God Eater Burst (12.Kapitola-part 1)

Ja viem, zase len God Eater a nič iné, ale nemám čas vôbec písať pretože v škole máme stále zápočty alebo prezentácie, alebo nezmyseľné seminárne práce, proste mi tá škola nedá dýchať, nech už je po skúškach

12. Kapitola

---

Na druhý deň ma Alisa so Sakuyou vypýtali od doktora a všetky tri sme sa vybrali k Alisi kde sme si dali čaj.

"Pustili ťa už k Tensaiovi?" Spýtala sa ma Alisa a ja som pokrútila hlavou.

"Počas boja s Borgom sa znovu poškodil a museli ho opravovať ale rozprávala som sa s Liccou a dnes večer by mi ho mala doniesť, no potom ho zase zoberie naspäť k sebe," informovala som ju a ona prikývla.

"Aj tak je to zázrak, že ste v poriadku, keby si sa s nami vtedy nespojila nikdy by sme vás nenašli. Všetci si mysleli, že tunele do metra sú zasypané, no nakoniec v niektorých oblastiach neboli," zašepkala Sakuya a ja som prikývla.

"Vážne to bol zázrak," spomenula som si na sen, ktorý mi zoslala Shio.

"Ani si neviete predstaviť čo sa tu dialo keď vás vyhlásili za nezvestných, všetci sme šaleli, všetci sme vás hľadali, zalarmovali sme aj ostatné základne a keď sa Shun opovážil zmieniť o tom, že ste možno mŕtvi Peter mu takú vrazil, že mu rozbil peru," rozprávala Alisa. Aha, tak teraz už chápem prečo mal Shun na pere chrastu, nechcel mi to totižto povedať.

"Dosť už o tom lebo ešte teraz mi je z toho zle radšej nám porozprávaj o Koutovi Alisa," usmiala sa na ňu mäkko Sakuya a Alisa sa začala červenať.

"N-Nie je čo," zamrmlala a ja som sa zasmiala.

"No to určite, ten chalan je úplne paf, hovoril mi, že si mu sľúbila rande keď ho prepustia z nemocnice," potmehúdsky som sa uškrnula a Alisa sčervenala ešte viac.

"No áno sľúbila som mu...obed..." zašepkala a my sme so Sakuyou na seba s úsmevom pozreli.

"Och, ináč s chalanmi sme si dali takí zvláštni sľub keď sme boli zúfali tam dole v metre," zmenila som z ničoho nič tému lebo som si na niečo spomenula.

"Aký sľub?" Spýtala sa Sakuya.

"Že keď sa odtiaľ dostaneme živí prichystáme veľkú ožran párty a všetci sa tam dáme dole. Chcela by som to naplánovať v jedálni pre všetkých ale budem potrebovať vašu pomoc," pozrela som na ne a Alisa prikývla.

"Hej, Kouta mi už o tom niečo hovoril, rada pomôžem. Môžeme urobiť aj nejaké pozvánky a pekne to tam naaranžovať ale treba sa najprv dohodnúť s hlavnou kuchárkou Sachi, síce je to riadna fúria ale Kouta miluje, však kto nie, takže to bude jednoduché," začala horlivo vymýšľať plány, no Sakuya sa tak nadšene netvárila.

"Podľa mňa ste mladí na pitie nikto z vás, okrem Soma, ešte nemá osemnásť," zamumlala a ja som na ňu uprela šteňací výraz.

"No tak mamyyy iba tento raz," zatiahla som prosebne a ona si nahlas vzdychla.

"Dobre, dobre, tak ožran párty," súhlasila nakoniec a na tvári sa jej zjavil jemný úsmev, "To by sa Rindouvovi páčilo," podotkla a ja som prikvla.

"Rindou by už teraz všade zháňal pivo aby tam náhodou nezostal na sucho," podotkla som a oni sa zasmiali. V tom mi do hlavy vstúpila prudká bolesť.

Rindou...pri jeho mene sa mi v mysli vynorila nejaká nejasná, rozmazaná spomienka no bolesť ju okamžite prebila. So syknutím som sa chytila za hlavu.

"Biba si v poriadku?" Sakuya ku mne hneď pohotovo pristúpila

"Á-Áno len ma trochu rozbolela hlava," zašepkala som a oni dve na seba ustarostene pozreli.

"Radšej sa vrátime do nemocnice, mala by si si odpočinúť," vyhlásila nakoniec Sakuya a ja som len nemo prikývla.

