God Eater Burst (14. Kapitola - part 2)

Hlavne, že je táto poviedka na mojom kľúči dokončená ale načo by som pridávala pravidelne časti? :D

---

Vykašľala som sa na večeru, nie len na večeru, v tomto momente som sa vykašľala na celý svet. Mala som v hlave zmätok, nie len dnes, ten zmätok v mojej hlave pretrvával už veľmi dlho, bol tam od smrti Johannesa, potom čo sme zabili Arda Novu. Zmätok, ktorý spôsoboval, že som v noci mávala zlé sny, že som sa niekedy cítila ako bez duše. Bol Johannes naozaj tak zlý človek? Nedokázala som ho tak vnímať od momentu kedy som si zistila, že všetko čo robil bolo pre záchranu svojho syna a pre záchranu tejto planéty. Áno vymklo sa mu to z rúk, zabil kvôli tomu veľa ľudí ale bol to len človek, človek zničený svetom. Nie sme vlastne tak istí ako on? Máme chrániť ľudí, no v konečnom dôsledku chránime len samých seba a svojich najbližších. Keď idem na misiu nemyslím na to, že to robím pre záchranu civilistov, jediné na čo myslím je môj oddiel, na ich bezpečie a na bezpečie ostatných bojovníkov. Vyberáme si misie so silnejšími Aragami nie preto aby sme tým pomohli civilistom ale preto lebo vieme, že za nich dostaneme viac peňazí. Tak čo nás teda robí lepších od muža, ktorý chcel zachrániť svoju rodinu aj za cenu iných životov?

Tento zmätok sa mi predtým darilo zatlačiť, proste som sa usmiala a život išiel ďalej.

No od momentu ako sa tu zjavil Čierny Hannibal zmätok v hlave som už nedokázala ignorovať, zväčšil sa, zosilnel a nedovolil mi kľudne dýchať. Nenachádzala som už silu viac sa tlačiť do úsmevu a rozprávať o tom aké je všetko skvelé keď pre mňa vôbec nebolo. Tak som zostala vo svojej izbe, ďaleko od sveta, ďaleko od ľudí a hrala tú sprostú hru, ktorú mi dal Ren.

Presne tak, hrala som hlúpu randiacu hru. Nech, všetko lepšie ako ísť dole na večeru a tváriť sa pred ostatnými, že mi je super.

Pochvíľke hrania som sa na chvíľku zadívala na svoju stenu pri posteli, ktorá bola oblepená fotkami, ktoré som vyfotila tu v Dene. Pohľad mi padol na fotku, na ktorej bol náš oddiel ešte s Rindouvom.

Zahľadela som sa na jeho usmievavú tvár.

Vážne sa snažím byť ako on? Vážne sa snažím zaplniť prázdno, ktoré po ňom zostalo?

Alebo...nesnažím sa byť lepšia ako on? Odkedy som sa stala líderkou stále ma s ním porovnávajú:

Nikdy nebude ako Rindou! Čo si o sebe myslí, že ho môže nahradiť? Ako sa vôbec mohla stať taká mladá líderkou? Čo mala nejaký pomer s Johannesom a on jej to miesto dohodil? Nie je ani z časti tak silná ako Rindou!

Tieto reči stále od niektorých počúvam za mojim chrbtom. Je jedno ako veľmi sme sa všetci na tej párty zabavili, je jedno koľko krát zdvihli čaše na moje zdravie keď ich zdvíhali aj takí, ktorí potom po chodbách ostatným rozprávajú takéto veci.

Ľudia sú tak falošní.

Presne ako ja. Tu sedím a rozprávam o tom ako chcem byť dobrá líderka, pritom sa snažím len dobehnú Rindouva.

"Hej, čo to s tebou je?" Z myšlienok ma vyrušil mužský hlas z PSP. Pozrela som naspäť na svoju hru. Chalan, ktorý mi svietil na displeji sa na mňa mračil.

"Toto oblečenie si mala aj na našom včerajšom rande, venuj trochu pozornosť tomu čo nosíš," zjazdil oblečenie, ktoré som vybrala pre svoju postavu na druhé rande. Bolo presne to isté ako predtým lebo sa mi nechcelo vyberať iné a navyše minule sa mu páčilo.

Od zlosti mi navrela žila.

"Naser si ty debil! Ty máš tiež oblečené to isté čo minule, kretén!" Vyštekla som na chalana v hre a PSP odhodila na druhú stranu postele. Nahnevaná som sa zakutrala pod periny.

Som fakt nemožná, nedokážem ani len randiť s fiktívnymi chalanmi!

"Biba," ozval sa zrazu slabý hlas Tensaia. Zadívala som sa na svoju Jinku, ktorá ležala vedľa mňa.

