12. Kapitola

12. Kapitola

---

Skoro ráno sa Rukia vydala na cestu do Karakuri spolu s Ichigovou družinou. K ním sa ešte pridala Karin.

Ichigo z bitky priniesol Rukii krásnu bielu kobylku s prenikavými modrými očami a tak tento krát sa cestou do mesta niesla na nej. Z tábora zobrali mnoho jedla pre chudobných. Keď Rukia ešte bývala vo svojom kráľovstve často chodila s kráľovskou gardou do mesta a rozdávala jedlo a oblečenie chudobným, hlavne deťom v sirotincoch, no nikdy nebola mimo svojho kráľovstva takže bola trochu nervózna.

Ako sľúbila išla hneď vedľa Ichiga tak aby ju mal stále na očiach a neoddelila sa od neho ani keď dorazili do mesta.

Ichigo jej pomohol zosadnúť z koňa a obidvaja sa vybrali mestom zničeným vojnou z predošlého dňa. Rukia si myslela, že všade naokolo bude vidieť žobrajúcich, nešťastných ľudí, že mestom sa bude rozliehať plač a krik no miesto toho z domov vychádzali do ulíc šťastní ľudia a vítali Ichiga s veselými výkrikmi na jeho počesť.

Keď si uvedomili, že po Ichigovom boku kráča aj jeho kráľovná začali vítať aj ju. Rukia im s úsmevom odkývala, pri každom sa snažila zastaviť a rozdávala im jedlo, ktoré niesol Ichigo vo veľkom vreci. Ľudia jej žehnali, podávali si s ňou ruky, deti ju objímali. No aj cez tú radosť si Rukia všimla akí sú tí ľudia v zúboženom stave, vychudnutí na kosť, chorľaví, ženy, ktoré odvádzali z hostincov boli dobité a vystrašené, mnoho detí sa po ulici túlalo bez rodičov.

Nikdy si neuvedomila, že je to tak zlé, aj keď v jej kráľovstve sa snažila byť s občanmi čo najviac v kontakte a pomáhať im ako sa dalo. Ale toto bolo predsa iné kráľovstvo, nie kráľovstvo jej otca takže bolo pochopiteľné, že tu veci vyzerali úplne inak.

Ichigo vyhlásil nových vládcov a predal kráľovstvu všetky potrebné suroviny aby sa znovu mohli postaviť na nohy. Neskoro večer sa vydali na cestu naspäť, muži sa smiali, rozprávali sa o niečom s Ichigom, Karin sa dohadovala s Toushirom a Rukia sa zahĺbila do svojich myšlienok.

Jej rodičia sa isto dozvedia, že bola v kráľovstve Karakura, takže aspoň budú vedieť, že je nažive ale aj tak by im rada aspoň napísala list. Prečo aj nie? Aspoň to málo jej Ichigo musí dovoliť.

"Nad čím rozmýšľaš?" Prerušil ju z myšlienok.

"Prišiel si v pravý čas. Chcem sa ťa spýtať či by som mohla svojim rodičom napísať list, nech vedia ako sa mám," pozrela na neho a on po chvíľke mlčania prikývol.

"Dobre, mám orla, ktorý im tú správu môže predať," pritakal a Rukii sa rozžiarili oči.

"Naozaj?" Vyhŕkla a on sa usmial.

"Áno," potvrdil.

"Ďakujem, och, chcela som sa ťa ešte spýtať kedy budete mať ďalší nájazd do ďalšieho kráľovstva?"

Ichigo sa zamyslel.

"Až o mesiac, pôjdeme do kráľovstva Rukongai," Rukia pri tom mene vytreštila oči.

"Rukongai? Ale veď to je predsa kráľovstvo Ashida Kana, muža, ktorý mal byť môj manžel," povedala a Ichigo na ňu mrzuto pozrel.

"Dôležité slovo je mal byť," podotkol.

"To nie je vtipné Ichigo, Ashido je veľmi dobrý bojovník, navyše si nemyslím, že je zlý panovník, stretli sme sa iba párkrát ale bola som v jeho kráľovstve a bola som pozrieť aj jeho ľud, nemyslím si, že sa oň stará až tak zle," zastala si ho a Ichigo si odfrkol.

"Áno, ale naposledy si v jeho kráľovstve bola kedy? Pred štyrmi rokmi? Ashido je stále len princ a jeho otec ako kráľ odvtedy pekne zlyháva, nechystám sa tvojho bývalého zabiť ak teda bude súhlasiť s mojimi podmienkami," dodal a Rukia na neho zazrela. Mala mu chuť vytmaviť, že by nebol jej bývali keby ju ON neuniesol a navyše čo si o sebe vôbec myslí? Nebodaj na neho žiarli? Nemá dôvod, navyše ani slovom sa ešte nezmienil o Senne. V tom si ale niečo uvedomila.

