Epic of Friendship (11.Kapitola)

11. Kapitola

Spomienky z minulosti

---

Gilgamesh nedal na sebe nič vedieť ale zúril, naozaj zúril. Ako si nejaký červ dovolil zobrať mu jeho Noble Phatasm?! Ako sa len opovažuje?!

Keď vstúpili do Dungeonu a on zistil aká je Cara nemožne slabá, že dokonca neovláda ani jedno hlúpe primitívne kúzlo horko oľutoval, že sa do toho nechal zatiahnúť a mal chuť svoju "majsterku" zabiť a odísť odkiaľ prišiel ale ani to vďaka hackerovi, ktorý ich tu väznil nebolo možné!

To ho naštvalo ešte viac. Ako sa niekto opavažuje väzniť jeho?! Kráľa hrdinov!

Predtým o hackera nejavil žiadny záujem ale teraz...nech sa ten úbožiak trasie lebo len ako ho zbadá porozhadzuje jeho vnútornosti po tomto svete.

Zrovna sa vracali naspäť z Dungeonu, on išiel ďalej od skupinky. Cara išla v predu s Leom a o niečom sa so zachmúrenou tvárou rozprávali, hneď za Leom išiel ten jeho pätolízač Gawain a vedľa neho kráčal Lancer, ktorý sa predstavil ako pravý služobník Rin.

Gilgamesh ho dobre poznal z iného času, iného vesmíru, iného sveta kde sa s ním už raz stretol v boji. Jeho pravé meno bolo Cú Chulainn, hrdina z írskych legiend.

Keď vyšli na povrch pri Sakure ich čakal Leov starší brat Július. Povedali mu všetko čo sa stalo, o tom, že Rin uväznili a z nejakého neznámeho dôvodu sa v Dungeon objavujú jej zhmotnené spomienky, ktoré vyzerajú ako ona.

"Myslím si, že s týmto nám bude vedieť poradiť Kiara," skonštatoval nakoniec Július.

"Myslíš tu mníšku?" Cara sa netvárila zrovna nadšene, Gilgamesh si vedel domyslieť prečo. Tá mníška pôsobila ako totálna hlupaňa, veď ani len nedokázala poriadne vyvolať svojho služobníka.

"Áno, možno to tak nevyzerá ale Kiara ovláda mnoho kúziel a mnohé aj pozná, myslím si, že by mohla vedieť čo je za tým," povedal a Leo prikývol.

"Dobre, na dnes to už necháme tak, začína sa stmievať ale zajtra o desiatej sa vidíme v spoločenskej miestnosti," povedal a všetci prikývli.

Predtým než sa rozišli Cara si odchytila Lea.

"Leo, mala by som jednu žiadosť, nemohol by si ma naučiť nejaké kúzla?" Spýtala sa ho a on sa usmial.

"Pravdaže Cara, začneme hneď zajtra pekne so základmi," povedal s úsmevom a Cara šťastne prikývla. Gilgamesh nadvihol obočie. To dievča bolo do neho zaľúbené až po uši, ani sa to len nesnažila zakryť lebo len čo sa Leo stratil v budove školy začala šťastne výskať a skákať do kruhu, že bude mať súkromnú hodinu s Leom.

Gilgamesh sa nad jej správaním musel znovu zaraziť, jej prejavy šťastia boli vždy takéto šialené, neustále bola zvedavá, všetko nové ju fascinovalo, vedela jej urobiť radosť každá maličkosť, dokonca aj taká primitívnosť akou bola podlaha v Dungeone, ktorá vždy keď na ňu stupili tak okolo ich nôh vystúpili do hora malé štvorčeky.

Mal pocit akoby všetky tieto veci zažívala prvýkrát a mala z toho radosť pretože spoznávala svet, o ktorom dovtedy nič nevedela, presne ako...

V tom sa sekol vo vlastných myšlienkach. Prečo na neho znovu myslí? Po tých dlhých rokoch? Prečo mu stále teraz chodí na rozum?

"Toľko radosti som už dávno nevidel, dnešní mladí ľudia totižto bývajú veľmi vážni," ozvalo sa zrazu z dverí do školy kde stál ten strelený muž Gatou, ktorý stále trepal o láske k bohovi.

Cara sa zastavila a celá hanbou sčervenala.

"Prepáčte, viete keďže som stratila všetky spomienky tak mnohé veci, ktoré zažívam sú pre mňa úplne nové a mám z nich radosť," habkala zo seba a Gatou sa rozosmial.

"Nemusíš sa mi ospravedlňovať dieťa, na tom čo robíš nie je nič zlé, práve naopak, som rád, že sa ešte niekto dokáže tešiť z maličkostí," podišiel k nej a postrapatil ju po vlasoch. Cara sa na neho usmiala.

"A čo tu robíte Gatou?" Spýtala sa ho.