"Ty sa na mňa hneváš? Prepáč, nechcel som byť k tebe tak odporný," zašepkal.

"Ja nie som na teba nahnevaná Tensei, nemám dôvod, povedal si mi pravdu, ktorú som odmietala vidieť," povedala som a dotkla sa živého kovu.

"To som rád a Biba," začal znovu ale v tom sa sekol.

"Čo sa deje?" Spýtala som sa ho.

"Ja lenže...mala by si, si konečne pospať vyzeráš strašne unavene a aj tak to randenie ti nejde," povedal nakoniec a ja som sa slabo zasmiala.

"Máš pravdu, dobrú noc Tensai," zaželala som mu.

"Dobrú noc aj tebe Biba," zašepkal.

V noci som sa neustále budila lebo vždy keď som zaspala snívala sa mi nočná mora, stále ta istá dookola, stále ten muž bez ruky, Rindou, Čierny Hannibal, Ren, Johannes, Vajra, bolo mi z toho už zle. Prečo ma nenechajú pokojne spať? Nech už vypadnú z mojich snov, nech ma nechajú kľudne žiť!

Nakoniec som spánok okolo štvrtej vzdala a vyšla na balkón.

Unavene som sa oň oprela a potom sa poobzerala okolo seba na izby kde spali Sakuya, Peter a Soma.

Bola to už dlhá chvíľka odkedy sme sa spolu rozprávali na balkóne, vlastne odkedy sa stal ten incident keď sme sa stratili v metre po útoku Čierneho Hannibala sme si ani raz nedali stretnutie na balkóne.

Prečo to bolo tak? Čo sa zmenilo?

Tá odpoveď bola jednoduchá, my sme sa zmenili. Naše vzťahy sa zmenili, niektoré k lepšiemu, niektoré k horšiemu.

Unavene som sa zadívala na mesiac.

"Shio," zašepkala som a potom som si vzdychla.

"Povedz mi prečo všetko čo urobím je zlé? Prečo všetko skončilo takto?" Bezmocne som pozrela znovu do zeme.

"Prepáč, nemala by som sa sťažovať, nie, potom čo som ti spôsobila," zamrmlala som a vybrala som sa naspäť do izby.

Ráno som namrzene odišla z izby kúpiť si kávu. Po pravde, nemala som vôbec chuť opustiť svoju izbu, nemala som chuť na nič a už vôbec nie stretnúť sa s ľuďmi, je jedno s akými, nechcela som sa rozprávať s nikým.

Káva v plechovke vypadla z automatu a ja som ju rýchlo schytila do rúk a chystala sa na odchod, keď som za rohom započula hlasy.

"Hej, počul si čo sa rozpráva o prvom oddieli?" Ozval sa nejaký chlapčenský hlas a ja som neď zbystrila pozornosť.

"Čo také?" Spýtal sa na to druhý chalan.

"Vieš, tá ich líderka Biba, ta červenovlasá," začal ten jeden.

"Áno, viem ktorá, tá mladá čo sa tam dostala lebo asi niečo mala s Johannesom," prerušil ho druhý.

"Presne tá, že vraj jej to začína preskakovať, hovoria, že sa zbláznila, že začína blúzniť," Och, áno takže už som oficiálne aj šialenec? Vlastne, sama sa tak trochu cítim. Z myšlienok ma vyrušil smiech druhého chalana.

"A čuduješ sa jej? Veď je v tíme so Schicksalom Somom, bohom smrti. Hovoria, že je monštrum, že nie je normálny, veď sa len na neho pozri, nepríčetný magor, ktorý sa zrazu snaží s ľuďmi kamarádiť, bohvie, či len nechce vysať ich duše," obidvaja sa začali na tom hurónsky smiať. Ani som si to neuvedomila, bola to záležitosť sekundy, zrazu som sa vynorila spoza rohu, napriahla plechovku s kávou do výšky a takou silou ju hodila do steny medzi tými dvoma chalanmi až na nej praskla a pri páde so sebou strhla aj kus omietky.

Chalani vystrašene vykríkli a na hlavách im skončila rozliata káva.

V úplnom šoku sa na mňa pozreli.

"Jedna vec je keď ohovárate mňa," hovorila som úplne pokojným hlasom, neodvážili sa mi na to nič povedať, boli tak zaskočení tým čo sa práve stalo, že ani nenachádzali slová, "no druhá je keď ohovárate môj oddiel. Ešte raz vás budem počuť hovoriť hnusne o členoch môjho tímu a neskončí to len pri rozliatej káve. Nezabudni na to, že líderkou nie som preto, že som pre Johannesa rozťahovala nohy ale preto, že som mu nakopala prdel," zavrčala som a s hlavou vztýčenou do hora som prešla okolo nich.