God Eater Burst (7.Kapitola-part 1)

7. Kapitola

---

Zostalo hrobové ticho akoby každý z nás čakal čo povie ten druhý.

"Ale ako je to možné?" Prehovorila som nakoniec ja s hlasom, ktorý sa mi tak neuveriteľne triasol až som sa bála, že mi zlyhá.

"Včera mal misiu so Sakuyou a na večeri som si všimol, že sa správa nejako divne. Vieš, že vďaka tomu, že je z časti Aragami zje toho veľa aj keď užíva Refund ibaže včera sa jedla sotva dotkol a bol dosť bledý. Myslel som si, že možno mu len nie je dobre od žalúdka ako vtedy keď skúsil ten First Love Juice...chcel som sa ho ísť spýtať, ale bol som na neho ešte stále urazený a...bože, som taký idiot," zašepkal a ja som sa mu pozrela priamo do očí.

"Ak však tušil, že je nakazený prečo nešiel za Sakakim?!" Stále som sa snažila vyvrátiť pravdu ibaže ako už len môžem vyvrátiť niečo čo je nad slnko jasné?

"Nechcel si to priznať tak ako to teraz robíš ty. Kto by sa už len tak zmieril s tým, že trpí smrteľnou chorobou? Možno si myslel, že si to len namýšľa a že to nie je nič vážne a čakal či mu to neprejde," konečne pustil moje zápästie, ktoré mi doteraz držal.

Srdce mi bilo ako divoké, po chrbte mi stekal studený pot.

"Kouta ale to znamená...na ten vírus nie je protiliek...a tá choroba sa rýchlo šíri...do troch dní...on...zomrie," a bolo to, hlas sa mi zlomil. Vedela som, že ak ešte niečo viac poviem rozplačem sa, už teraz som slzy cítila na krajíčku.

"Nie!" Vyhŕkol Kouta a ja som na neho prekvapene pozrela.

"To sa nestane! Zbavíme sa tohto Hannibala, privedieme ho domov a budeme hľadať protiliek aj keby sme si preň mali ísť do najhlbších hlbín pekla!" Vyhlásil. Bol tak odhodlaný, nevzdával sa a ja som to vzdala ešte skôr než som vôbec začala a to si hovorím líderka. Rýchlo som si zotrela slzy z očí a unovu pozrela na Kouta.

"Musíme najprv získať Tensaia, potom nájsť Soma, zbaviť sa Hannibala, dostať sa domov a nájsť ten protiliek," povedala som a Kouta s úsmevom prikývol.

K miestu kde som pustila Tensaia sme sa dostali bez problémov pretože po Čiernom Hannibalovi nebolo ani chýru ani slychu. Vykukla som sa zboku budovy a pozrela na otvorené priestranstvo kde sme bojovali s Hannibalom.

"Biba!" Ozval sa zrazu Tensaiov hlas plný úľavy.

"Tensai si v poriadku?" Spýtala som sa ho v myšlienkach.

"Hej a ty? Popálil ťa," zašepkal nešťastne.

"Hej, nič to nie. Tensai kde sa nachádza Hannibal a Soma?"

"Hannibal je odtiaľto vzdialený len dve ulice a Soma je v tamtej modrej budove," poobzerala som sa dookola a zbadala starý hypermarket.

"Biba mala by si však vedieť," začal Tensai opatrne, "že Soma..."

"Ja viem,"prerušila som ho a pozrela na Kouta.

"Hannibal nie je odtiaľto ďaleko. Musíme konať rýchlo. Soma sa nachádza v tom hypermarkete napravo. Keď dám signál budeš bežať rovno tam. Keby sa objavil Hannibal urobíš to čo sme si plánovalí aj keby som bola pri ňom príliš blízko," Kouta už chcel protestovať no ja som mu venovala chladný pohľad.

"To je rozkaz," povedala som pevne a on už viac nič nenamietal.

Ak sa mám obetovať aby sa odtiaľto dostali budiš, no oni dvaja musia isto prežiť, nedovolím aby sa im niečo stalo.

Znovu som pozrela na Tensaia a pokývnutím ruky som Koutovi dala znamenie any sa rozbehol k hypermarketu, ja som v tom istom momente vyštartovala za Tensaiom. Vďaka kontraktu s Jinkami mali bojovníci oveľa väčšiu silu a rýchlosť, ale mne sa aj tak zdalo, že som k Tensaiovi dobehla až príliš rýchlo. Schytila som ho zo zeme, ani som sa neobťažovala zastaviť kvôli čomu som skoro stratila rovnováhu a spadla, ale zaprela som sa do zeme, odrazila sa a bežala za Koutom, ktorý uz bol kúsok pred hypermarketom.

Videla som ho ako skočil dovnútra cez zničené dvere a ja som ho pochvíľke následovala. Tvrdo som pristála na zemi a znovu zabalancovala kým sa mi podarilo udržať rovnováhu. Chvíľku mi trvalo než som nabrala dych. Nechcelo sa mi veriť, že sa mi sem podarilo dostať, čakala som, že Hannibal sa objaví hneď ako vyštartujem po Tensaiovi. Poobzerala som sa dookola no Kouta som nikde nevidela.

"Tensai sú tu nejakí Aragami?" Spýtala som sa ho.

"Nie, je to tu čisté," oznámil a ja som sa vybrala okolo prázdnych popadaných regálov.

"Kouta, Soma!" Zakričala som.

"Bibi, tu vzadu v sklade!" Ozval sa Kouta a ja som sa pozrela na modré dvojdvere na konci hypermarketu kde sa nachádzal sklad.

Rýchlo som sa tam rozbehla a vrazila dovnútra, poobzerala sa dookola a zbadala ako sa Kouta na mňa vykuká spoza rozpadnutého auta. Rýchlo som k ním pribehla a pozrela na Soma, ktorý sedel opretý o auto, bledý ako stena a pomaly a nahlas sa nadychoval a potom zase vydycholval.

