God Eater Burst (11.Kapitola-part 2)

---

Obidvaja sme si sadli na gauč pri informáciach a zahľadeli sa na televíziu kde zrovna bežali noviny.

"Ešte som sa ti poriadne nepoďakovala za záchranu," prelomila som pochvíľke mlčanie a on s úsmevom pokrútil hlavou.

"To nestojí za reč. Vieš, keďže som predtým pôsobil len ako bojovník na obranu mesta ani vo sne ma nenapdlo aké to v teréne môže byť nebezpečné a strašidelné," zašepkal a ja som nechápavo zažmurkala.

"Čo tým myslíš?" Spýtala som sa ho a on ukázal na televízne noviny kde zrovna ukazovali dav ľudí, ktorí protestoval proti bojovníkom God Eaters, že vraj preto lebo sa na nich len priživujeme a nič iné nerobíme. Na tvári sa mi hneď mihol hnev. Neznášam týchto protestantov. Čo si o sebe vôbec myslia? Oni nemusia chodiť za bariéry a čeliť Aragami zoči voči. Oni sa nemusia bezbranne dívať na to ako ich kolegovia v bitkách zomierajú, neprežívajú tú hrôzu ako som ja prežívala v metre no aj tak si dovolia niečo takéto vyhlasovať.

God Eaters vznikli preto aby chránili ľudí no takýchto ako sú títo protestanti by som najradšej hodila za bariéry nech si vyskúšajú ako je to čeliť hotovému peklu.

"Nečudujem sa tým ľuďom," prerušil ma z myšlienok Zack a ja som na neho prekvapene pozrela.

"Ako to myslíš, veď oni nevedia aké to je! Len stále nadávajú, nech si to teda skúsia na vlastnej koži," vyhŕkla som no on pokrútil hlavou.

"Ty to nechápeš Biba, nie všetci bojovníci sú takí ako ty alebo ja. Niektorí sú nenormálne namyslení, myslia si, že len preto lebo majú silu môžu si robiť čo chcú. Myslia si, že keď nasadzujú svoj život na ochranu ľudí môžu si s nimi robiť čokolvek. Mnohí proste stratia cieľ a dôvod prečo sa stala bojovníkmi a liečia si to na ostatných. V Londýne je takých veľa, vďaka môjmu otcovi, vieš on sám sa správa k civilistom akoby boli len odpad, ostatní bojovníci to vidia a robia to isté, ide im veľmi zlým príkladom a vďaka takým ako sú oni potom ľudia hádžu všetkých bojovníkov do jedného vreca," vzdychol si.

"Vieš, mám sestru, je to moje mladšie dvojča. Volá sa Kiara, aj ona sa zaúča ako bojovník God Eater, otec ju chce taktiež nechať pracovať vo vnútri miest. Čo je na tom najhoršie, ja a moja sestra sme už od malička prichádzali do styku s týmito namyslenými bojovníkmi, veď k ním patril aj môj otec," trpko sa usmial.

"A Kiara si už teraz myslí, že bojovníci God Eater sú obyčajní budiškničomovia, ktorí sa len obohacujú na daniach civilistov, už teraz sa stáva jednou z tých namyslených bojovníkov preto chcem otca za každú cenu presvedčiť aby ju poslal do terénu. Ibaže viem, že on mi to nedovolí aj ja som išiel na slovenskú základňu proti jeho vôli. No ak s tým niečo neurobím Kiara bude stratená. Viem, že to znie kruto, veď tým, že Kiaru pošlem do terénu ju ohrozím na živote oveľa viac akoby bola ohrozená za bariérami. Ibaže ako bojovníci sme prísahali, že budeme ľudstvo chrániť svojim životom preto...chcem aby aj Kiara tento sľub dodržala, nechcem aby sa z toho stali len plytké slová vyhodené do povetria, nechcem aby aj ona bola dôvod prečo nás niektorí civilisti nenávidia," povedal skľúčene a ja som mlčky pozrela do zeme.

Keďže som skoro celý svoj život vyrastala s bojovníkmi svet civilistou sa mi tak veľmi vzdialil, že som sa proste oň nikdy moc nezaujímala. Teraz som sa sama za seba hambila. Veď som ich mala chrániť a pritom som nevedela, že je to takéto zlé. Vlastne doteraz som vždy len chránila ľudí z Dena. Nemala som už viac rodinu, ktorú by som mohla chodiť navštevovať do mesta ako Kouta, mojou rodinou sa stali bojovníci.

