Legend of Wolf Girl (22. Kapitola - Kamarátky)

22. Kapitola

Kamarátky

---

Kým sme prišli domov boli sme premoknutí na kosť. Stáli sme s otcom na chodbe našeho domu, voda z nás stekala akoby sme sa hodili do rieky. Ja som držala na rukách premknutého Kimiho, ktorý vyzeral ako nejaká vychrtlina neurčitého zvieraťa.

Mama na nás pozerala s mäkkým výrazom na perách a v rukách držala dva uteráky.

Zahanbene som sa na ňu pozrela.

"Mamy prepáč," zašepkala som no ona len pokrútila hlavou a uterákom mi začala zotierať kvapky z tváre.

"To ja by som sa ti mala ospravedlniť, pozrite sa na seba, ste úplne premočení," otočila sa na otca a podala mu do ruky uterák.

"Vonku je fakt hnusne," okomentoval celú situáciu môj otec a mama sa slabo zasmiala.

"To teda vidím," podotkla. Potom pozrela znovu na mňa.

"Masaki," zašepkala a ja som jej pozrela rovno do očí. Mala ich rovnakej farby ako ja, zafírové, všetci zo svorky ich vždy obdivovali pretože to bola veľmi nezvyčajná farba očí, preto sa im vždy tak páčili aj moje oči. Boli radi, že niekto po nej zdedil tak nádherné oči. Aj ja som ich zo začiatku milovala, bola som na ne pyšná, no potom keď sa všetko zmenilo začala som ich nenávidieť pretože mi pripomínali že aj keď som jej podobná nikdy nebudem ako ona, tak isto ako som nenávidela farbu svojich vlasov, zdedenú po otcovi. Keď sa tak nad tým zamyslím vážne som sa nenávidela a chcela som vyzerať úplne inak, nechcela som aby mi nič pripomínalo kto som a odkiaľ som.

No možno by bolo na čase prestať utekať pred pravdou a prijať ju, naučiť sa milovať samú seba taká aká som, bez ohľadu na to čo si o mne myslia ostatní, veď predsa je tu mnoho ľudí, ktorým na mne záleží, ktorí ma prijali aj so všetkými mojimi chybami.

"Ja viem, že som ti veľmi ublížila," šepkala ďalej mama a opatrne natiahla ku mne ruku akoby sa bála, že od nej cúvnem, "Ale ja ťa mám naozaj rada," dopovedala a dotkla sa mojej tváre.

"Aj ja ťa mám rada mamy, vždy som ťa mala rada," povedala som a objala ju. Objatie mi opätovala a znovu sa rozplakala.

V tom Kimi, ktorý bol medzi nami nespokojne zamraučal, vytrhol sa mi z rúk a ušiel do obývačky.

"Fuj, čo je to za potkana?!" Zahromžil odtiaľ brat a ja som sa rýchlo za ním rozbehla následovaná otcom a mamou. Kai sedel na gauči a zmoknutý Kini na neho prskal a syčal od televízora pri ktorom stál.

"To nie je potkan ale kocúr," opravila som Kaia a ten sa na mňa zahľadel pohľadom, z ktorého som absolútne nič nemohla vyčítať. Bez žmurknutia ma chvíľku sledoval až som z toho znervóznela.

"Poď sem," prikázal a ja som so strachom cúvla. Bratovi som neverila, vždy mi vo svorke robil zle keď sme boli menší a potom ma začal ignorovať aj keď som jeho pomoc potrebovala.

Keď si Kai všimol môj vyľakaný výraz len s povzdychom vstal, chytil na ruky pŕskajúce mača, ktoré mu chňaplo po tvári ale neúspešne a podišiel ku mne. Podal mi kocúra do rúk a ja som si ho od neho šokovane zobrala, potom mi položil ruku na plece a zadíval sa mi do očí.

"Prepáč za všetko Masaki," zašepkal a potom sa vrátil sadnúť si na gauč. Mama, ktorá stála vedľa mňa sa šťasne usmiala a otec ma postrapatil po mokrých vlasoch.

"Choď sa prezliecť, potom sa všetci musíme spolu porozprávať v obývačke," povedal.

Prikývla som a vybrala som sa do svojej izby, prezliekla som a vysušila som Kimiho.