"Prišiel som trénovať a trochu sa porozprávať s bohom," ukázal na oblohu a Gilgamesh si z nechutene odfrkol. Že vraj porozprávať sa s bohom! On sám je poloboh a určite by nemal záujem počúvať keci tohto idiota.

"Prišli ste trénovať? Mágiu?" Vypytovala sa ďalej Cara a Gatou prikývol. Na to Care zasvietili oči.

"A nemohli by ste ma naučiť nejaké základné kúzla. Ako napríklad liečenie zranení alebo štít," prosobne sa na neho zahľadela.

"Ale samozrejme, naučím ťa ako liečiť seba aj svojho služobníka, dobre?" Usmial sa a ona s nadšením prikývla.

Gilgamesh si len otrávene povzdychol a premiestnil sa naspäť do izby, ktorú zdieľal s Carou. Nemienil celú noc stráviť sledovaním svojho až na zapkakanie slabého majstra, ktorému isto nepôjde aj ovládnutie toho najprimitívnejšieho kúzla.

Sadol si na svoj trón a zamyslel sa. Prečo je to dievča tak slabé? A čo je podstatnejšie, prečo nemá žiadne spomienky zo svojej minulosti? Áno, každý z mágov stratil spomienky na Vojnu o svätý grál a nepamätal si nič odo dňa ako vstúpil do programu Moon-Cellu iba šťastné chvíle strávené v tej falošnej škole Memento, no mali spomienky na všetko čo sa stalo predtým, na svoje detstvo, na rodičov a kamarátov, jeho úboha majsterka si nepamätala na nič okrem chvíľ strávených v tej škole, veď si ani len nebola istá čo jej meno je skutočne jej pravé meno.

Navyše ako sa vtedy dostala do jeho sveta? Pri ich úplne prvom stretnutí, odkiaľ sa tam vzala, v jeho vesmíre? Bola slabá a neschopná, sama to nemohla dokázať, niekto jej musel pomôcť, niekto kto schválne chcel aby vyhľadala zrovna jeho. Ale kto by už bol taký blázon aby zveril do rúk život obyčajného dievčaťa zrovna jemu?

Nahnevane si vzdychol a vyzliekol sa zo svojho ťažkého zlatého brnenia. Obliekol si bielu košeľu a hnedé nohavice, na krk si pripol zlatý náhrdelník a na obidve zápästia zlaté náramky. V tom niekto zaklopal na ich dvere. Gilgamesh neodpovedal no návšetvník aj tak vošiel dovnútra. Bola to tá dievčina Sakura, NPC, ktoré sa vydávalo za Shinjiho sestru čo teraz pracovala na ošetrovni.

"Dovolil som ti snáď vstúpiť dovnútra?" Spýtal sa jej otrávene už dávno zahalený rúškom neviditeľnosti. Fialovovlasá dievčina sa poobzerala dookola.

"Nie, prepáčte ale v mojej ošetrovni sa z ničoho nič zjavil balík pre Caru," povedala ospravedlňujúco a položila na zem veľkú hnedú krabicu na ktorej bolo napísané: Najdrahšie spomienky Carinho života

Gilgamesh nadvihol obočie. Čo to má znamenať? Niekto to musel nechať v tej ošetrovni zámerne, niekto kto pozná Carinu minulosť.

"Zmizni," zavrčal na Sakuru a tá bez slova odišla preč. Gilgamesh bez žmurknutia hľadel na krabicu, nakoniec sa len otočil na päte, nalial si víno a sadol si naspäť na trón.

Cara sa vrátila z tréningu absolútne vyčerpaná a unavená, boli štyri hodiny v noci ale aj cez to ako zničene sa cítila bola so sebou veľmi spokojná, naučila sa kúzlo liečenia a dokonca si dokázala vytvoriť aj štít, ktorý vedel odraziť slabšie útoky a zaklínadlá.

Potichu vošla do izby a pozrela na Gilgamesha, ktorý znovu spal posediačky tentokrát pre istotu polonahý.

No jasné, vystatuj to svoje nabúchané telo, namyslenec, pomyslela si a odišla do kúpeľky prezliecť sa.

Stále nechápala aká sila spojila ju a Gilgamesha dokopy. Vôbec mu nerozumela, svojim správaním jej nebol ani trochu podobný, obidvaja zdieľali na svet iné názory a nenávideli sa. Tak prečo sa stretli?

Keď sa odtiaľ vrátila vo fialovom pyžame Gilgamesh na ňu z tmy upieral svoje červené oči.

"Kde mám jedlo?" Spýtal sa a ona prekvapene zažmurkala.

"Aké jedlo?" Nechápala a keď na ňu zazrel rýchlo sa opravila: "Aké jedlo máte na mysli, Vaše veličenstvo?" Spýtala sa znovu.

"Jedlo na jedenie z obchodu," zašomral otrávene.

