10. Kapitola

10. Kapitola

---

Rukia sa nakoniec vybrala k malému priezračnému jazierku kde ju pred svadbou zaviedla Orihime.

Ako vždy tam ležal Hyourinmaru. Znovu pootvoril oko aby sa pozrel kto prišiel.

"Ahoj Hyourinmaru máš tu voľno?" Spýtala sa ho. Drak si odfrkol a znovu oko zatvoril. Rukia si sadla vedľa neho a začala ho hladkať. Na to drak vydal spokojné zavrčanie.

"Vieš, pohádala som sa s Ichigom," začala ale Hyourinmaru sa vôbec netváril, že by ho to zaujímalo.

"Chcela som ísť s ním do boja ale on na mňa vyskočil, že nemôžem. Prečo? Dokážem sa ubrániť," zamumlala nasrdene a vôbec si neuvedomila, že drak už dávno znovu spal.

"Nie, že by som bola niekedy uprostred skutočnej bitky keďže ma otec na žiadnu nechcel zobrať ale chcem vidieť čo za problémy ľud má, prečo ma nechce do toho mesta zobrať?" povzdychla si.

"Nikto nepovedal, že vás nechce zobrať do mesta iba vás nechce zobrať do prostred bitky," ozval sa nejaký mužský hlas a Rukia prekvapene pozrela na Hyourinmara.

"To si povedal ty?" Spýtala sa ho šokovane. Drak sa v tom šťastne zdvihol a začal švihať chvostom zo strany na stranu keď uvidel, že sa k ním blíži Toushirou.

"Nie, to som povedal ja," uškrnul sa Toushirou, pohladkal svojho draka a sadol si vedľa nej.

"Och, ty si ma počúval ako sa rozprávam s Hyourinmarom?" Zamumlala zahanbene a on sa zasmial.

"Nič si z toho nerobte, každý sa s ním rád rozpráva v ťažkých chvíľach, dokonca aj ja a to viem, že jeho rady stoja za prd, však kamoško?" pozrel na svojho draka, ktorý urazene odvrátil hlavu.

"Chcel som vám len povedať, že Ichigo vás nechce pustiť so sebou do bitky pretože sa o vás bojí, vo vojne zomierajú tí najlepší muži, nechcem tým opvedať, že ako žena ste slabá ale predstavte si, že by Ichigo prehral a nepriateľ by zistil, že so sebou zobral ženu. Nezabili by vás, aspoň nie pred tým akoby sa na vás všetci vystriedali," pohľad mu potemnel a Rukia na sucho preglgla. Musela uznať, že v tomto má pravdu.

"Navyše keby sa Orihime rozhodla ísť do vojny zobrali by ste ju?" Spýtal sa akoby len tak mimochodom a ona šokovane vytreštila oči.

"Určite nie! Čo ak by ju tam zabili?!" Vyhŕkla. V tom si uvedomila čo povedala a znovu zahanbene sklonila zrak. Toushirou sa uškrnul.

"Dobre, dobre, máš pravdu, idem sa ospravedlniť," zamumlala a zdvihla sa.

"Ani si neviete predstaviť akí ste si s Ichigom podobní," podotkol Toushirou a ona si odfrkla.

"No to isto," zamumlala a už jej nebolo. Toushirou znovu pohladkal svojho draka.

"Som rád, že je Ichigo znovu šťastný potom všetkom čo sa mu stalo," zašepkal a tvár mu trochu posmutnela. Drak mu dal len ticho za pravdu.

Rukia vošla do stanu ale Ichigo tam ešte nebol. Rozhodla sa teda na neho počkať a využiť nejak čas. Podišla k svojej truhličke kde mala všelijake stužky, nitky a veci na šitie a vytiahla odtiaľ červenú bavlnku. Rozdelila si ju na tri pásiky, ktoré potom začala zapletať dokopy.

Ichigo sa vrátil do stanu až o dobré dve hodiny. Obidvaja na seba ostýchavo pozreli no Rukia sa nakoniec pousmiala.

"Už som sa začínala báť, že ma tu necháš samú," zažartovala a on sa slabo pousmial. Podišiel k nej a vložil jej do rúk nádherný fialový kvet, po ktorom dostala meno.

"Prepáč, nechcel som na teba tak vyletieť ibaže...mám o teba naozaj strach, nechcem o teba prísť, to by som už naozaj nezvládol, zoberiem ťa do toho mesta ale až potom čo bude po bitke, súhlasíš?" Spýtal sa jej a ona prikývla.

"Aj ja sa ti musím ospravedlniť, nemala som po tebe hneď začať kričať len pretože si mi nevyhovel, navyše chápem, že ma nemôžeš zobrať do bitky len...no proste som bola zaslepená sama sebou čo si budeme klamať," zamumlala mrzuto a on ju nežne pobozkal na čelo.