"Budem ti musieť nakúpiť veci keď teraz budeš bývať s nami," usmiala som sa na neho a potom som pozrela na mobil položený na posteli, ktorý nejakým zázrakom prežil dážď, ktorému bol vystavený.

Napísala som správu Sorovi kde som mu vysvetlila, že zostanem nakoniec doma lebo chcem urovnať veci s rodičmi, hneď mi odpísal, že rozumie a zaželal mi veľa šťastia.

Nechala som Kimiho vo svojej izbe a vrátila sa naspäť do obývačky.

Otec už bol tiež prezlečený, sedel vedľa mamy. Kai sedel v kresle a niečo si ťukal do mobilu. Sadla som si na druhé volné kreslo a zadívala sa na rodičov. Kai odložil mobil a tiež venoval pozornosť tomu čo nám chcú rodičia povedať.

"V prvom rade sa tu zmení pár vecí. Kai, nechcem počuť pol krivého slova na Masaki, jej záľuby, jej spolužiakov a jej kamarátov, ona sa tiež nestará do tých tvojich," zazrel na neho otec a Kai prikývol.

"Čo sa týka teba Masaki žiadne túlanie sa po vonku neskoro do noci a utekanie z domu," otec presunul svoj pohľad na mňa a ja som si hneď spomenula na svoje nočné vychádzky s Nuitom, jeho sestrou Celestiou a Faux do podzemných parkovísk kde sme sa schádzali s ostatnými mladými nadprirodzenými bytosťami.

"Dobre," prikývla som.

"Čo sa týka mňa a mamy už žiadne delenie vlkolakov na omegy, ponasnažíme sa to zmeniť vo svorke a dám si pozor na to aby už omegám nikto neubližoval," otec stále hľadel na mňa.

Nič som mu na to nepovedala, len som sa slabo pousmiala. Keby ho teraz počul Grimmjow bol by nad mieru spokojný.

"Dobre a teraz k ďalším veciam. Mama je tehotná, viete čo to znamená. Až do pôrodu, čo sú štyri mesiace, sa nebude môcť meniť na vlkolaka, jej vlkolačie sily budú potlačené a bude zraniteľná ako človek. Budeme ju musieť chrániť," povedal a ja s Kaiom sme znovu prikývli.

Dobre sme vedeli, že mama bude teraz v nebezpečenstve, dhampíri, upíri a aj iné svorky, ktoré nám idú po krku by to mohli využiť aby sa jej zbavili čím by isto zničili otca, nie len to, mohli by to využiť aj vlkolaci z našej svorky, ktorí túžia po poste alfa. Pri mame bude musieť teraz stále niekto bývať a dávať na ňu pozor, ona však aj tak bude sama bezpečie vyhľadávať. Bude sa stále zdržovať v hniezde, v našom dome, a keď bude mimo neho bude stále pri otcovi.

Tehotenstvo vlkolakov trvá len štyri mesiace, no po pôrode sa naše deti vyvíjajú ako tie ľudské.

"Dáme na mamu pozor," sľúbila som a až potom som si uvedomila ako hlúpo to vyznelo z úst najslabšieho člena našej rodiny, celej našej svorky.

"Ale ty predsa nie si slabá," ozvala sa vlčica vo mne, "Nie, ty si silná a si výnimočná," povedala až pyšne a to ma naplnilo odhodlaním.

Otec prikývol.

"Viem, že sa na vás môže spoľahnúť," usmial sa.

"No a nakoniec váš dedo nás príde navštíviť tretí deň po splne, musíme mu pripraviť izbu ešte než zajtra odídeme za svorkou," povedal nakoniec a ja som sa zoširoka usmiala.

Nevedela som sa dočkať kedy sem dedko príde, nebol tu celé roky, už som skoro aj zabudla ako vždy vedel našu rodinu oživiť.

"Tak, rodinná porada sa skončila, nebudem vás už dlhšie zdržovať a nezabudnite zajtra je spln, ideme za svorkou, nie, že niekam zdrhnete," pripomenul nám ešte skôr než sme sa stihli rozpŕchnuť.

"Sora nechcem byť extrémne optimistická ale povedali, že sa pokúsia vyriešiť problém s omegami v našej svorke, dokonca mi aj dovolili nechať si Kimiho," šepkala som nadšene vo svojej izbe aby ma náhodou nepočuli keďže bol deň pred splnom a náš sluch bol mnoho násobnejšie lepší ako ľudský.