"Som švorc, nemám ti začo kúpiť jedlo," zazrela na neho a Gilgamesh na ňu šokovane pozrel.

"Čože si?" Spýtal sa jej akoby zle počul.

"Bez peňazí, aj tvojou zásluhou," obvinila ho.

"Bez peňazí," zamumlal zamyslene a potom pozrel znovu na ňu.

"Teraz už chápem významu slova chudobný študent, takto to tí úbožiaci mysleli," hovoril si stále sám pre seba.

"Čože kto, čo povedal?" Nechápala Cara.

"Až sa mi chce z toho plakať, že bez peňazí," mumlal si stále ďalej.

"Um...kvôli tomu plakať nemusíš," vykoktala Cara. Vážne ho dostávajú také veci ako je chudoba?

"Musíš mi odpustiť Hassan pretože ja som nikdy nezažil chudobu čiže jej celkom nerozumiem, za svojho ľudského života som bol bohatý, teraz som bohatý, moji majstri boli vždy bohatí, takže takto vyzerá chudoba," premeral si ju so záujmom.

Cara skoro vypľula dušu. On ju požiadal o odpustenie?! Vážne ju on požiadal o odpustenie?! Asi je už unavená, asi sa jej sníva, isto už spí.

"Tak počkať," prebrala sa z tranzu, "Kto je Hassan?" Spýtala sa ho.

"Nevieš? Hassan je najnešťastnejší zo všetkých služobníkov, tak ako ty trpí chudobou," vysvetlil a jej hnevom myklo obočím. Ten arogantný bastard!

V tom jej v ruke pristál červený mešec.

"Tu máš Hassan keďže som veľmi bohatý môžem sa vzdať úbohého množstva svojich peňazí aby si na tú chudobu neumrela," povedal a v nej vybuchla sopka.

"No počkaj Gilgamesh!" Urobila k nemu krok dopredu, "Jedného dňa budem bohatšia ako ty a potom tebe prischne tá hlúpa prezývka!" Vyprskla.

"To sa nikdy nestane Hassan a drž sa odomňa ďalej, nechcem sa nakaziť tou chudobou," znechutene ju od seba odohnal rukou a ona sa zvrtla na päte.

Určite získa vlastné peniaze aj keby mala vydražiť to jeho zlaté brnenie!

V tom si pri svojej posteli všimla neznámu krabicu.

"Čo to je?" Ukázala na ňu.

"Doniesla to tá úbožiačka Sakura, ževraj sú to tvoje najdrahšie a najcennejšie veci, ktoré sa spájajú s tvojou minulosťou. Neotváral som to, taký bordel ma nezaujíma," zašomral no Cara sa ku krabici hneď skrčila a otvorila ju. Navrchu tej krabice boli dve fotky. Na jednej bola Cara s neznámymi ľuďmi: muž mal čierne vlasy a hnedé oči, žena mala hnedé vlasy a taktiež hnedé oči. Cara stále medzi nimi a šťastne sa usmievala, vedľa nej stál hnedovlasý chlapec približne v takom istom veku ako ona.

"T-To sú asi moji rodičia a brat," zašepkala a ukázala fotky Gilgameshovi, ktorý jej nakukol spoza pleca. Na ďalšej fotke bola Cara s nejakým iným čiernovlasým mužom v okuliaroch a v bielom plášti, pôsobil ako doktor.

"Vôbec si na neho nespomínam," povedala a vytiahla z krabice plyšového leva. Premerala si ho z každej strany, no bolo jedno ako dlho sa na neho dívala, žiadna spomienka sa jej nenavrátila.

Taktiež v krabici našla poskladanú mapu sveta, na ktorej boli niektoré miesta vyznačené červeným krížikom. Nebolo ich veľa a väčšina z nich bola po blízku Ameriky, no potom tu bolo jedno miesto na mape vyznačené v Japonsku a to presne v Tokiu.

Pod tým všetkým našla cestovateľský denník, no keď ho otvorila zistila, že jej prázdny, vypadla jej z neho iba čierna gumička na vlasy. A úplne na spodku toho všetkého ležala červená kniha v kožennej väzbe, na ktorej bolo veľkým zlatým písmom napísané: Epos o Gilgamešovi

Cara skoro zabudla dýchať, s trasúcimi rukami knihu vytiahla a otvorila ju na prvej strane kde bolo napísané venovanie:

Mojej milovanej Care, pretože tak veľmi zbožňuješ príbehy o Gilgamešovi, nech ti vždy dodajú silu. S láskou otec.

"Možno to bol ten dôvod prečo sme sa my dvaja stretli," zašepkala po chvíľke ticha Cara a otočila sa Gilgameshovým smerom.

"Podľa všetkého som ťa zbožňovala," zažmurkala aby potlačila slzy, ktoré sa jej drali do očí.