God Eater Burst (7.Kapitola-part 2)

---

Všetci sme pomaly vyšli z nákupného centra a čo najtichšie sa rozbehli preč smerom k zničenému mostu. Bežala som za Koutom a Somom pričom som z neho nespúšťala zrak. Videla som na ňom, že nevydrží dlho bežať týmto tempom, no musíme sa dostať z tohto miesta čo najďalej.

"Biba Hannibal! Vie o nás, beží sem!" Vyhŕkol z ničoho nič Tensai a ja som od hrôzy zalapala po dychu. Obzrela som sa za seba ale ešte som ho nevidela.

"Kouta ten náboj, budeme ho potrebovať! Ide sem!" Zvrieskla som na Kouta, ten sa okamžite zastavil a zvrtol sa na päte mieriac zbraňou za mňa a čakajúc na Hannibalov príchod. Rýchlo som prepla Tensaia do módu streľby a vystrelila na Kouta posledný zvyšok Burstu, ktorý si Tensai strážil pre túto príležitosť. Kouta obklopilo zlaté svetlo a to sa vstrebalo do jeho Jinky. Urobila som len pár rýchlych krokov a Hannibal už za mnou zúrivo zareval, zoskočil z budovy a dopadol len pár metrov od nás.

"Kryte sa!" Zakričal a ja so Somom sme sa hodili na bok.

Kouta vystrelil sýto žltý náboj, ktorý vďaka sile Burstu presvišťal vzduchom behom stotiny sekundy, pred Hannibalom sa roztrieštil a vyletela z neho tak isto sýto žltá energia, ktorá Hannibala pokryla. Bol to paralyzér. Originálne to bola pasca pre malé typy Aragami no Koutovi sa z toho podarilo vytvoriť náboj aj pre veľké typy. Nebol však ešte dokonalý. Kouta hovoril, že veľkakrát sa náboj roztrieštil predčasne a paralýza nezasiahla Aragamiho ale mohla ohroziť bojovníka, našťastie tentokrát sa to nestalo.

Hannibala začalo zmietať v silných kŕčoch a my sme sa okamžite dali znovu na útek. Účinok náboja bol len pár sekúnd ale vďaka sile Burstu by sa to malo predĺžiť na pár minút, dosť dlhá doba na to aby sme sa mu niekde skryli.

"Rýchlo do ulice medzi zničené mrakodrapy!" Zakričala som a chalani hneď odbočili doprava medzi zničené mrakodrapy a paneláky.

Tiež som prudko zabočila a ešte zrýchlila aby som ich dohnala. Cítila som vlastné srdce až niekde v krku, dychčala som tak rýchlo až hrozilo, že mi ujde všetok vzduch z pľúc.

Na moje telo doliehala neuveriteľná únava a bolesť. Najradšej by som sa zastavila, ľahla si na zem a odpočívala kým by som nenabrala druhý dych. Vedela som, že moje telo je na pokraji svojich možností a že už takto dlho nevydržim bežať no nemohla som spomaliť pretože Hannibal nám bol v pätách.

Už som dobiehala chalanov, keď spoza rohu vyskočil Hannibal a ako sa v rýchlosti snažil za nami odbočiť vrazil do jedného zo zničených supermarketov, ktorý sa pod jeho váhou zrútil.

Všetci traja sme zostali v absolútnom šoku. Ako je možné, že nás tak rýchlo dobehol?!

Nehovorte mi, že ten náboj bol na neho tak slabo účinný!

Hannibal nahlas zareval, urobil jeden dlhočízny skok a potom druhý. Jeho telo preletelo ponad naše hlavy a my sme sa okamžite zastavili, pripravení dať sa na útek opečným smerom no keď dopadol na zem stalo sa niečo nečakané.

Zničená cesta pod nami začala praskať a my sme sa prepadli do jamy, ktorá sa v nej vytvorila.

Nahlas som zapišťala ale naštastie sa mi podarilo dopadnúť na obidve nohy.

Vďakabohu, za naše Aragami sily inak by som už bola dolámaná. Pozrela som na chalanov, obidvaja tiež stáli nezranení na nohách. V tom sa zem otriasla a Kouta zvrieskol:

"Nabok!" Prekvapene sme pozreli hore odkiaľ sme sa prepadli a v poslednej chvíli sme sa vyhli kameňom a obrovským kusom asfaltu, ktoré dieru po zosypaní znovu uzatvorili.

Miesto naplnil prach a my sme sa rozkašľali, keď prach ustál zistili sme, že naša cesta von bola zablokovaná.

Soma do masy kameňov a asfaltu vystrelil náboj, tie sa síce rozdrvili na malé kúsky no celé miesto znovu zaburácalo a strop nad nami začal praskať. Zvonka sa ozval ozrutánsky rev Hannibala.

"Dobre, toto radšej nerobme ak nechceme byť pochovaní zaživa," zašomral Kouta.