"Tak počkať, ako vieš, že som bola v Ashidovom kráľovstve pred štyrmi rokmi?" Spýtala sa a Ichigo sa pozrel niekde do boku.

"Videl som ťa tam..." zašomral.

"Aha, a povedať si mi o tom chcel kedy?" Spýtala sa cez zaťaté zuby a on na ňu prekvapene pozrel.

"Čo to do teba vošlo? Prečo sa tak mračíš?" Nechápal.

"Prečo? Možno preto lebo ty vieš o mne všetko, dokonca aj kedy som kde bola no ja o tebe neviem nič, vieš Ichigo niekedy si prídem akoby som sa rozprávala so stenou, dokonca aj od tej sa dozviem viac, takže nabudúce keď budeš niečo o mne chcieť vedieť zamysli sa nad tým koľko si mi ty toho povedal o sebe," vyprskla a nasrdene popchla kobylu dopredu.

Rukia sa celú cestu nebavila s Ichigom a keď sa vrátili naspäť do tábora, išla si sadnúť k jazierku k Hyourinmarovi, o chvíľku na to za ňou prišla usmiata Orihime.

"Pozri čo mi Grimmjow doniesol z Karakuri," ukázala na modré sponky v tvare kvetín vo vlasoch.

"Sú krásne," usmiala sa aj Rukia.

"Tak čo, ako bolo v meste?" Orihime si k nej prisadla a rukou načrela do jazierka.

"Iné ako som čakala, nemyslela som si, že toľko ľudí je na tom až tak zle ale všetkými milovaný Ichigo už pracuje na náprave," zašomrala a Orihime prekvapene nadvihla obočie.

"Počula som v tvojom tóne hnev, pohádali ste sa?" Vyzvedala.

"Áno, lebo zase som sa dozvedela, že vie o mne viac ako ja sama o sebe a čo o ňom viem ja? Že je lúpežník, ktorý dostal svoju moc od džina a všetko ostatné sa dozvedám len tak náhodne a niekedy úplne od iných ľudí," vyhŕkla nasrdene a Hyourinmaru, ktorý vedľa nich spal nahlas zachrčal pretože ho to vyrušilo.

"Je pravda, že Ichigo toho moc o sebe nerozpráva, ver tomu alebo nie, ale ani ja o ňom veľa neviem a to sú s Grimmjowom ako bratia ale Grimmjow tiež akoby držal Ichigove tajomstvá na zámok," zašepkala a Rukia si vzdychla.

"To je v poriadku Orihime, musím proste počkať než mi to povie sám, no ak sa k tomu nikdy nezmôže nemôže odo mňa čakať, že mu budem plne dôverovať," v tom sa za nimi ozvali kroky a obidve sa obzreli. Blížil sa k ním Ichigo.

"Spomeň čerta," zašomrala Rukia a Orihime sa zdvihla na odchod.

"Nechám vás dvoch osamote," usmiala sa na ňu a vybrala sa preč.

Ichigo si prisadol k Rukii, no tá sa na neho ani nepozrela.

"Pred štyrmi rokmi keď som kvôli vojne prišiel skoro o celú svoju rodinu som zablúdil do kráľovstva Rukongai kde som hľadal pomoc pre seba a svoje sestry," začal rozprávať a ona sa na neho zvedavo otočila.

"Bol som naozaj zúfalý, nemal som ani na jedlo, nemal som ako uživiť svoje sestry, nemal som už ani silu ďalej bojovať a vtedy sa tam objavilo dievča, nádherné dievča s čiernymi vlasmi a prekrásnymi zafírovými očami, ktoré rozdávalo chudobným chleba a syr," pokračoval v príbehu a Rukia si uvedomila, že hovorí o nej.

"Dala do ruky jedlo aj mne a usmiala sa na mňa. Povedala mi: Nie je to veľa ale dúfam, že ti to pomôže. Nemohol som z nej spustiť oči, bola ako víla, prekrásna a okúzľujúca, dodala mi vôľu znovu sa postaviť na nohy a začať bojovať," so slabým úsmevom na ňu pozrel a Rukia od šoku skoro zabudla dýchať. Oni sa stretli? Ale akoto, že si na neho nepamätá, určite by neprehliadla niekoho s takou farbou vlasov. Akoby jej čítal myšlienky povedal:

"V tej dobe som na sebe nosil otrhaný čierny plášť a kapúcu som mával stiahnutú až na tvár, preto si ma nevieš vybaviť,"

Chvíľku mlčky sedeli vedľa seba, no potom ho Rukia chytila za ruku a pritúlila sa k nemu.

"Som rada, že si mi to povedal," zašepkala a on ju pevne objal.

"Prepáč mal som ti to povedať už skôr ale nerád rozprávam o svojej minulosti," povedal ticho a Rukia sa slabo pousmiala.

"Takže tak sme sa prvýkrát stretli Kurosaki Ichigo," pozrela na neho a on s malým úsmevom prikývol.