Obidve ma zaviedli naspäť do nemocnice a ja som si ľahla do postele. Ešte chvíľku s nami prehodili pár slóv a potom odišli.

"Bibi si v pohode?" Spýtal sa ma s obavami Kouta.

"Hej len ma rozbolela hlava a...neviem prečo, mám pocit, že som na niečo dôležité zabudla, na niečo ohľadom Rindouva," zašepkala som.

"Rindouva?" Spýtal sa Soma.

"Ja viem, že to znie bláznivo ale v poslednej dobe nie je niečo v poriadku, niečo je asi so mnou zlé," chytila som si bolestivo hlavu a Kouta si ku mne sadol.

"Bibi nič nie je s tebou zlé, si len unavená a vystresovaná, prežila si si toho za krátky čas veľmi veľa, to preto máš z toho v hlave bordel, tak si odpočiň a nemysli na to, nezabúdaj, že sme tu všetci pre teba," povedal a jemne sa dotkol sa môjho pleca. Slabo som prikývla.

"Máš pravdu, trochu si odpočiniem," zamumlala som a moje oči sa samé začali zatvárať.

Zobudila som sa až niekedy uprostred noci. Rukami som si prešla po unavenej tvári a pomaly sa posadila. Soma aj Kouta tvrdo spali, dokonca Kouta tentokrát zo seba nezhodil ani prikrývku. Zdvihla som sa a pomaličky pristúpila najprv k jednému a potom druhému. Obidvom som priložila ruku na čelo a skúsila či nemajú teplotu. Robila som to vždy, odkedy sme boli v nemocnici, aj keď som vedela, že isto teplotu nemajú. Vždy keď som sa uprostred noci zobudila musela som ísť k ním a zistiť či sú v poriadku.

Možno už naozaj šaliem, možno sa zo mňa naozaj stáva blázon. Prečo to robím aj keď viem, že im už nič nehrozí a viem, že sú v poriadku?

Zrazu sa mi zacnelo veľmi vidieť Tensaia, odkedy nás zachránili nemala som možnosť sa s ním porozprávať, najprv kvôli môjmu zdravotnému stavu a potom som zistila, že pri boji s Borgom utrpel zranenia a Licca ho dávala do poriadku. Moje nohy sa zrazu samé začali hýbať, vybrali sa preč z nemocnice, dole schodmi až na prízemie a zastavili sa až pred dverami do dielne Jiniek. Potichu som ich otvorila a poobzerala sa dookola. Nikto tu nebol iba množstvo Jiniek, čakajúce na opravu a na majiteľov.

"Tensai?" Spýtala som sa do prázdna.

"Biba?" Ozval sa unavený chlapčenský hlas a ja som sa pozrela na pravo do boku a vtedy som ho zbadala medzi ostatnými Jinkami. Vybrala som sa priamo k nemu, vytiahla ho zo stojana a objala ho.

"Chýbal si mi," zašepkala som.

"Aj ty mne, ale nemala by si tu byť, si predsa ranená," povedal karhavo a ja som pokrútila hlavou.

"Som už v poriadku ale čo ty? Povedali mi, že ostrie na krajoch trochu puklo," celého som si ho s obavami prezrela no nebolo na ňom vidno ani škrabnutie.

"Už som v poriadku, Licca všetko opravila, neboj sa," upokojil ma.

"Prepáč to kvôli mne si sa zranil," zašepkala som previnilo.

"Biba som tvoja zbraň, je moja povinnosť chrániť ťa," povedal mäkko ale ja som vzdorovito pokrútila hlavou.

"Nie si zbraň Tensai, si môj priateľ, si člen mojej rodiny," pohladkala som živý kov. Chvíľku bolo ticho no potom Tensai prehovoril:

"Biba ja..." v tom sa sekol a nahlas si vzdychol, "Sľúb mi, že už nikdy neurobíš takú sprostosť ako si urobila v tom metre, sľúb mi, že už nikdy nebudeš bežať vztriec istej smrti," povedal a ja som zamrzla na mieste. Môj mäkký úsmev sa vytratil a smutne som sklonila hlavu.

"Prepáč Tensai ale to ti nemôžem sľúbiť a ty to dobre vieš, už len tým, že sa staneš bojovníkom bežíš vztriec smrti a ty to dobre vieš," znovu som pozrela na neho.

