Legend of Wolf Girl (21. Kapitola - Domov)

21. Kapitola

Domov

---

Najprv som len bezcielne blúdila ulicami pričom mi bosé nohy člapkali po vode. Vonku ešte stále pršalo. Nevedela som kam mám ísť, potrebovala som byť sama a premýšľať, nakoniec som si však určila cieľ svojej cesty.

V tom sa mi ozval mobil, chcela som ho ho okamžite vypnúť no všimla som si, že mi volá Sora. Do čerta, musela som ho rozrušiť, až teraz som si uvedomila, že ten pocit paniky a strachu vo mne patril aj jemu. Rýchlo som to zdvihla.

"Masaki čo sa ti, preboha, stalo? Kde si? Ublížil ti niekto?" Chŕlil na mňa otázky.

"Sora prosím upokoj sa a počúvaj ma," snažila som sa hovoriť kľudným a vyrovnaným tónom. Sora stíchol.

"Pohádala som sa s rodičmi, veľmi zle a ušla som z domu," Sora sa už nadychoval aby mi niečo povedal no ja som ho prerušila.

"Prosím Sora potrebujem byť nachvíľku sama, usporiadať si myšlienky a trošku sa upokojiť, daj mi prosím čas chcem byť teraz sama, potom prídem za tebou, dobre?" Hovorila som už pokojne. Sora chvíľku nič nehovoril no potom si vzdychol.

"Dobre ale Masaki kde budeš? Aspoň to mi povedz keby sa náhodou niečo stalo," požiadal ma.

"V tej uličke kde sa starám o Kimiho," odpovedala som.

"Dobre teda, nechám ťa chvíľku samú ale potom sa mi ozvi a Masaki..." vyhŕkol skôr ako som sa s ním stihla rozlúčiť.

"Áno?" Spýtala som sa.

"Milujem ťa," povedal a ja som sa nachvíľku musela zastaviť. To bolo prvýkrát čo mi to povedal takto otvorene. Na perách sa mi vykúzlil mäkký úsmev.

"Aj ja ťa milujem Sora," zašepkala som nežne, slabo sa zasmial.

"Znie to tak pekne z tvojich úst, hej Masaki a nebuď moc smutná, ja budem vždy na tvojej strane," dodal a ja som si sama pre seba prikývla.

"Viem Sora a za to ti veľmi ďakujem, nevieš si predstaviť čo to pre mňa znamená," povedala som a dotkla sa srdca kde ma teraz zohrieval jeho pokoj a láska.

"Och, asi sa zachvíľku začnem červenať, dobre tak sa zatiaľ maj ale keď si usporiadač myšlienky okamžite sa mi ozvi," dodal.

"Dobre, ahoj," zrušila som hovor a úplne si vypla mobil.

Zamierila som do malej uličky kde som sa starala, teraz už aj so Sorom, o malého čierneho kocúrika. Ten akoby vycítil moju prítomnosť, vybehol z okna pivnice úplne ignorujúc dážď a začal sa mi obtierať o nohy.

"Ahoj Kimi," zašepkala som, zobrala ho na ruky, posadila sa s ním na zem a oprela sa o stenu. Mača začalo šťastne priasť a ja som si ho k sebe viac pritúlila.

"Si tak rád, že ma vidíš, že ti ani nevadí dážď? Musel si sa cítiť veľmi sám tento týždeň, prepáč," ospravedlnila som sa mu a potom sa zahľadela na pootvorené okno do pivničky kde Kimi teraz býval.

"Čo budeme robiť keď príde zima? To okno zatvoria a ty nebudeš môcť viac vojsť dovnútra," zašepkala som.

"Stratíš domov," hlas sa mi zatriasol a Kimi prestal priasť akoby vedel, že niečo nie je v poriadku.

"Presne tak ako ja," znovu som sa rozplakala, pritúlila si Kimiho bližšie k sebe a schúlila sa do klbka. Prešlo veľa času, ja som bola už úplne zmoknutá na kosť a Kimi taktiež ale odmietal sa odo mňa pohnúť, ticho ležal v mojom lone a nechal sa hladkať po mokrej srsti. Ja som z neho nespúšťala zrak, ani som nežmurkla, bola som zahĺbená vo svojich vlastných myšlienkach.

