2. Kapitola

2. Kapitola

---

Ichigo pomohol vysadnúť Rukii na svojho koňa a potom sa usadil za ňou.

"Budeš sa musieť o mňa oprieť princezná inak sa nám obidvom pôjde zle," uškrnul sa keď videl ako sa od neho odťahuje. Rukia na neho zazrela a nasrdene zavrčala, ale mal pravdu čo ju rozčúlilo ešte viac. Tak či tak sa jej musel dotýkať keď zozadu chytil rukami opraty koňa, navyše bol to kôň a nie nejaký koč s veľkým množstvom miesta.

Nahnevane sa o neho oprela a on potiahol koňa za opraty tak aby sa otočil na svoju družinu.

"Čaká nás dlhá cesta, dáme si len krátku prestávku na zdriemnutie tak sa na to psychicky pripravte," povedal.

"My sme pripravení vždy a všade na všetko," ozval sa jeden chlípnym hlasom a všetcis a zasmiali. Rukia si hneď domyslela čo tým myslel. Banda úchylných prasiat.

"Samozrejme Renji o tom nepochybujem," uškrnul sa Ichigo a potom pozrel na modrovlasého muža po svojej pravici.

"Grimmjow ty pôjdeš so mnou vpredu," povedal a muž prikývol.

"Ulquiorra, ty dostriehneš na koniec," otočil sa na čiernovlasého muža po svojej lavici. Ten taktiež prikývol a popohnal koňa na koniec skupiny.

"A ty princezná sa drž," pozrel na Rukiu a tá si len vzdychla.

Ichigo popohnal koňa a ten sa hneď dal do klusu. Preleteli mestom, ktoré bolo úplne prázdne pretože ľudia vedeli, že sem dorazil kráľ zbojníkov a nechceli s ním mať čo dočinenia.

Rukia najprv v tichosti sedela a premýšľala či má trucovať, robiť naprieky alebo sa pokúsiť bližšie spoznáť kráľa lúpežníkov.

Usúdila, že trucovaním by nič nedosiahla a navyše sa to na budúcu dedičku trónu nehodí, keby robila naprieky mohla by kráľa ôúpežníkov veľmi nahnevať a kruto by sa jej za to pomstil a aj keď jej bola posledná možnosť proti srsti bolo to v tomto prípade najlepšie riešenie.

"Prečo by si prísahal na hrob svojej matky, že dáš život za princeznú z bohatej vrstvy ktorou tak opovrhuješ?" Spýtala sa ho. Chvíľku bolo ticho akoby kráľ lúpežníkov zvažoval čo jej povie.

"Pretože si sa obetovala za svojho otca a za svoj ľud. Nevedela si čo ťa so mnou čaká ale aj tak si so mnou išla pre dobro svojho mesta. Si statočná a to si cením, navyše už dávno som sa zaprisahal z teba spraviť svoju ženu a teraz keď som ťa konečne získal budem ťa chrániť," povedal nakoniec.

"Takže hovoríš, že ženám neubližuješ?" Vyzvedala ďalej.

"Nie, ženám ani deťom," povedal a Rukiine vnútro si nahlas vydýchlo. Takže nakoniec mala jej mama pravdu, vďakabohu. Bála sa toho, že sa stane len nejakou handrou pre neho a jeho družinu.

"Ale ich otcov, mužov a bratov zabíjaš," zašepkala.

"Každá vojna prináša svoje obete aj tvoj otec zabil mnoho mužov aby mohol vládnuť a ochrániť teba a tvoju matku," povedal prosto a Rukiina namietka sa v polke nadýchnutia zasekla.

"Vlastne...máš pravdu," zašomrala podráždene a on sa nahlas rozosmial.

"Čakal som, že ma nejako odbiješ," dodal nakoniec.

"Chcela som ale na toto ti nemám čo povedať," pozrela na neho a on k nej sklonil zrak.

"Vidím, že sa tu dobre bavíte," ozvalo sa vedľa nich . Otočila sa na modrovlasého muža, ktorý sa na nich uškŕňal.

"Princezná dovoľ mi predstaviť ti jedného z mojich najbližších priateľov Grimmjowa Jeagerjaqueza," predstavil ho Ichigo.

"Veľmi ma teší princezná alebo by som mal skôr povedať moja kráľovná?" Spýtal sa.

"To bude až po našej svadbe," odvetil mu s úškrnom Ichigo.

"Aj mňa teší," usmiala sa na neho Rukia.

Viac si toho nepovedali moc sa ani nedalo keď ich kone cválali v rýchlom tempe vopred. Rukia sa teda rozhodla zamerať znovu na kráľa lúpežníkov.

"Prečo zrovna ja? Mohol si mať hocijakú princeznú," spýtala sa a on si vzdychol.

"Nejako veľa sa pýtaš," zamrmlal otrávane.

"Tak prepáč. Oddelil si ma navždy od mojich rodičov, donútil si ma pridať sa k zbojníkom, musím sa za teba vydať, dať ti svoju nevinnosť a ešte ti aj porodiť deti, som to ale sebecká keď na oplátku toho všetkého sa chcem o tebe dozvedieť niečo viac," odvrkla a on sa znovu uškrnul.