"A keby som sa porozprávala s naším šéfom Sakaki, možno by sem tvoju sestru mohli po školení preradiť," pozrela som opäť na Zacka.

"Vážne by si to urobila? Teda chcel som ťa o to poprosiť, preto som ťa sem vytiahol ale bál som sa či nebudem chcieť od teba trochu veľa," vyhŕkol a ja som sa usmiala.

"Ale prosím ťa to je to najmenej čo môžem urobiť za záchranu môjho života. Nechaj to na mňa, porozprávam sa so Sakakim," povedala som a Zack nadšene prikývol.

Hodinu som ešte posedela so Zackom, Samom, Nikolou, Luciou a Petrom ale potom som sa už musela vrátiť naspäť do nemocnice. Rovno som si to zamierila do lôžkovej časti. Odhrnula som biely záves a debata medzi Koutom a Somom okamžite stíchla. Prekvapene som na nich pozrela.

"Ale, ale nejaké ticho nastalo. Isto ste ma ohovárali," skrížila som si ruky na prsiach.

"To nie je pravda len sme tu riešili nejaké chlapské záležitosti," vyhovoril sa Kouta.

"Och, tak chlapské záležitosti, to sú isto nejaké prasačinky," uškrnula som sa. V tom sa dvere za mnou otvorili a dovnútra vošla Alisa.

"Biba tak tu si, všade som ťa hladala, myslela som si, že si ešte mimo nemocnicu," usmiala sa na mňa.

"Bohužiaľ, už mi skončila vychádzková hodina," zamrmlala som namrzene a ona si sklamane vzdychla.

"Nič sa nedá robiť keď doktor prikázal, no aspoň by sme si mohli zahrať nejakú kartovú hru alebo si niečo pozrieť," navrhla nám.

"Som za to aby sme si niečo pozreli," vyhŕkol hneď veselo Kouta.

"Dobre tak donesiem notebook," usmiala sa.

Potom čo sme dopozerali film a rozlúčili sa s Alisou sme sa vybrali spať. No ja som sa zase skoro ráno zobudila. Začínalo mi to už naozaj liezť na nervy. Ani raz za ten čas čo som bola v nemocnici som sa nedokázala kľudne vyspať. S povzdychom som pozrela na Soma a Kouta. Obidvaja tvrdo spali. Soma až po uši zababušení pod prikrývkou a Kouta, ako inak, rozťahaný po celej posteli s prikrývkou odkopnutou na kraji postele.

Slabo som sa pousmiala, pristúpila som k nemu a zakryla ho, potom som sa vybrala sadnúť si na svoje obvyklé miesto na streche pod oknom.

"Ahoj Shio, to som zase ja," zakývala som miesacu, ktorý ešte svetil na tmavej oblohe, "Viem, že v poslednej dobe ťa otravujem dosť často ale proste sa mi v tejto hlúpej nemocnici nedá dobre spať," vzdychla som si.

"Asi je to tým, že som tu v poslednom období strávila príliš veľa času. Však si to zober, najprv tá nepodarená bitke s Čiernym Hannibalom, potom to fiasko s tým Ogretailom čo sa nám dostal do kasárni a nakoniec ten horor v metre, je to na zaplakanie," sťažovala som sa.

"Ale som rada, že si nás nikdy za ten čas neopustila a vždy si nám pomohla. Neviem čo by sme bez teba robili," slabo som sa pousmiala.

"Tu istú otázku by som mohol položiť aj ja tebe," od šoku mnou trhlo a hneď na to som sa prudko otočila na Kouta. Mal cez seba prehodenú prikrývku a s veľkým úsmevom na perách si ku mne prisadol.

"Všetci si navzájom pomáhame, sme predsa rodina, jeden bez druhého si nevieme predstaviť žiť a preto sa stále chránime," hovoril mäkko pritom ako hľadel na mesiac.

V tichosti som ho počúvala a potom sa usmiala.

"Máš pravdu," zašepkala som.

"Takže to ty si ma prikrývala každú noc," uškrnul sa na mňa.

"Zobudila som ťa pritom? Prepáč," Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela, no on pokrútil hlavou.

