God Eater Burst (9.Kapitola-part 2)

---

Rýchlo som sa zvrtla na päte a rozbehla sa preč od miesta kde sa skrývali chalani aby mohli utiecť.

"Je mi ľuto Tensai, že to musí takto skončiť," zašepkala som svojmu partnerovi, ktorý mi bol celý čas oporou a sprievodcom.

"Biba prestaň, nerob to, ja ťa prosím," zašepkal zúfalo.

"Ja musím Tensai aj ty si bol ochotný pre mňa riskovať život, tak to pochop," V tom vzduchom niečo zasvišťalo, rýchlo som sa otočila a aktivovala štít, do ktorého my vrazil jeden bodák. Odrazila som sa od zeme a rozbehla sa vztriec Borgovi s úmyslom sťať mu nohu, no on sa po mne zahnal svojim chvostom. Priestor v metre bol úzky, nemala som sa kde uhnúť. Boj s tak obrovskou príšerou v uzatvorenom priestore bol neuveriteľná nevýhoda. Podarí sa mi ho vôbec zadržať tak dlho aby sa chalani niekde stihli skryť?

Rýchlo som aktivovala štít, do ktorého vrazil Borgov chvost. Náraz ma odhodil do steny, na ktorej som zostala prikvačená zatiaľ čo Borg na mňa tlačil svoj chvost.

"Tak to teda nie!" Zvrieskla som, napriahla Tensaia do výšky a chvost preťala.

Borg vydal bolestivý škrek a odhodil ma svojim klepetom. Dopadla som tvrdo na zem pričom som si buchla hlavu tak silno až mi v ušiach zadunelo a všetko sa mi pred očami rozmazalo. Celé telo ma bolelo, začala som strácať vedomie. No tak teraz nesmiem odpadnúť, nesmiem! No tak Biba vstaň! Vstaň lebo už sa nepreberieš! Aj keď moja myseľ kričala stále dookola, že sa mám postaviť telo odmietalo a keď som myslela, že ma černota pohltí ozval sa výstrel z Jinky a niekto ma schmatol do náruče.

"Biba, no tak Biba preber sa!" Začal niekto po mne kričať a v tvári mi pristálo pár bolestivých faciek, ktoré mi pomohli vynoriť sa z černoty. Prekvapene som pozrela na čiernovlasého chlapca s oranžovými očami.

"Ren?" Spýtala som sa prekvapene.

"Si v poriadku? Môžeš vstať? Musíme odtiaľto vypadnúť, ostatní sú už na ceste sem," pomohol mi zdvihnúť sa a ja som sa poobzerala okolo seba.

"Ren kde je Tensai?" Spýtala som sa s obavami, keď som ho nikde pri sebe nevidela.

"Prepáč ale musel som ho nechať tam," povedal a začal ma ťahať za ruku preč. Neviem čo sa so mnou v tom momente dialo, veľmi ma bolela hlava, všetky zmysli som mala zahmlené a predstava, že som stratila Tensaia ma absolútne vyviedla z miery. Začala som sa šklbať z Renovho zovretia a on na mňa prekvapene pozrel.

"Nemôžem tam Tensaia nechať, bez neho nikam nejdem, musím ho nájsť!" Chcela som sa rozbehnúť naspäť na miesto kde som bojovala s Borgom aj keď som vôbec nepoznala cestu, no nohy sa mi podlomili a nebyť Rena, ktorý ma zachytil spadla by som na zem.

"No tak Biba na toto nemáme čas, ukľudni sa a počúvaj ma, musíme preč, neboj Tensai bude v poriadku, dobre, dôveruj mi," snažil sa ma upokojiť a ja som sa prákrát zhlboka nadýchla.

"Tak dobre," zašepkala som plačlivo. Vtom sa stena pri nás zrútila a tunel zaplnil prach, moje už aj tak rozmazané videnie sa ešte zhoršilo a akoby to nestačilo pľúca mi naplnil prach. Začala som nahlas kašľať, keď ma v tom Ren silno strhol na stranu. Prekvapene som pozrela pred seba a až vtedy som si uvedomila, že pred nami stojí Borg.

"Do čerta, to je zlé," zašepkal Ren. Aj keď boli moje zmysli úplne zahmlené akoby som sa úplne nedokázala prebrať dobre som si aj ja uvedomovala, že nemáme najmenšiu šancu, nie so mnou, keď som v takomto stave.

A vtedy sa to stalo, ako blesk z jasného neba, niekto vrazil do Borga takou silou až s ním prebúral ďalšiu stenu. Jediné čo som stihla zaregistrovať bola čierno-červená šmuha. Ren znovu so mnou odskočil dozadu, ochranársky si ma k sebe privinul a aktivoval štít aby nás mohol obidvoch chrániť pred kusmi skál, ktoré po náraze do steny lietali na všetky strany.