Moja mama čaká dieťa, budem mať súrodenca no čo je horšie kvôli mne bude ten súrodenec trpieť pretože všetci si budú myslieť, že bude tak slabý ako ja. Čo ak ho budú šikanovať? Čo ak sa mu budú posmievať? To nedopustím, ochránim ho, nedovolím aby si prešiel tým istým peklom ako ja, ak to bude treba zoberiem si ho spolu so Sorom pod svoje ochranné krídla keď si oficiálne založíme vlastnú svorku, nedovolím aby trpel takisto ako ja.

V tom som si uvedomila, že niekto sa pri mne zastavil. Postrehla som ho až keď už kráčal do tejto uličky, cítila som z neho vlčiu auru, presne som vedela kto to je tak som sa ani neunúvala zdvihnúť zrak od Kimiho.

"Sora," zamumlal som, "povedala som ti predsa, že potrebujem byť teraz sama," prestala som hladkať Kimiho. Ten sa zrazu zježil a nahlas zaprskal smerom na Sora.

"Prepáč Masaki ale ja nie som Sora," prehovoril dospelý mužský hlas, ktorý som dobre poznala a od šoku mnou trhlo. Prekvapene som pozrela smerom hore na svojho otca. Keď som si uvemila prečo je tu vystrašene som sa zdvihla, urobila pár krokov dozadu no potom som sa zastavila a sklonila hlavu.

Nie, nesmiem utiecť, aj tak to nemá zmyseľ, musím prijať trest za to čo som urobila. Čakala som na facku ale tá neprichádzala.

"Masaki," prehovoril pochvíľke ticha môj otec, "vážne ma až tak nenávidiš, že si myslíš, že som schopný ťa udrieť?" Spýtal sa. Zaskočila ma jeho otázka a chvíľku som len so strachom v očiach hľadela na Kimiho na mojich rukách, ktorý si nespokojne premeriaval otca.

"Ja neviem," prehovorila som nakoniec stále hľadiac do zeme.

"Masaki pozri sa mi do očí," povedal pokojne.

"Omega nesmie hľadieť alfe do očí," zopakovala som vetu, ktorú som v našej svorke počúvala celé roky.

"Prestaň s tým Masaki, si moja dcéra, pozri sa mi do očí," povedal trochu naliehavejšie.

"Nie!" Vyhŕkla som rázne, "Nechcem sa ti dívať do očí! Mám dosť toho tvojho pohľadu, ktorým mi dávaš najavo, že som ťa sklamala, že som nikto! Nechcem sa viac dívať na tie vaše pohľady lebo mi to iba pripomína to čo som! Chyba!" Vyprskla som a zhlboka sa nadýchla.

"Masaki, ja viem, že sme urobili veľa hlúposti a ako rodičia sme úplne zlyhali ale takto o sebe nemôžeš zmýšľať, ty nie si chyba, si vlčica tak ako my," povedal pevne.

"Ale ja nechcem byť vlčica!" Vyštekla som. "Mám toho dosť, nechcem byť vlkolak, nechcem patriť do našej odpornej svorky, nechcem sa riadiť našimi hlúpymi pravidlami! Prečo? Prečo nemôžem byť normálne dievča s rodičmi, ktorí by ma prijali takú aká som?! Nežiadala som o tento život, byť stále utláčaná, stále bitá, stále ponižovaná! A najhoršia vec na tom všetkom je, že mi nikto nikdy z mojich vlastných nepomohol ani ty a ani mama, nenávidím vás obidvoch za to!" Všetky tie pocity čo som celé roky v sebe potláčala vyplávali napovrch. Akoby múry, ktoré som si postavila a tam ich uzavrela popraskali a rozpadli sa a ja som ich už viac nedokázala v sebe dusiť.

Na mieste nastalo hrobové ticho, bolo počuť len dážď. Zrazu Kimi vyskočil z môjho náručia, prebehol okolo môjho otca a schoval sa za okno otvorenej pivničky. Nechápavo som na neho zažmurkala a potom mi pohľad nechtiac padol na otca.

Moje oči sa prekvapením rozšírili a niečo vo mne sa pohlo, zrazu som sa cítila neuveriteľne previnilo. Môj otec plakal. Ublížila som mu, úmyselne, chcela som aby trpel, aj on, aj mama ale teraz keď som to konečne dosiahla cítila som sa hrozne. Spomenula som si na mamu, ktorú som pred odchodom tiež rozplakala, povedala mi, že ma ľúbi ale ja som ju odvrhla, urobila som to isté čo kedysi oni mne, bola som presne taká istá ako oni, sebecká.