"Vieš, predtým ako som sa stal bojovníkom ma vždy takto v noci prikrývala mama alebo Nozomi, vždy sa jedna z nich zobudila a keď ma našla odkopaného prikryla ma takže som sa vždy ráno zobudil zababušený v perine. Ibaže keď som prišiel sem už ma nemal viac kto v noci prikrývať a ráno som sa budil bez periny, často mi preto bývala zima a veľakrát som sa kvôli tomu cítil osamelý lebo vtedy som si vždy spomenul ako veľmi mi chýba domov a mama s Nozomi," skryl sa ešte viac do bielej prikrývky.

"Preto som bol prekvapený keď som sa posledné dni budil prikrytý. Veľmi ma to potešilo, ďakujem," jeho úsmev sa ešte zväčšil.

"Nemusíš mi ďakovať, sme predsa rodina," usmiala som sa a on prikývol.

"Áno, rodina. Neuveríš ale dnes mi Soma vysvetlil ten dôvod prečo bol na mňa taký odporný, vieš kvôli čomu sme sa vtedy pohádali," zmenil tému.

"To naozaj? A čo bolo príčinou?" Spýtala som sa zvedavo a Kouta sa na mňa potmehúdsky zahľadel.

"To je len medzi ním a mnou," povedal tajuplne a ja som mala čo robiť aby som sa nerozosmiala.

"Aha, tie vaše chlapské záležitosti," vo vzduchu som naznačila úvodzovky.

"Náhodou, to sú seriózne veci," povedal vážne a ja som sa zachichotala.

"Čo hovoríš keby sme si zahrala jednu kartovú hru no za sťažených podmienok, aby to nebolo také jednoduché," navrhla som mu.

"To znie ako výzva, poďme na to," so zápalom v očiach ma následoval dovnútra.

"Táto hra sa aj tak podľa mňa volá Dom," zamrmlal Kouta.

"Nie, volá sa to Hajzeľ," odporovala som.

"Hlúpy názov," zašomral znovu Kouta.

Bola to jednoduchá hra, zobrala sa karty, roztrúsili sa blízko seba pri stole a na nich sa urobila strieška z ďalších dvoch kariet. Potom sa museli roztrúsené karty zo spodku brať tak opatrne aby tie dve spojené do striešky nepadli. Ibaže my sme si sťažili podmienky tým, že sme karty rozložili na bruchu Soma, ktorý ešte stále tvrdo spal ale mohol sa hocikedy otočiť a celé by nám to padlo.

"Si na rade," pozrela som sa na Kouta a ten začal opatrne ťahať kartu, keď v tom sa strieška zatriasla a rozsypala sa.

"Čo sa stalo? Ani som sa toho ešte nedotkol," nahneval sa keď v tom sa Soma nadvihol.

"Čo to do čerta..." zašomral namosúrene.

"Prepáč zobudili sme ťa?" Spýtala som sa ho previnilo.

"Nie, už je sedem hodín ráno," pozrel na hodiny položené na stole, "o takomto čase sa vždy budím sám, ale aj tak, prečo, do čerta, na mne hráte karty?" Zazrel na nás.

"To vieš sťažené podmienky, nemohol si ešte chvíľku spať? Práve som vyhrával," vzdychol si Kouta.

"Tak to teda pardon," zamrmlal ironicky, posadil sa a spacifikoval nám karty.

"Odkedy ste sa takto na mne hrali?" Spýtal sa.

"Okolo dvoch hodín," povedala som a on začudovane zažmurkal.

"Ako je možné, že ma to nezobudilo?"

"Odkedy sa liečíš z tej odpornej choroby spíš ako zarezaný, skúšali sme aj na teba hovoriť či ťa to náhodou nezobudí ale keď si ďalej spal tak sme usúdili, že môžeme na tebe kľudne hrať," hovoril veselo Kouta a Soma na neho zazrel.

"A to som sa akože za tie dve hodiny ani raz neotočil?" Spýtal sa.

"Ale áno, ibaže vtedy som nevyhrával tak mi to nevadilo," odpovedal mu prosto Kouta.

"Vy sa fakt musíte nudiť," Zašomral otrávene.

"To by si neveril," usmiala som sa, "Tak čo zahráš si aj ty s nami karty?" Spýtala som sa ho a on pochvíľke prikývol.