"Áno, ale-"

"Tensai je to moja povinnosť, nie povinnosť, ja proste chcem ochrániť svoj oddiel, nechcem už vidieť ani jedného z nich zomrieť," spomenula som si na Petra, ktorý ležal dlhé mesiace v kóme, spomenula som si na Rindouva, ktorý sa pre nás obetoval.

"Ja ti to proste nemôžem sľúbiť," zašepkala som a on si pochvíľke znovu vzdychol.

"Rozumiem ti ale chcem aby si vedela, že ja ťa zomrieť nenechám," povedal odhodlane a ja som sa pousmiala.

"Ďakujem ti Tensai," znovu som sa dotkla jeho čepele. V tom sa za mnou dvere otvorili a mnou od šoku trhlo. Vystrašene som sa otočila na Tsubaki, Rindouvovu staršiu sestru.

"Em...dobrý večer," nasilu som sa usmiala a ona nadvihla obočie.

"Večer? Biba sú tri hodiny ráno a ty máš ležať v posteli, v nemocnici," zazrela na mňa a ja som na sucho preglgla.

"Prepáčte, len som sa chcela porozprávať s Tensaiom," položila som ho naspäť na miesto a zaželala mu dobrú noc, potom som sa vybrala s Tsubaki preč.

"Ako ste vôbec vedeli, že som tam?" Spýtala som sa jej.

"Doteraz som bola u Sakakiho v laboratóriu, riešili sme veci ohľadom vírusu Blood a keď som išla okolo dieľne započula som tvoj hlas," povedala a ja som si vzdychla.

"Prepáčte," zamumlala som.

"Nemusíš sa mi stále ospravedlňovať, ale Biba," zastavila sa a ja som tak tiež urobila. Prekvapene som na ňu pozrela. V jej očiach som videla starosť.

"Zdá sa mi, že v poslednej dobe sa moc prepínaš, si unavená, vystresovaná, nesústredená akoby ťa stále niečo trápilo. Až moc mi pripomínaš Rindouva, neskonči ako on, prosím," povedala až hrozivo vážne.

"Ale ja sa neprepínam, to sa vám musí len zdať," nasilu som sa usmiala no ona pokrútila hlavou, podišla ku mne a postrapatila ma po vlasoch tak ako to zvykol robiť Rindou.

"Si ešte mladá Biba, máš len šestnásť, mala by si, si užívať život, tešiť sa, smiať sa, behať vonku s kamarátmi a robiť hlúposti ako tínedžer, namiesto toho sa aj ty, aj ostatní mladí ľudia sa stávate bojovníkmi, prichádzate o kamarátov, o rodiny, o sny, o lásky, o vlastné životy, je to tak nespravodlivé," zašepkala smutne a ja som pevne zomkla pery. Trápi sa, trápi sa, že vidí mladých ľudí zomierať a nemôže s tým nič spraviť, naozaj to nie je spravodlivé. Vo filmoch, ktoré pozeráme tínedžeri chodia do školy, s partiou von, zažívajú prvú lásku, robia hlúposti, tešia sa a my? Bojujeme v zničenom svete proti monštrám, ktorých sa nedokážeme zbaviť.

Má však cenu vôbec nad tým plakať? A trápiť sa preto? Nemôžeme to zmeniť, toto je svet, v ktorom žijeme. Aj v minulosti mali ľudia problémy, s ktorými museli bojovať, aj oni sa trápili, nežili všetci ako v tých filmoch, aj vtedy mnoho mladých ľudí muselo predčasne dospieť, vždy to tak bolo.

"Tsubaki nemusíte sa trápiť, možno nežijeme tak akoby sme mali ale nie je to až tak zlý život ako sa zdá, proste žijeme len prítomnosťou pretože budúcnosť je pre nás v nedohľade, no to neznamená, že nemáme sny a nádeje, ktorých sa držíme. A čo sa týka mňa, nemusíte sa báť, budem v poriadku, mám predsa vás, aj ostatných a hlavne svoj oddiel," usmiala som sa na ňu a ona mi pochvíľke úsmev opätovala.

"Tak dobre teda, ale sľúb mi, že trošku vypneš," obidve sme sa zase dali do kroku.

"Samozrejme, veď neviete o tom, že chystáme obrovskú ožran párty, neuveríte ale navrhli to Kouta a Soma, aj vy ste pozvaná," dala som sa do svojho neutíchajúceho rozprávania.