11. Kapitola

11. Kapitola

---

Slnko už dávno zapadlo ale dievčatá aj tak naďalej trénovali pri ohni. Keď skončili Yuzu s Orihime boli veľmi spokojné.

"Počkajte keď sa vráti Grimmjow a zistí, že som sa niečo naučila," zahnala sa Orihime dreveným mečom, "bude nadšený," dodala pyšná sama na seba.

"Hlavne opatrne, nezabúdaj, že si tehotná," varovala ju Rukia.

"Neboj som v poriadku," ubezpečila ju.

Rukia len s úsmevom pokrútila hlavou a sadla si vedľa Karin a Yuzu.

"Páni Rukia ty si trieda, vieš šermovať s mečom naozaj dobre, veľmi mi pripomínaš Sennu, ona ale bola dobrá s kopijou," usmiala sa Yuzu, no potom akoby si uvedomila, že sa preriekla zakusla si do pery a jej sestra do nej slabo kopla. Rukia prekvapene nadvihla obočie.

"Senna? Kto je Senna?" Spýtala sa zvedavo.

"Jedno dievča čo tu kedysi s nami žilo. Bola naozaj dobrá bojovníčka. Ichigo ju dokonca brával aj do bitiek ale potom v jednej zomrela," zašepkala smutne Karin, "Môj brat si to veľmi vyčítal a odvtedy nechce vôbec žiadne ženy brať do vojny aj keď vie, že niektoré sú naozaj dobré bojovníčky," zahundrala, no potom si povzdychla.

"Preto mu musíš prepáčiť, že sa vtedy zachoval ako idiot keď si mu povedala, že by si s nimi chcela ísť," dodala.

"Ty o tom vieš?" Spýtala sa prekvapene Rukia a Yuzu sa zasmiala.

"Obidve o tom vieme, keď sa Ichigo s tebou pohádal, bol sa najprv ukľudniť a potom prišiel za nami a pýtal sa nás ako sa má s tebou uzmieriť. Keby si ho videla, vyzeral ako šteniatko potrestané svojim majiteľom," začala sa smiať a keď si to Rukia predstavila tiež sa neubránila smiechu.

"Ale aby si, si nemyslela, že k nám chodí o tebe klebetiť, len je niekedy stratený v dievčatách a ich pocitoch a nevie ako má na niektoré veci reagovať, tak sa chodí pýtať iných dievčat čiže nás lebo vie, že ho nevysmejeme," dodala veselo aj Karin.

Nakoniec sa dievčatá rozlúčili, Karin s Yuzi išli spať a Rukia s Orihime sa vybrali ku kamennej bráne čakať na návrat svojich manželov. Založili si tam oheň, opreli sa o kameň a zakutrali sa pod jednu deku. Rukia zamyslene hľadela do ohňa.

Tá dievčina menom Senna čo zomrela...

"Hej, Orihime. Karin s Yuzu mi povedali o dievčine menom Senna, ktorá tu s vami žila, že vraj zomrela vo vojne. Povedz mi, miloval ju Ichigo?" Spýtala sa tak náhle, že Orihime najprv od šoku nevedela ako reagovať.

"Um...moc toho o nej neviem, zomrela skôr ako ma zachránili..." vyhovárala sa a Rukia jej pozrela priamo do očí.

"No tak Orihime aj keď si ju nepoznala si manželka Ichigovho najbližšieho kamaráta, určite ti niečo povedal, neklam mi," povedala vážne a Orihime si porazenecky vzdychla.

"Tak dobre, áno, Ichigo ju miloval," zašepkala a Rukia prikývla.

"Myslela som si," povedala si sama pre seba.

"Si nahnevaná?" Spýtala sa ticho Orihime a Rukia pokrútila hlavou.

"Nie, nemám byť prečo," pozrela na tmavú oblohu posiatu hviezdami.

"Rukia ty si predtým niekedy niekoho milovala?" Položila jej po chvíľke ďalšiu otázku.

"Nie, boli muži, ktorí sa mi páčili ale nikdy som nikoho nemilovala tak vrúcne ako napríklad moja mama miluje otca alebo ty Grimmjowa. Nikdy som nemilovala iného muža tak, že by som bola ochotná vzdať sa pre neho všetkého alebo riskovať svoj vlastný život aby som zachránila ten jeho. Dokonca ani Ichiga ešte nemilujem, áno, páči sa mi a musím sa priznať, že mi záleží na jeho bezpečí ale nepoznám ho ešte tak dobre, skoro nič o ňom neviem, viem, že má predo mnou tajomstvá a to medzi nami vytvára priepasť. Práva láska si vyžaduje čas a pochopenie, je to o tom spoznať toho druhého človeka, jeho chyby, prijať ich, urobiť jeden pre druhého kompromisy, v mene taj lásky aj niečo obetovať ibaže ja...mám stále pocit, že Ichigo odo mňa len berie ale na oplátku mi nič nedáva," zašepkala smutne.