"Tentokrát máš pravdu ty," povedal.

"Ja ju mám vždy," odbila ho a on sa zase zasmial.

"Pretože si všetkými ľuďmi milovaná, žiadnu princeznú nemajú tak radi ako teba, navyše som si zistil, že vieš s ostatnými výborne jednať a vždy si ich získať na svoju stranu, to sa mi zíde," odvetil jej.

"A dozviem sa aj niečo z tvojho súkromného života napríklad o tvojej rodine?" Nadvihla obočie.

"Porozprávam ti niečo o sebe ale na oplátku chcem vedieť niečo aj ja o tebe," povedal a ona prikývla.

"Fajn, aj tak, cesta je ešte dlhá," súhlasila.

Rukia sa od kráľa lúpežníkov vôbec nedozvedela to čo chcela o jeho rodine vedela úplne minimum. Len o jeho dvoch žijúcich sestrách sa zmienil, ktoré, že vraj spozná tábore. Jeho rodičia vraj zomreli kvôli vojne keď mal desať rokov a odvtedy sa musel o sestry starať sám. To bolo všetko, viac jej nepovedal.

Slnko pomaly začalo zapadať a okolie sa veľmi schladilo preto jej Ichigo podal zamatovú deku.

"Poriadne sa do nej zabal vonku bude veľká zima," povedal a sám cez seba prehodil jednu deku. Rukia sa mlčky do deky zakuklila a zostala ponorená vo svojich myšlienkach.

Čo asi teraz robia jej rodičia? Isto sa o ňu náramne strachujú, hlavne jej otec, staví sa, že ide z kože vyskočiť.

Strašne ju hnevalo, že bola takto od nich odtrhnutá. Nebolo to ako keď sa vybrali na nejakú kráľovskú konferenciu a ona zostala mesiac na hradbách bez nich. Vtedy vedela, že sa vrátia, že ich znovu uvidí ale teraz ich už neuvidí nikdy.

A to kráľovi lúpežníkov nevie odpustiť. Ani jej poriadne nepovedal o svojich zámeroch. Stále dookola jej rozpráva, že prepojí jeho svet a jej svet. Aký naivný idiot. Boháte vrstvy si nikdy nezačnú so spodinou ako bol on a jeho družina aj keď si zoberie princeznú.

Keď padla noc akoby smútok na ňu ešte viac doľahol, akoby tma vrývala strach do jej srdca a stále jej prípomínala, že zostala úplne sama a už sa nikdy v živote nebude mať na koho obrátiť.

Do očí sa jej nahrnuli slzy ale rýchlo ich striasla. Nebude plakať pred ním, nikdy v živote.

Po dlhých hodinách Ichigo pokynul celej sružine aby zastavila.

"Už sme dosť ďaleko od mesta a určite sme sa ich striasli, môžeme si tu nachvíľku zdriemnúť," Vyhlásil a desiati muži, ktorí išli s ním prikývli. Všetci zosadli z koňov, muž, ktorého predtým Ichigo oslovil ako Ulquiorra začal zakladať oheň. Grimmjow a ďalší traja začali napájať koňov a ostatní sa dohadovali ako si rozdelia stráž.

"Zdriemneme si len tri hodinky takže si kľudne zoberiem stráž ja, vy si odpočiňte," ozval sa Ichigo.

"Hádam nebudeš celý čas hore, aj ty by si si mal trocho oddýchnuť," ozval sa jeden z nich, červenovlasý mladík asi tak v Ichigovom veku.

"Ja sa s ním vystriedam! Zakričal Grimmjow a ostatní sa teda rýchlo rozhodli využiť tú chvíľku čo mali na oddych.

Rukii sa však vôbec nechcelo spať, cítila sa na to až moc mizerne a dobre sa poznala vedela, že na miesto spánku by v myšlienkach stále utekala k rodičom a k tomu čo sa dnes stalo čo by ju rozrušilo ešte viac.

Na miesto toho sa vybrala za mužom, ktorý založil oheň a teraz pri ňom sedel. Asi sa mu tiež nechcelo spať.

Podišla k nemu a mladík k nej zdvihol zrak.

"Princezná," povedal a ona si čupla k ohňu.

"Prišla som sa len zohriať, zostala pekná zima. Tvoje meno je Ulquiorra však?" Spýtala sa a aj keď sa jeho nečitateľná tvár ani nepohla v očiach sa mu mihlo prekvapenie.

"Ako viete moje meno?" Spýtal sa.

"Ichigo ťa raz oslovil," prosto pokrčila plecami.

"A vy ste si to zapamätali?"

"Hej, mám dobrú pamäť na mená. Tamten modrovlasý čo sa stále uškŕňa je Grimmjow a potom ešte Ichigo menom oslovil toho červenovlasého, Renji," ukázala na muža, ktorý driemal kúsok od nich a Ulquiorra obdivuhodne pokýval hlavou.

"Dobre tak sa teda zahráme takú hru. Každého jedného muža vám teraz predstavím ale len raz a uvidíme koľko mien si zapamätáte," povedal a Rukia s úsmevom prikývla.

"Tvoju výzvu príjmam," povedala.