Viem, že za posledné roky veľmi zlyhali ale stále to boli moji rodičia. Tí istí, ktorí mi ako malej rozprávali príbehy, hrali sa so mnou, všetko mi trpezlivo vysvetľovali, vstávali ku mne keď bola búrka lebo vedeli, že sa jej bojím, varili mi moje obľúbené jedlá, starali sa o mňa keď som bola chorá. Snažila som sa tento obraz uchovať si v pamäti lebo aj keď som si od trinástich zažila veľa zlého stále prevažovali tie krásne spomienky z môjho detstva a práve kvôli týmto spomienkam som sa chcela s nimi zmieriť aby sa znovu premenili na skutočnosť. Ale teraz som mala pocit, že som všetko úplne pokazila, odrezala posledné lano na moste, ktoré viedlo cez veľkú priesť k ním a zrazu už nebolo cesty späť. A to ma naozaj vydesilo pretože až teraz keď som videla môjho otca prvýkrát vo svojom živote plakať uvedomila som si, že predsa len sa o mňa starali a chceli svoje chyby napraviť. Inak by ho moje slová tak neranili.

"Oci ja som to tak nemyslela," zašepkala som a tiež sa rozplakala, "prosím prepáč mi, naozaj som to tak nemyslela bola som len veľmi nahnevaná,"

Môj otec len pokrútil hlavou a pozrel mi do očí. Nevidela som v nich žiadnu nenávisť ani pohŕdanie len veľký smútok.

"Ja viem, že veľa vecí som pokašľal, že som hrozný otec, mohol by som sa ti ospravedlniť aj miliókrát ale nič by to nezmenilo na tom ako veľmi som ti ublížil a sklamal ťa, ale chcem aby si vedela, že sa naozaj chcem zmeniť, to čo si počula v tej kuchyni si si zle vysvetlila. Neboli sme nahnevaný pretože budeme mať ďalšie dieťa, mali sme trochu obavy ako zareaguje svorka ale to neznamená, že naše nenarodené dieťa odvrhneme, práve naopak, chceme urobiť rázne opatrenia aby ani s tebou a ani s inými omegami v našej svorke nebolo už viac zle zaobchádzané pretože Masaki, aj keď to tak nevyzerá s mamou ťa naozaj ľúbime," povedal a ja som sa mu vrhla do náruče. Tuho ma objal a ja som si zaborila hlavu do jeho hrude.

"Aj ja vás ľúbim oci," zašepkala som.

"Dáš mi druhú šancu byť dobrým rodičom? Mne aj mame?" Spýtal sa ma a ja som prikývla.

"Ak mi vy dáte šancu byť znovu dobrou dcérou," povedala som a on sa slabo zasmial.

"Ty si vždy bola dobrá dcéra, lepšiu som si želať už ani nemohol. Prepáč, že som ťa vtedy nazval slabou pretože ty si silná, silnejšia ako hocikto z nás," dodal, pozrel na mňa a pohladkal ma po líci.

"Mali by sme ísť domov, mama sa bojí a navyše sme zmoknutí ako dva túlavé psy," uškrnul sa a ja som sa zasmiala.

"Skôr vlci," dodala som.

"Tak poďme, zober aj to mača," pozrel na Kimiho, ktorý už sedel neďaleko nás a ja som prekvapene zažmurkala.

"Akože s nami?" Spýtala som sa.

"Áno, zoberieme ho domov," pritakal a ja som sa usmiala.

"Domov," vykĺzlo mi šťastne z pier a zobrala som Kimiho na ruky. Vtedy si otec všimol, že tu stojím bosá.

"Masaki ja viem, že my vlkolaci nemôžeme ochorieť ale ty si párkrát chorá bola a beháš takto?" Vyhŕkol a ja som sa previnilo na neho pozrela. Až teraz som si uvemila, že mi začína byť už trochu zima.

"Prepáč," zamumlala som, on si len vzdychol, poškrabal sa za hlavou, no potom sa uškrnul a schytil ma na ruky. Prekvapene som zapišťala a skoro pustila Kimiho.

"Oci, daj ma dole na toto som už veľká," vyhŕkla som no otec pokrútil hlavou.

"Vždy vbudeš moja malá princezná," zazubil sa a mňa znovu zahrialo pri srdci, tak dávno ma nenazval svojou malou princeznou, bolo príjemné to znovu počuť lebo som vedela, že sa mi pomaličky navracia domov, ktorý som kedysi stratila.