Ozval sa ozrutanský rev a potom všetko utíchlo.

"Č-Čo sa to deje?" Spýtala som sa a snažila sa zaostriť na dieru v stene cez ktorú preletel Borg aj s tou čiernou šmuhou. Ren dlho nič nehovoril až potom šokovane zašepkal:

"To je ten Čierny Hannibal,"

Vtedy som si uvedomila, že z diery naozaj vylieza Čierny Hannibal. Ren so mnou začal cúvať no Hannibal nás už dávno spozoroval. Pomaly sa k nám začal blížiť a mne sa od strachu prudko rozbúchalo srdce. Zastavil sa tesne pred nami a skrčil sa aby sme si mohli hľadieť do očí ako rovnocenní. Prekvapená jeho gestom som párkrát zažmurkala a vtedy som si niečo uvedomila.

Jeho oči neboli krvavo červené ako pri našich minulých stretnutiach ale zelené ako...ako oči Rindouva.

Šokovane som k nemu natiahla ruku a než si Ren stihol uvedomiť čo robím dotkla som sa Hannibalovej hlavy. Od korienkov prstov až do hlavy mi preletel slabý elektrický prúd a všetko sa rozplynulo.

Keď som znovu nabrala vedomie uvedomila som si, že kráčam cestou k zničenej diaľnici. Bola som tak dezorientovaná, že mi trvalo hodnú chvíľu než som si uvedomila, že som sa dostala do mysle Hannibala, presne tak isto ako som sa vedele dostať so mysle Petra a Alisi.

Ako je to vôbec možné? Ako je možné, že som sa dostala do spomienok Aragamiho...

"K-Kde je moja Jinka?" Prehovoril zrazu Hannibal ľudským, mužským hlasom a mňa od šoku trhlo. Poznala som ten hlas, poznala som ho veľmi dobre aj keď som ho už skoro rok nepočula.

Bol to Rindou. Zrazu sa všetko rozplynulo a scéna sa zmenila. Tentokrát som sa neocitla v tele Rindouva, stála som ako nejaký duch pri zničenej svätyni a Rindou kráčal smerom ku mne. To čo som uvidela mi úplne vyrazilo dych. Celá jeho pravá ruka bola pokrytá čierno červenou hmotou ako moja potom, čo mi začala mutovať, ale táto bola v oveľa horšiom stave, mutácia totižto napadla už celú jeho ruku a posúvala sa ďalej k hrudi. Rindou kráčal ďalej smerom ku mne a neustále sa sám seba pýtal čo sa to s ním deje a potom, keď už bol tesne pri mne zrútil sa k zemi. Od hrôzy som sa nedokázala ani pohnúť pretože som si pomaly začala všetko spájať dokopy. Tá jeho zmutovaná ruka...vyzerala ako laba Čierneho Hannibala.

Zrazu sa za mnou ozvali kroky a niekto si čupol k odpadnémutu Rindouvovi, pozrela som sa dole a zalapala po dychu.

"Shio!" Zakričala som na čisto bielu dievčinu, no keď som sa jej chcela dotknúť, niečo ma odhodilo dozadu, miesto sa zase rozplynulo a ja som pristála v nejakej zničenej izbe. Poobzerala som sa okolo sebe. Kúsok odomňa ležal na starom, zničenom gauči Rindou a v odľahlom rohu miestnosti sa za prevráteným stolom vykúkala biela hlava. Bola to Shio.

Pomaly som k nej pristúpila a pokúsila sa jej dotknúť no moja ruka prešla skrz ňu. Mohla som si to myslieť, veď je to len spomienka. V tom sa Rindou začal s bolestivým mrnčaním preberať a ona sa od strachu úplne skryla za stôl.

Rindou sa pomaly posadil a pozrel na svoju ruku.

"Do čerta," zahrešil a v tom mu nahlas zaškvŕkalo v bruchu.

"Som hladný," zašomral si sám pre seba. Zrazu sa mu zreničky zúžili a on v bolestivom kriku padol k zemi. Z jeho ruky začal vystupovať zvláštny čierny dym a mutácia mu začala napádať hruď. Vtedy Shio vyskočila spod stola, rozbehla sa k nemu a dotkla sa jeho ruky. Na tele sa jej zjavili tie modré ornamenty ako keď liečila Petra a potom z jej ruky vyšla zlatá žiara, ktorá sa vpila do Rindouvovej ruky a hneď na to sa jeho mutácia zastavila a on si vydýchol úľavou. Prekvapene pozrel na Shio.

"Č-Čo si zač?" Spýtal sa jej a ona vystrašene cúvla.