"Počkaj to ako fakt? Vau, tvoj otec možno dostal rozum, si mu musela riadnu vtedy streliť po tom ksichte," neodpustil si aspoň jednu štipľavú poznámku na môjho otca.

"Vtipné Sora, vážne vtipné," povedala som sarkasticky a on sa zasmial.

"Prepáč, nechcel som ťa naštvať, len sa o teba bojím, vieš tvoji rodičia ti možno teraz sľúbia modré z neba ale čo ak sa všetko časom vráti do starých koľají?" Spýtal sa. Musela som mu dať za pravdu, jedna vec je niekomu nasľubovať, že sa zmení, druhá vec je to naozaj dodržať. No ja chcem tomu veriť, chcem aby sme sa zmenili, aby sme znovu boli tá úplne normálne fungujúca rodina ako predtým. Ale musím preto niečo urobiť aj ja, musím im znovu začať veriť.

"Viem, že je ešte skoro radovať sa a budem sa preto snažiť zostať pri zemi ale chcem rodičom veriť," povedala som.

"Aj ja Masaki, aj ja chcem tvojim rodičom veriť už len kvôli tebe," zašepkal. V tom sa dvere mojej izby otvorili a dovnútra vošla mama.

"Môžem?" Spýtala sa a ja som prikývla.

"Sora budem končiť, vidíme sa v škole," rozlúčila som sa s ním rýchlo.

"Dobre, zajtra daj na seba pozor, keby niečo okamžite sa mi ozvi," povedal a zrušil hovor. Položil som mobil na nočný stolík a posunula sa na posteli čím som naznačila mame aby si sadla vedľa mňa. Usmiala sa a prisadla si.

"S kým si volala?" Spýtala sa.

"So Sorom, je to môj spolužiak," odpovedala som.

"Aha, kamarátite sa aj mimo školy?" Vypytovala sa ďalej a ja som prikývla.

"Často sa stretávame aj s Kitsune, Nuitom, Sayuri, Kazukim a Rómeom," zahovorila som rýchlo a zobrala fotku zo stola kde som bola odfotená na minuloročnom výlete v horách so všetkými, ktorých som práve vymenovala okrem Sora.

Mama si fotku s úsmevom prezrela.

"Rómeo, aké zvláštne meno," podotkla.

"Hej, jeho rodičia sú až prehnaní fanúšikovia Rómea a Júlie, to preto lebo sa prvýkrát stretli práve na tom divadelnom predstavení," vysvetlila som a mama sa rozosmiala.

"Prepáč ja sa smejem ale meno tvojho otca nie je o nič lepšie, pamätám sa ako sa stále dookola obhajoval, že to znamená Ten, ktorý chráni, vlastne sa tým obhajuje doteraz keď si z neho robím srandu," dodala a ja som sa tiež zasmiala. Význam otcovho mena si každí mýli ale ani sa im nečudujem, ale pravý význam jeho mena je podľa mňa krásny.

"Dúfam, že ťa nenudím svojimi rečami, viem, že je to odo mňa hlúpe len tak sem vtrhnúť a pýtať sa ťa na spolužiakov len som chcela vedieť o tebe niečo viac. Vzdialili sme sa od seba a ja už dokonca neviem ani len aké koníčky máš," zašepkala mama smutne a ja som ju chytila za ruku.

"Skladanie pesničiek," povedala som a ona na mňa prekvapene pozrela.

"Rada skladám pesničky, hlavne na tej gitare, ktoú mam po tatovi a na klavíry u jednej starej pani Sachi kde brigádujem, mám tu aj texty, ktoré som zložila chceš vidieť?" Spýtala som sa jej a ona nadšene prikývla.

Nakoniec som sa s mamou rozprávala dlho do noci, o pesničkách, dokonca som jej aj nejaká hrala na gitare, o seriáloch, ktoré máme radi, o obľúbených hercoch, o mojej škole a kamarátoch. Nevadilo jej keď som jej povedala, že sa kamarátim s dhampírom a líščím démonom, sama mi povedala, že má kamarátku upírku a dokonca sa aj pozná s mačacími démonmi.

Bola som rada, že sme sa konečne boli schopné porozprávať ako dve kamarátky a nie ako dve úplne cudzie osoby.