Uniesol ma od mojich rodičov, zavrel ma tu ako vtáča v klietke, zobral si odo mňa všetko čo chcel, behalo v jej myšlienkach. Nebol zlý človek, Rukia vedela, že sa o ňu stará, že robí všetko preto aby sa tu cítila ako doma a mala všetko čo potrebuje ale nejaká jej časť mu aj tak stále nedokázala odpustiť a táto časť v nej teraz hlodala ešte hlbšie. Prečo jej Ichigo nikdy nepovedal o Senne? Ona mu povedala všetko o sebe čo chcel vedieť, na každú jeho otázku mu vždy odpovedala, vedel o jej rodine, o jej kamarátoch, o jej láskach, o tom, že bola sľúbená inému princovi predtým než ju uniesol a on...nikdy jej nič nepovedal len drobnosti ale o tom podstatnom mlčal.

A teraz sa dozvie, že mal dievča, ktoré miloval a to zomrelo pri boji? Prečo jej to nespomenul predtým než sa pohádali?

"Rukia mňa to mrzí," vytrhla ju z myšlienok Orihime a Rukia na ňu prekvapene pozrela.

"Za to ty predsa nemôžeš Orihime. Ty si o tom nerozhodla, navyše to nie je tak, že by som Ichiga nemala rada len sa ho učím ešte milovať," vysvetlila a Orihime po chvíľke s úsmevom prikývla.

"Ichigo nie je zlý človek iba niekedy koná zbĺklo a neuvedomuje si, že tým môže zraniť city niekoho iného," povedala a Rukia prikývla.

Možno, že by sa s ním o tom mala porozprávať ale nevedela ako bude reagovať, nechcela pred ním vyzerať ako rozmaznaná dievčinka, ktorá si neustále vyžaduje jeho pozornosť keď tu boli ľudia, ktorí si zažili oveľa horšie veci ako ona.

Nahlas si povzdychla.

"No nič to, dúfam, že sa skoro vrátia zdraví a bez vážnych zranení," povedala a zahľadela sa do ohňa.

Ráno Rukiu zobudilo erdžanie koňov. Unavene si pretrela oči a pozrela sa pred seba. Par krát musela zažmurkať či sa jej to iba nezdá ale keď jej Ichigo z diaľky zakýval vedela, že sa jej to nezdá. Rýchlo zobudila Orihime a obidve sa zdvihli na nohy a tiež im odkývali.

Rukia mala chvíľku nutkanie rozbehnúť sa za ním ale potom si uvedomila, že by sa to na kráľovnú nehodilo. Ichigo s Grimmjowom popohnali koňov a o chvíľku boli pri nich.

"Ženy vy nie ste normálne, to ste tu na nás čakali celú noc?" Spýtal sa Grimmjow ako zosadali z koňov.

"Samozrejme, mali sme o vás strach," vyhŕkla Orihime a on si ju privinul do náruče.

"Ďakujem," zašepkal.

Ichigo podišiel k Rukii. Bol celý dobitý, špinavý, vlasy mal zlepené od potu, oblečenie mal roztrhané a všade po sebe mal zaschnutú krv.

"Si v poriadku?" Spýtala sa ho Rukia a on len s úsmevom prikývol.

"Áno, len zopár odrenín, tá krv nie je moja," uistil ju. Rukia si úľavou vydýchla a pevne ho objala.

"Som tak rada, naozaj som sa bála," zašepkala.

Ichigo jej objatie vrátil.

"To vďaka tvojmu náramku čo si mi urobila," povedal a Rukia sa zasmiala.

"Och, a tvoje dlhoročné skúsenosti nepočítame," povedala ironicky a on sa tiež rozosmial.

Obidvaja sa vrátili do stanu a Ichigo sa hneď išiel okúpať. S úľavou si ľahol do vane a blažene zatvoril oči.

"Konečne doma," zašepkal a Rukia k nemu s úsmevom pristúpila.

"Chceš aby som ti umyla chrbát?" Spýtala sa nevinne a on ju hneď schytil do náruče a potiahol k sebe do vane. Prekvapené vypískla a kým sa stihla spamätať už bola celá premoknutá.

"Ichigo ty somár, moje šaty!" Vyhŕkla a šplechla do neho vodu kým sa on nekontrolovateľne smial.

"Pomôžem ti ich vyzliecť?" Spýtal sa no ani nečakal na odpoveď a už ju začal vyzliekať pritom jej telo obsypával bozkami.

"Zajtra ťa zoberiem do toho mesta," zašepkal a Rukia na neho prekvapene pozrela.

"Naozaj?" Vyhŕkla neveriacky a on ju nežne pobozkal ne čelo.

"Naozaj, ale musíš mi sľúbiť, že budeš celý čas pri mne a keby sa niečo zvrtlo okamžite ujdeš," povedal a ona prikývla.

"Sľubujem," zašepkala a vrúcne ho pobozkala na pery.