"Soma!" Vyhŕkla som a chytila som ho za plecia.

"Soma ako sa cítiš?" Spýtala som sa ho.

"Už teraz lepšie, pichol som si to svinstvo čo vymyslel Sakaki aby to spomalilo vírus Blood," zamrmlal a pozrel na mňa. Okolo úst mal krv z toho ako ju musel vykašliavať.

V tom momente, keď som ho uvidela takého bledého, slabého a zraniteľného úplne som stratila dych. Soma som vždy mala zafixovaného ako silného, nezraniteľného bojovníka. Bez strachu vrhajúceho sa do všetkých bojov, z ktorých vždy vyšiel ako víťaz a dokonca aj keď sa stalo niečo čo ho vo vnútri duše zranilo rýchlo sa zase pozviechal a kráčal ďalej.

Do čerta, veď nikdy nebol ani len chorý, nikdy! Bolo jedno, že strávil celý deň zavretý v izbe s Koutom, ktorého zmáhala chrípka a spolu pozerali Bugarally alebo hrali hry, dokonca mu ani nevadilo keď som bola prechladnutá a zakašľala mu rovno do tváre lebo som sa mu snažila niečo povedať. Bol odolný voči všetkým ľudským chorobám.

Áno, Soma bol vždy silný, najsilnejší z nás všetkých a teraz tu sedel krehký ako malé dieťa a jeho telo sa zmietalo v smrteľnej chorobe, bolo mi z toho do plaču, cítila som sa príšerne. Pochopila som, že aj Soma je len zraniteľný človek tak ako my, je jedno akí sú ľudia silní, vždy sa ich bude niečo snažiť zraziť k zemi.

Spomenula som si na Lukyho slová: "Tých silných sa vždy bude svet snažiť zničiť,"

Zaťala som ruky v päsť, teraz musím byť ja tá silná a je jedno ako moc ma bude svet chcieť zničiť, nedovolím aby Soma zomrel.

Chytila som ho za ruky a pomohla mu zdvihnúť sa.

"Musíme odtiaľto okamžite vypadnúť, Hannibal je neďaleko odtiaľto, musíme sa zašiť niekde ďalej od neho a počkať na posily," oznámila som mu plán.

"Čo tak k rozpadlinám mosta na sever odtiaľto je to hodina cesty, odtiaľ by sme mohli zavolať Sakakimu," navrhol Kouta a ja som prikývla.

"To je dobrý nápad," povedala som a pozrela na Soma, ktorý hľadel do zeme.

"Tak čo, ideme?" Spýtala som sa a on zaťal zuby.

"Nechajte ma tu," zašepkal a obidvaja sme na neho vytreštili oči.

"Čo to zase trepeš Soma? Odchádzaš s nami a bodka ako si vôbec mohol takú hlúposť vypustiť z úst," vyhŕkol Kouta.

"Soma ak nevládzeš tak ťa ponesieme..."

"Čo to nechápate?!" Vyštekol, "Je jedno či tu zostanem alebo pôjdem s vami, aj tak som už dávno mŕtvy, trpím vírusom Blood, ledva sa dožijem konca tretieho dňa!" V tom mu v tvári pristála facka. Šokovane si chytil červené líce a ešte s väčším ohromením presunul svoj pohľad na mňa. Moja ruka stále visela vo vzduchu.

"Soma," začala som a ruku som pomaly spustila, "Pamätáš sa, keď sme sa spolu rozprávali na streche Dena po tej misii čo si sa dozvedel, že viem o tom, že si napoly Aragami? Vtedy si mi povedal, že by pre všetkých bolo lepšie keby si zomrel a ja som ti povedala, že to už nechcem nikdy počuť pretože keby si zomrel veľmi by si nám tým ublížil, mne, Koutovi, Alisi, Sakuyi, Petrovi, Sakakimu a aj Shio! Keby si zomrel tak by si tým ublížil každému. Nechcem už počuť ani slovo o smrti, to je rozkaz!" Vyprskla som.

"Nedovolím ti zomrieť, rozumieš, je mi jedno čo ma to bude stáť, kľudne zapredám dušu aj diablovi ak to bude treba ale nenechám ťa zomrieť, to ti sľubujem na svoj vlastný život," odhodlane som pozrela do jeho očí.

"Bibi má pravdu, nenecháme ťa zomrieť, kľudne sa vzdám svojho života ale ty budeš do troch dní zase zdravý. Budem sa za teba biť s tou chorobou," vyhlásil aj Kouta.

"Tak vidíš my za teba budeme bojovať ale bude to k ničomu ak sa ty opustíš a prestaneš bojovať o svoj život tak zdvihni svoju zbraň a kurva bojuj!" Zvrieskla som.

V miestnosti nastalo hrobové ticho, nakoniec sa Soma pousmial, zdvihol zo zeme svoju zbraň, ktorá potom čo požrala telo Shio zostala snehovo biela ako krídlo anjela a zahľadel sa znovu na nás.

"Bože, ste tak otravní, nenecháte človeka ani v kľude zo..." V tom si všimol môj výhražný výraz.

"Dala som ti predsa rozkaz," povedala som varovne a on si vzdychol no potom znovu s úsmevom pozrel na nás.

"Tak sa teda poďme biť," vyhlásil a všetci sme spolu vykročil vztriec neznámemu.

Vtedy som ešte netušila čo všetko nás bude stáť útek pred Hannibalom. Keď sa obzriem naspäť na tie dni po tele mi prejde mráz a ešte aj teraz ma zaplavuje čistá hrôza, strach a bezmocnosť, ktoré som vtedy prežívala.