"A kde to vlastne sme?" Poobzerala som sa po okolí. Vyzeralo to ako tunel cez ktorý viedli koľaje. Tiež sa tu nachádzali rozbité lavičky a tabule.

"Toto je metro," povedal Kouta a ja som prekvapene zaklipkala očami.

"Neboli metrá zasypané kvôli Aragami, ktorí sa tu usídlili?" Spýtala som sa.

"Hej, ale vyzerá to tak, že niektoré časti tunelov zostali odkryté," zašomral Kouta.

"Biba nemôžete sa tu len tak pohybovať je to tu plné Aragami," ozval sa Tensai.

"Čože? Ako sa im vyhneme?" Spýtala som sa ho.

"Zabočte hneď tuná do tejto diery napravo," otočila som hlavu smerom, ktorým hovoril. Naozaj tam bola diera.

"Musíme ísť tade je to tu plné Aragami," pozrela som na chalanov a potom mi pohľad padol na Soma. Kľačal na zemi, nohy a ruky sa mu príšerne triasly, bol ešte viac bledý ako predtým a prerývane dýchal.

"Soma," zašepkala som zhrozene a Kouta hneď k nemu priskočil a podoprel ho. Soma chcel niečo namietnúť no Kouta pokrútil hlavou.

"Taký beh by vyčerpal každého chorého človeka," povedal a potom pozrel na mňa, "Bibi poďme odtiaľto, mali by sme nájsť nejakú skrýšu a rozmyslieť si čo ďalej, nemôžeme len tak blúdiť po mieste plnom Aragami," povedal a ja som prikývla.

Vybrali sme sa kade nám kázal Tensai, vďaka jeho smerovaniu sa nám podarilo vyhnúť každému Aragami až kým sme nenašli skrýšu.

"Tam," ukázala som na dieru na vrchu steny, "Vyšplhám sa tam po tých spadnutých kameňoch a pozriem či sa tam môžeme sktyť," povedala som a vyšplhala som hore. Nakukla som do diery. Bolo v nej dosť priestoru na to aby sme sa tam zmestili všetci traja.

Otočila som sa naspäť na chalanov a prikývla som.

Pomohli sme Somovi vyšplhať sa hore a ten hneď na to zostal v kŕčoch ležať na zemi a neuveriteľne sa rozkašlal pričom zakaždým vykašľal aj trochu krvi.

Rýchlo som k nemu podišla no nevedela som ako mu pomôcť, vedela som podať prvú pomoc ale nikdy nás v škole neučili ako čeliť takémuto ochoreniu, tak som len pevne chytila jeho ruku a hladkala ho po chrbte až kým sa jeho telo neuvoľnilo a kašeľ nepominul.

Pomohla som mu trochu sa nadvihnúť a dala som mu vodu, ktorú vypil skoro celú na jeden dúšok. Potom jeho telo znovu ochablo. Kouta si rýchlo vyzliekol vestu a poskladal ju na štvorec, na ktorý som potom položila Somovu hlavu. Zaspal okamžite.

"Toto je veľmi zlé Bibi," zašepkal zničene Kouta.

"Máme už len jednu fľašu vody, Somove telo je na pokraji zrútenia sa, keby nebolo toho Sakakiho lieku už by bol dávno mŕtvy, no aj tak máme len tak nanajvýš dva dni a čo je najhoršie sme uväznení pod zemou s množstvom Aragami a nevieme kde je východ, naše mobily tu nemajú signál, núdzové volania tiež nefungujú a vysielačky sú taktiež mimo," jeho hlas bol čím ďalej tým zúfalejší.

"No tak Kouta upokoj sa," chytila som ho za plecia, "Dostaneme sa odtiaľto ale potrebujem aby si postrážil Soma kým budem preč,"

"Kam ideš?" Vyhŕkol Kouta.

"Nájsť vodu a východ. Ak tu žije také veľké možstvo Aragami musia tu máť niekde vodu,"

Ak ovšem kvôli tomu nevychádzajú von k nejakému napájadlu, pomyslela som si no Koutovi som radšej nič nepovedala.

"A určite tu bude nejaký vstup, ktorým sa sem dostávajú," podotkla som.

"Pôjdem s tebou!" Vyhlásil no ja som pokrútila hlavou.

"Nie, potrebujem aby si tu zostal pri Somovi pretože keď sa prebudí bude potrebovať niekoho pri sebe, predstav si, že by si sa zobudil a nikoho tu nenašiel, nie je nič horšie pre chorého človeka ako zostať sám," povedala som a Kouta pochvíľke prikývol.

"Dobre Bibi ale daj si obrovský pozor," zašepkal ustarostene a ja som prikývla.

"Postaraj sa o Soma ja sa do rána vrátim," uistila som ho.

"Spoľahni sa," venoval mi malý úsmev. Schytila som ruksak, ktorý doteraz niesol Kouta, podávala do neho prázdne fľašky a potom som zovrela v rukách Tensaia, ktorý ležel neďaleko mňa a zoskočila som dole. Musím ich odtiaľto dostať živých nech ma to stojí čokoľvek!