčte!" vyleteli zo stanu.

Orihime pozrela na Rukiu a tentokrát ony dve vybuchli smiechom.