"Nie, chcela si vidieť na vlastné oči ľud, ktorí tak trpí a pomôcť mu, na tom nie je nič zlé," pohladkal ju po líci a ona s úsmevom chytila jeho ruku.

"Takže sme si navzájom odpustili?" Spýtala sa a on sa zasmial.

"Samozrejme," prikývol.

"To je dobré, niečo som ti urobila, daj mi svoju pravú ruku," povedala a Ichigo ju k nej vystel. Rukia mu na ňu zaviazala červený náramok z bavlniek, ktorý mu urobila a spokojne na neho pozrela.

"Je to náramok pre šťastie. Dávame ho svojim mužom aby ich ochránil a šťastlivo priviedol naspäť domov," povedala a Ichigo sa usmial.

"Ďakujem Rukia, budem ho neustále nosiť," povedal a venoval jej nežný bozk.

Kráľ lúpežníkov odišiel so svojou družinou pred západom slnka a Rukia s Orihime osameli.

"Takto na neho čakávaš stále?" Spýtala sa po chvíľke ticha Rukia a Orihime prikývla.

"Nechápem ako to môžeš vydržať. Už teraz mám strach a to len pred chvíľou odišli," zašepkala a Orihime sa smutne pousmiala.

"Vždy keď odídu mám strach, až taký, že sa mi v noci nedá spávať. Preto ich vždy chodím čakať pred kamenný vchod," povedala a Rukiu v tom niečo napadlo.

"Čo keby sme tento krát išli spolu?" Spýtala sa a Orihime prekvapene zažmurkala.

"To je skvelý nápad," povedala nadšene.

"Dobre, ešte pred tým sa ale zastavím u Ichigových sestier," zdvihla sa zo stoličky a Orihime prikývla.

"Počkám ťa tu v stane," dodala.

Rukia sa vybrala k stanom, ktoré patrili Ichigovým sestrám. Boli hneď vedľa seba. V tom jednom žila Yuzu sama a v tom druhom žila Karin so svojim manželom Toushirom.

Keď už sa blížila k ich stanom všimla si, že Karin trénuje svoju sestru šerm. Rukia vedela, že Toushiro učí Karin ako sa brániť mečom ale netušila, že aj Yuzu do toho zapájajú.

"Ahojte, trénujete?" Spýtala sa ich a dievčatá sa zastavili v boji.

"Áno, keďže Toushiro odišiel s Ichigom do boja Karin nemá kto učiť tak sa podujala, že naučí nejaké základy mňa. Chcela by som sa totižto aspoň vedieť brániť," vysvetlila s úsmevom Yuzu.

"To je dobrý nápad," pritakala Rukia.

"A čo ty? Vieš sa biť s mečom?" Vyzvedala Yuzu a Rukia prikývla.

"Samozrejme," povedala hrdo a Karin sa uškrnula.

"Tak sa nám predveď. Yuzu požičaj jej nachvíľku tvoj meč," pozrela na svoju sestru a tá podala Rukii svoj drevený meč.

Rukia sa hneď dala do bojovej pozície a potom sa pustila do útoku. Musela uznať, že Karin vedela šermovať výborne. Niet sa tomu čo diviť predsa len ju trénoval jeden z Ichigových mužov. Držala s ňou krok po ľahku, no nakoniec nad ňou Rukia aj tak zvíťazila.

"Teda si vážne dobrá," povedala obdivne Karin a od stanu sa ozval potlesk. Rukia sa pozrela na Yuzu a Orihime, ktoré pri ňom sedeli tak aby dievčatám nezavadzali pri súboji.

"Orihime ty si kedy prišla?" Spýtala sa prekvapene Rukia. Bola taká sústredená na boj, že ju vôbec nespozorovala.

"Len pred chvíľkou, ale z toho čo som videla môžem povedať, že si naozaj skvelá šermiarka. Nebiješ sa tak ako naši muži, v tvojom štýle je veľká elegancia akoby si snáď tancovala bolo to nádherné. Kto ťa učil?" Vyzvedala.

"Môj otec, už od malička. Hovoril, že princezná musí byť ako ruža, nádherná a elegantná no nie krehká, aby jej nikto neublížil musí byť ostrá ako tŕnie, musí sa vedieť brániť. Tento štýl sa učia mnohé urodzené ženy. Je elegantný ale nebezpečný zároveň. Ak chcete naučím vás ho. Aspoň nejaké základy," usmiala sa a dievčatám sa nadšene rozžiarili oči.

"Áno, prosím," vyhŕkli nadšene Orihime s Karin.

Rukia len so smiechom prikývla. Snažila sa to nedať vedieť ale pri spomienke na otca jej zase prišlo clivo. Ako sa asi s mamou majú? Darí sa im? Sú zdraví? Chcela by ísť za nimi, znovu počuť ich hlasy, objať ich, vidieť ich usmievavé tváre, chcela by im dať vedieť, že je v poriadku aby si nerobili starosti, no nemohla a pri pomyslení na to jej vždy zovrelo srdce.