God Eater Burst (8.Kapitola-part 1)

8. Kapitola

---

Pomaly som prešľapovala z nohy na nohu prikrčená pri stene aby ma Aragami nezaregistrovali. Podarilo sa mi úspešne vyhnúť už dvom svorkám vďaka Tensaiovi, ktorí ma viedol tými najbezpečnejšími cestami.

"Tensai," povedala som v mysli.

"Čo sa deje?"

"Myslíš si, že..." v tom som sa sekla. Nedokázala som to vysloviť nahlas lebo keby som to povedala zložilo by ma to na kolená a ja by som sa už ďalej nemohla pohnúť.

"Neboj sa Biba Soma bude v poriadku, určite nájdeme protiliek, urobím preto aj nemožné, všetci sa odtiaľto dostanete živí," povedal akoby mi čítal myšlienky. Musela som sa slabo pousmiať.

Možno, že pred Somom a Koutom som sa snažila vyzerať nebojácne a nad vecou no v skutočnosti som bola k smrti vystrašená.

Tak veľmi som sa bála, že keby som si pred nimi ten strach pripustila ovládol by ma. Nemôžu ma vidieť vystrašenú, nie teraz, keď sa sami boja. Som predsa ich líderka, musím ich podporovať, musím ich chrániť a poháňať ich dopredu. Nesmiem sa poddať bezmocnosti nech je akokoľvek silná.

No Tensai ma moc dobre poznal, poznal všetky moje emócie, pred ním som nedokázala nič skryť.

"Ďakujem ti Tensai. Naozaj neviem čo by som bez teba robila.Ty ma vždy zachraňuješ a vždy povzbudzuješ," povedala som a on sa zasmial.

"Bibka ty zase vždy pomáhaš mne," povedal a ja som na neho prekvapene pozrela.

"No podľa mňa som ti doteraz moc nepomohla," protestovala som.

"Biba keby nebolo teba už dávno by som stratil svoju ľudskosť. To vďaka tebe, preto, že sa so mnou rozprávaš, pozeráš filmy, delíš sa o svoje každodenné maličkosti dokonca si mi kúpila aj darček na Vianoce a nechávaš ma spávať na svojej obrovskej posteli sa stále cítim ako človek," jeho nežné slová ma tak rozhodili až som mala čo robiť aby som sa naozaj nerozplakala. Rýchlo som zatlačila slzy, ktoré ma začali štípať na krajíčku.

Keď moje telo začal opúšťať adrenalín, ktorý v ňom zostal po úteku pre Hannibalom uvedomila som si ako veľmi ma páli líce, práva ruka a nohy. Všetko to boli miesta, ktoré sa Hannibalovi podarilo zasiahnúť.

Rýchlo som si obzrela rany. Pľuzgiere už zmizli, zostala iba nepríjemne červená koža. Bolo mi jasné, že ďalej sa už moje rany nedokážu samé vyliečiť. Narozdiel od Soma, ktorý bol napoly Aragami a tým pádom vlastnil veľkú časť jeho sily, naše Jinky alebo teda skôr duše Aragami, s ktorými sme mali kontrakt nám nedokázali predať toľko sily a tým pádom naše regulačné schopnosti boli veľmi obmedzené.

Soma... pri pomyslení na neho ma znovu začalo premáhať zúfalstvo, no v tom mi z líca vystrelila ostrá bolesť a moje myšlienky sa rýchlo rozplynuli.

Na tvár som si síce nevidela ale bolesť, ktorá mi pulzovala z popáleného líca začínala byť veľmi nepríjemná.

"Tensai ako je na tom moje líce?" Spýtala som sa ho.

"Máš to veľmi červené ale našťastie koža nie je vážne popálená. So správnou lekárskou starostlivosťou by sa to malo úplne zahojiť," upokojil ma.

Prikývla som a postupovala ďalej. Asi tak o polhodinu sa mi podarilo naraziť na to čo som hľadala. Vodu.

Pramenila spod zeme a vytvárala obrovskú, hlbokú kaluž, ktorá kľudne mohla slúžiť pre Aragami ako napájadlo.

Problém však bol v tom, že okolo napájadla bola združená rodina Kongou, Aragami veľmi vzdialene pripomínajúcu gorilu.

"Samica a tri mláďatá, nikde nevidím ani necítim otca, to je zvláštne," zašomral Tensai a ja som prikývla. Rodina sa zdržovala vždy pokope, hlavne keď maly novorodenca a to najmenšie z mláďat mohlo mať tak maximálne týždeň. Otec, ako alfa svorky, bol od narodenia mláďaťa až po celý ďalší mesiac v jeho neustálej blízkosti aby mohol svojho potomka a aj svoju družku oslabenú po vrhu chrániť. Vzďaľoval sa iba keď išiel na lov ale prečo potom nezobral tie staršie mladé zo svorky, boli na to už dosť staré a Kongou nikdy nechodili na lov po jednom. No možno zobral iných členov svorky a tieto mladé nechal strážiť samicu a najmladšieho člena.

"Počkáme?" Spýtal sa Tensai.

