1. Kapitola

1. Kapitola

---

Kuchiki Rukia ako princezná a dedička trónu zažila toho už naozaj veľa. Stretla sa s rôznymi ľuďmi a niektorí z nich boli naozaj divní, dokonca sa našli takí čo sa pokúsili ju a jej rodinu zabiť, dokonca sa našli aj takí hlupáci, ktorí sa ju pokúsili uniesť.

Všetci zomreli, rukou jej otca Kuchiki Byakuya, ktorý hrdo niesol titul najlepšieho bojvníka po celej krajine, po všetkých rozľahlých púšťach až za oceány.

No bol tu niekto ďalší, ktorého poznala celá ich zem.

Kurosaki Ichigo, známy aj ako kráľ lúpežníkov, ktorého poznali v každom kúte ich šírej krajiny. So svojimi kunpánmi obsadzovali mesto za mestom a následovalo ho stále viac a viac ľudí. Lúpežníci sa hrnuli pod jeho velenie a bojovali po jeho boku.

Na jeho hlavu jej otec vypísal neuveriteľne obrovskú odmenu a on si len tak napochoduje do ich mesta až do ich hradieb a pretŕča sa tu s veľkým úsmevom na perách akoby sa ani nič nedialo.

Pozrela na svojho otca, ktorému od zlosti trhalo obočím.

"Smiem vedieť čo sa stalo s mojou strážou?" Opýtal sa a Ichigo sa obzrel po ostatných lúpežníkoch, tí len pokrčili plecami.

"Možno, že nejakí prežili," kráľ lúpežníkov nezaujato pokrčil plecami a Rukia od hnevu zaťala ruky v päsť.

Len tak zobrať niekomu život a tváriť sa, že sa nič nedeje, ten prašivý pes!

"Načo si meral cestu až do samého kráľovstva Kurosaki Ichigo?" Spýtala sa Rukiina matka Kuchiki Hisana.

Ichigov úsmev sa po tej otázke ešte viac rozšíril a ukázal prstom rovno na Rukiu.

"Prišiel som s vami vyjednávať o ňu. Je to jednoduché, dáte mi ju a ja nechávam vaše mesto na pokoji. Ak nie tak tu nezostane kameňa na kameni a zoberiem si ju aj tak," povedal a kráľovská rodina na neho vytreštila oči.

Rukia v tomto momente mala čo robiť aby sa nezdvihla a takú mu nepleštila, že by mu zuby vyleteli z toho odporného úškrnu. Jej otec sa už ani nesnažil skryť zlosť.

"Prečo chceš moju dcéru? Dám ti všetko bohatstvo sveta..."

"Kašlem na vaše bohatstvo," odbil ho Ichigo, "Chcem ju pretože je princezná. Vy a tá vaša vysoká vrstva sa na nás chudých dívate ako na špinu a zatiaľ čo vy si žijete v bohatstve a prepychu vonku zomierajú tisícky ľudí na hlad. Zoberiem si vašu dcéru, stane sa matkou mojich detí a kráľovnou v mojom novom kráľostve," zazrel na Byakuya, ktorý mu vražedný pohľad oplatil.

"Ty si zbojník a nie kráľ," odpovedal mu Byakuya ostro.

"Ale som, som kráľ zbojníkov," znovu sa uškrnul. Byakuya na neho pozrel s absolútnou nechuťou a potom sa zdvihol z trónu.

"Rukiu dostaneš len cez moju mŕtvolu," povedal a tasil meč. Všetci zbojníci za Ichigom sa hneď vzpriamili do pozoru a tasili svoje meče a dýky, no Ichigo ich jasným mávnutím ruky uzemnil a oni znovu schovali zbrane. Kráľ zbojníkov podišiel k Byakuyovi a taktiež tasil svoj meč.

"Ty si to tak chcel," povedal vážne a obidvaja sa pustili do boja.

Rukia už videla svojho otca nespočetne veľakrát bojovať sám ju učil šermovať. Vedela, že je ohromne silný a neporaziteľný, no Kurosaki Ichigo sa mu s kľudom vyrovnal. Ešte nevidela niekoho kto by bol tak isto silný ako jej otec, no on sám jej kedysi povedal, že vždy sa nájde časom niekto kto prekoná aj toho najlepšieho.

Ibaže neverila, že to môže byť takýto idiot, až jej z toho žlč zdvíhalo od hnevu.

Ich boj už prebiehal hodnú chvíľu a Ichigo stále dokázal s jej otcom držať krok, ako je to vôbec možné? A v tom sa to stalo, bolo to také nečakané a rýchle až v šoku vykríkla. Meč kráľa zbojníkov sa hladko zapichol do boku jej otca. Ten zostal najprv stáť v nemom šoku a keď z neho Ichigo vytiahol meč padol na zem.

"Povedal si, že len cez tvoju mŕtvolu, nech sa tak stane," zašepkal kráľ zbojníkov hrôzostrašene a napriahol meč do výšky.