"Nie, nie, neboj sa ma, neublížim ti. Ďakujem za vyliečenie ruky," usmial sa na ňu a ona prestala cúvať dozadu. Párkrát si ho obzrela a potom k nemu začala pomaly pristupovať.

"Akos a voláš? Ja som Rindou," predstavil sa jej. Shio nič nepovedala len si ho stále mlčky prezerala. Nakoniec sa mu zadívala do očí.

"H..hla...dný...," zopakovala slovo, ktoré povedal predtým ako ho ovládla bolesť. Niečo som si uvedomila, to ako po ňom zopakovala to slovo ako keď sa dieťa učí svoje prvé slovíčka. V tej dobe keď sa stretli asi neovládala ľudskú reč. Vtedy keď sme ju našli jej reč bola dosť neohrabaná, zle skloňovala, zle skladala slová, mnohé nepoznala a aj potom keď sa naučila rozprávať perfektne nikdy sa nezbavila zlozvyku hovoriť o sebe v tretej osobe..

Rindou na ňu prekvapene pozrel.

"Áno, som hladný," pritakal. Shio sa len usmiala a niekde odbehla.

"Hej, kam ideš?!" Zakričal za ňou, no ona mu neodpovedala. Rindou tam zostal hodnú chvíľu sedieť sám, z jeho zúfaleho pohľadu som dokázala vyčítať, že sa začínal báť toho, že zase zostal sám. No potom sa Shio vrátila a vliekla za sebou Lizarda, malého Aragamiho, ktorý vyzeral ako jašterica. Položila ho pred Rindouva a ten sa zmätene pozrel najprv na neho a potom na ňu.

"Hladný," zašvitorila veselo, no keď na ňu Rindou naďalej nechápavo hľadel odtrhla si kúsok mäsa, zjedla ho a naznačila mu aby urobil to isté. Vtedy to Rindouvovi konečne došlo.

"Och, nie. Ja som človek, ľudia nejedia Aragami," hneď však ako to dopovedal v bruchu mu znovu nahlas zaškvŕkalo a jeho oči nabrali krvavočervený odtieň. Okamžite sa vrhol na mŕtve telo Aragamiho a zastavil sa až pochvíľke. S hrôzou si strelil ruku pred ústa a následne na to ho natiahlo. Shio začala panikáriť a naklonila sa k nemu, no on cúvol dozadu. Ukľudnil sa až pochvíľke a roztrasenou rukou si prešiel po tvári.

"Asi to tak vyzerá, že už viac nie som človek," povedal plačlivo s trpkým úsmevom na tvári. Shio na neho najprv smutne hľadela a pozerala sa ako plače, potom sa k nemu pomaly načiahla a dotkla sa jeho líca. Prekvapene na ňu pozrel. Zotrela mu z tváre slzy a ochutnala ich, zatvárila sa kyslo a on sa slabo zasmial.

"Sú slané čo?" Spýtal sa jej a ona sa na neho taktiež usmiala. Potom začala vo vrecku handry ktorou bola odetá niečo hľadať. Vytiahla odtiaľ malú sklenenú fľaštičku, v ktorej sa nachádzalo niečo biele. Podala ju Rindouvovi do rúk.

"Čo to je?" Spýtal sa jej, no keďže mu nevedela odpovedať, otvorila zátku na fľaštičke a nasypala mu biele kryštáliky na dlaň. Trošku si nabrala na prst a olizla, on to po nej zopakoval a jeho úsmev sa ešte viac rozšíril.

"To je soľ," povedal.

"S-Soľ." Zopakovala po ňom a on prikývol.

"Presne tak, si šikovné dievča," postrapatil ju po vlasoch a ona sa zasmiala pričom stále dookola opakovala slovo soľ.

"Máš pravdu slzy sú tak slané ako soľ," pritakal nakoniec a Shio si spokojne priložila fľaštičku k hrudi.

"Páči sa ti soľ?" Spýtal sa jej a ona prikývla.

"Soľ," zašvitorila.

"Tak fajn, keď sa ti tak páči pomenujem ťa Shio, vieš čo to znamená? Soľ," ukázal na fľaštičku a Shio zaiskrili oči.

"Sh...Shio!" Vyhŕkla veselo a on prikývol.

"Ja som Rindou," ukázal na seba, "A ty si Shio," ukázal na ňu.

Vtedy znovu akoby do mňa niekto vrazil, spomienka sa násilne rozbila a ja som sa ocitla naspäť v rozpadnutom metre. Hannibal bol už dávno preč a nadomnou sa skláňal neznámy chalan s hnedými vlasmi a modrými očami.

"Našiel som ju! Je živá!" Kričal na niekoho, zrazu sa mi jeho tvár začala rozmazávať a už len niekde v diaľke som počula ako niekto kričí moje meno.