"Áno, počkáme, nebudeme riskovať boj s nimi keď si nie sme istý kde je samec, navyše keby som ich zabila a on by to zistil určite by od zúrivosti hľadal príčinu a skôr či neskôr by nás objavil," povedala som a Tensai prikývol.

Rodinka sa dala na odchod až po hodine. Hneď ako som si bola istá, že sú dostatočne ďaleko rýchlo som zoskočila dole, rozbehla sa k napájadlu a začala napĺňať fľašky vodou.

Po tom čo som fľašky naplnila, vložila som ich do ruksaku a ten si prehodila cez chrbát. Rýchlo som sa poobzerala okolo seba a keď som sa presvedčila, že vzduch je čistý chcela som sa rozbehnúť preč, no v tom mi v taštičke pripevnenej na trupe niečo zašušťalo. Bola to moja vysielačka.

Prekvapene som ju chytila do rúk a priložila si ju k perám.

"Haló, je tam niekto? Počujete ma?!" Vyhŕkla som. Chvíľku to v nej iba šumelo ale potom som začula známy hlas.

"...ba...Biba...ješ ma?" Ozval sa nejasný Sakuyin hlas.

"Sakuya, počúvaj, sme uväznený dole pod zemou v metre a Soma sa nakazil vírusom Blood, musíš to povedať Sakakimu, musíte nás nájsť, sme..."

"Biba!" Zvrieskol z ničoho nič hysterickým hlasom Tensai a než som stihla hocijako zareagovať niečo do mňa celou silou udrelo. Odletela som hodný kus dozadu a tvrdo pristála na zemi. Tvrdý dopad mi vyrazil dych a ja som v absolútnej panike začala lapať po vzduchu. V hrôze som si uvedomila, že sa na mňa rúti Kongou, no v tom sa ozval výstrel a Konga odhodilo dozadu.

Niekto zoskočil ku mne dole. Bol to Kouta.

"Bibi!" Vyhŕkol a kľakol si ku mne. Konečne sa mi podarilo nabrať dych. V tom ma Kouta zdrapil okolo trupu a odskočil so mnou dozadu od Konga, ktorý sa na nás vrhol.

Pozrela som sa okolo seba a zbadala Tensaia ležiaceho neďaleko odo mňa. Rozbehla som sa k nemu a schytila ho do rúk.

Kouta zatiaľ vystrelil na Konga ďalšie dva náboje a Aragami s hlasným zarevaním padol zranený a omračený na zem. Rýchlo som využila jeho oslabenie a rozbehla sa k nemu. Celou silou som švihla Tensaiom a ten presekol Kongovu hlavu napoly. Od vyčerpania som padla na kolená a prerývane dýchala.

"Bibi si v poriadku?" Pribehol ku mne Kouta a ja som mu venovala unavený úsmev.

"Hej, ďakujem ti, keby si sem neprišiel už by bolo po mne," zašepkala som a on pokrútil hlavou.

"Bolo to len tak-tak, bál som sa, že to nestihnem," povedal a ja som si v tom niečo uvedomila.

"Kouta a čo Soma?" Spýtala som sa s hrôzou.

"Drží sa, to on ma poslal za tebou," povedal. V tom sme započuli dunivé zvuky, rútilo sa k nám niečo veľké. Rýchlo sme sa skryli za obrovské kusy zničenej steny. Opatrne sme sa vykukli. K mŕtvemu telu samca došla samica, ktorú som videla predtým aj s tými troma mláďatami. Zľakla som sa, že keď samica zistí, že niekto zabil jej druha bude zúrivo prehľadávať celé miesto činu a mohla by nás odhaliť, no vtedy sa stalo niečo nečakané. Dve staršie mláďatá začali požierať telo samca. Bolo normálne, že Aragami sa navzájom požierali, bol to ich pud sebazáchovy, no keď zomrel člen svorky ostaní z nej ho nikdy nepožrali, to ich už muselo viesť obrovské zúfalstvo z hladu. Svorka vždy držala pokope, nikdy sa nesnažila požrať a keď niekto z nej zomrel smútili nad ním no telo nechali tak, nedotknuté, nepožierali ho akoby sa im protivilo zožrať člena rodiny.

Tak prečo to tieto dve mladé robia a prečo ich matka nezastaví?

Potom čo mláďatá dohltali telo matka sa s nimi pokojne vydala preč.

"Čo to malo znamenať? Veď práve zožrali telo jedného z ich svorky," zašomral aj prekvapený Kouta.

"Neviem, ale mali by sme sa vrátiť, nemôžeme Soma nechávať dlho samého," zašepkala som a on prikývol. Dostali sme sa až pod dieru, v ktorej sme mali táborisko a už odtiaľ sme ho počuli kašľať aj keď sa zdalo, že sa snaží kašeľ umierniť.

Rýchlo sme sa dostali hore. Soma sa krčil v klbku na zemi a celým telom mu príšerne triaslo. Zrazu ho pomedzi kašeľ natiahlo, rýchlo sa nadvihol a vyvracal obsah žalúdka no spolu s tým aj krv.

"Do riti," zahrešila som a pribehla k nemu.