"Nie!" Vykríkla Rukia a rozbehla sa za ním dole. Rýchlo sa postavila pred svojho otca a rozprestrela ruky pripravená ho chrániť vlastným telom.

"Pôjdem s tebou len prosím ušetri môjho otca!" Vyhŕkla vyplašane. Kráľ zbojníkov nepotreboval počuť nič viac, na perách sa mu znovu objavil úškrn.

"Tak sa mi to páči," povedal a schoval zbraň.

"Rukia, nie..." zašepkal jej otec, ktorý sa pokúsil znovu zdvihnúť, no ona sa k nemu sklonila.

"Budem v poriadku otče tak sa prosím ťa neboj," pozrela na jeho ranu, našťastie to nevyzeralo byť veľmi vážne, "budeš v poriadku," hlas sa jej slabo zatriasol. Mala strach nevedela čoho všetkého je kráľ zbojníkov schopný, bála sa čo ju s ním čaká ale nemohla nechať otca zomrieť, nemohla nechať zomrieť svoj ľud. Zobral by si ju tak či tak, nech to teda nie je za cenu životov iných.

Otočila sa naspäť na kráľa zbojníkov a vykročila k nemu.

"Rukia," rozbehla sa za ňou jej mama. Rukia sa na ňu pozrela a kráľovná ju silno chytila za ruky potom pozrela priamo na Ichiga.

"Mohol by si nám dať aspoň trochu času aby som sa mohla so svojou dcérou rozlúčiť?" Spýtala sa ho a kráľ zbojníkov celkom vážne prikývol.

"Pravdaže, máte na to hodinu potom ale musíme vyraziť aby sme zajtra do večera mohli byť v našom tábore," povedal a Rukia na neho prekvapene pozrela. Nečakala, že im dá naozaj čas na to aby sa mohli rozlúčiť, myslela si, že ju odtiaľto odtiahne násilím bez toho aby ju jej mama vôbec mohla objať.

"Ďakujem," usmiala sa jej mama.

Rukia aj Hisana sedeli pri Byakuyovej posteli. Medici mu ošetrili ranu a vyhlásili, že sa z toho časom dostane bez nejakých následkov.

"Rukia ja nechem aby si s ním išla, budem s ním znovu bojovať," zašepkal jej otec no ona pokrútila hlavou. Bol bledý ako stena, unavený, stratil príliš mnhoho krvi, v takomto stave neprichádzal boj do úvahy.

"Nie, otče pôjdem s ním inak zničí naše mesto. Neboj sa o mňa, nič sa mi nestane," usmiala sa na neho. Jej otec chcel niečo namietnúť ale Hisana ho zastavila.

"Už ani slovo, naša dcéra sa rozhodla spraviť správnu vec. Je predsa princezná, následníčka trónu a musí chrániť ľudí keby s ním nešla zničil by toto mesto. Neteší ma, že sa musí stať jeho ženou, trhá mi to srdce ale iná možnosť nie je tak to prosím ťa ešte nezhoršuj Byakuya," prosobne na neho pozrela s očami lesklými od sĺz a Byakuya si vzdychol.

"Ale čo ak s ňou bude zle zaobchádzať," zašepkal beznádejne a Hisana pokrútila hlavou.

"Aj keď sa nebojí zabíjať mužov verím, že ženám neubližuje už len to, že jej dal čas rozlúčiť sa s nami o niečom svedčí," povedala rozhodne a Rukia na ňu vážne pozrela. Jej mama mala vždy dobrý odhad na ľudí takže jej bude veriť aj teraz, nič iné jej nezostáva.

Potom čo sa rozlúčila s otcom vybrala sa naspäť do hlavnej siene kde ju čakal kráľ lúpežníkov aj so svojou družinou.

Otočila sa na svoju mamu a tuho ju objala. Obidve mali na krajíčku aby sa nerozplakali ale obidve boli moc hrdé na to aby plakali pred ostatnými ešte k tomu pred kráľom lúpežníkov.

"Zbohom mama," zašepkala Rukia a Hisana naposledy pohladila jej líce.

"Budem sa za teba stále modliť a budem na teba neustále myslieť," sľúbila jej Hisana a Rukia prikývla, potom sa vybrala dole za kráľom lúpežníkov. Podišla až k nemu no nepozrela mu do očí, keby to urobila všimol by si, že ich má zaplnené slzami a to nechcela.

"Môžeme ísť?" Spýtal sa jej a ona prikývla.

Všetci sa vybrali na odchod keď v tom:

"Kurosaki Ichigo!" Zakričala Hisana a kráľ zbojníkov sa na ňu otočil.

"Daj mi na ňu pozor, žiadam ťa o to ako matka," povedala a on s vážnou tvárou prikývol.

"Nebojte sa, dám za ňu život ak bude potreba, to prísaham na hrob svojej matky," povedal a Hisana sa po jeho slovách pousmiala.

"Ďakujem," zašepkala.