Podoprela som ho, on sa prerývane nadýchol a potom mi vyčerpane padol do náručia. Celý bol mokrý od potu a zašpinený vlastnou krvou, no aj cez to všetko sa dokázal ešte na mňa karhavo pozrieť a svojim nahnevaným hlasom povedať:

"To ti už naozaj preskakuje chodiť obzerať miesto plné Aragami sama?"

Nič som mu na to nepovedala, nedokázala som. Neviem vôbec či si to vo svojom zúboženom stave neuvedomoval, ale bielka oči mal úplne červené a z kútikov sa mu spúštali slabé pramienky krvi. Ten liek, ktorý to mal spomaliť absolútne nezaberal ak to takto pôjde ďalej Soma do rána zomrie, ak nie kvôli chorobe tak kvôli strate krvi.

"Ja..." pera sa mi zachvela.

"Soma ja..." pokúsila som sa znovu niečo povedať ale vlastný hlas ma zrádzal.

"Len sa mi v takomto momente nesnaž vyznať z lásky," pokusil sa zavtipkovať, no ani ja a ani Kouta, ktorý si k nemu čupol z druhej strany sme sa nesmiali.

V tom sa Somova tvár skryvila bolesťou, zaboril si hlavu do môjho brucha aby stlmil výkrik, ktorý sa mu vydral z hrdla. Znovu sa skrčil do klbka a telo sa mu znovu príšerne roztriaslo.

"Soma!" Vyhŕkol prestrašene Kouta. Nevedela som čo mám robiť, Soma ma tak tuho zvieral za ruku až mi hlboko do kože zatlačil svoje nechty, no určite si to v tej agónii neuvedomoval.

Pochvíľke sa jeho telo znovu uvoľnilo.

"Soma čo ťa bolí?" Pýtal sa Kouta úplne bezmocne.

"Všetko," zašepkal unavene, "Všetko ma nenormálne bolí," znelo to až plačlivo, v jeho hlase bolo absolútne zúfalstvo, už sa ani nesnažil hrať na pána nedotknuteľného, tá choroba ho úplne ničila. S Koutom sme si vymenili zúfale pohľady. Nakoniec mu však Kouta len v tichosti pomohol napiť sa.

"Viete," prehovoril Soma pochvíľke, "Teraz by ste mi urobili veľkú láskavosť keby ste ma zabili lebo sa to nedá vydržať," zašepkal a my sme zhrozene vytreštili oči.

"Ani nápad Soma! Povedala som ti, že ťa vyliečime tak prestaň takto rozprávať!" Vyhŕkla som a on sa slabo zasmial.

"Vieš Biba nikdy som ti to nepovedal ale vždy bolo na tebe niečo čo som obdivoval a čo sa mi páčilo a pritom ma to tak štvalo, že som mal niekedy chuť ti jednu vraziť, tvoja tvrdohlavosť," povedal a ja som sa uškrnula.

"Ale ale, nebodaj sa mi ty teraz vyznávaš z tajnej lásky," pokúsila som sa tentokrát o vtip ja.

"Možno, áno, už som ti niekedy povedal ako krásne voniaš?" Zamumlal. Bolo mi jasné, že z neho hovorí horúčka, neviem či si vôbec uvedomoval čo rozpráva, neviem či bol vôbec ešte pri zmysloch a to ma vystrašilo ešte viac, ak to takto pôjde ďalej tak do rána...

"Myslíš v tomto momente? Keď smrdím od potu akoby som sa minimálne mesiac neumývala?" Pokúsila som sa o veselý tón.

"Sklapni, voniaš nádherne," zašomral a potom presunul svoj pohľad na Kouta.

"Ešte sa na mňa hneváš?" Spýtal sa ho a znovu sa rozkašľal. Pochvíľke sa však jeho telo upokojilo.

"Čo ti šibe kamoško, nikdy som sa na teba nehneval, len som ťa chcel trochu podráždiť, pretože...som sa cítil byť ukrivdený ale nikdy som sa na teba naozaj nehneval veď si pre mňa ako brat," Koutov hlas sa zatriasol a Soma sa slabo pousmial.

"Vždy som chcel mať brata a som rád, že ním si zrovna ty," zašepkal a Kouta sa viac neudržal. Po tvári sa mu spustili slzy.

"Soma vieš ako sme sa rozprávali, že sme nikdy neboli opití a vlastne sme vôbec ešte poriadne alkohol nepili? Keď sa odtiaľto dostaneme usporiadame obrovskú párty, na ktorej sa všetci opijeme a budeme sa zabávať, tancovať a jesť až do rána," povedal a Soma zavrel oči.

"To znie super, už sa neviem dočkať," zašepkal predtým než zaspal. Obidvaja s Koutom sme na seba pozreli v absolútnom zúfalstve, pričom som sa horko ťažko snažila udržať slzy.

"Bibi čo budeme robiť, on nám odchádza," zavzlykal a ja som pokrútila hlavou.

"Nie Kouta, ja to proste nedovolím, dostaneme sa odtiaľto, všetci," povedala som oveľa viac odhodlanejšie ako som sa cítila a Kouta len ticho prikývol.