God Eater Burst (2.Kapitola-part 1)

2. Kapitola

---

"Potrebujem, aby ste okamžite vyrazili k starému múzeu. Ginin tým bol dnes ráno na misii, keď mi zrazu od nich prišlo núdzové volanie, teda až dve núdzové volania a obidve z iných miest. Nech už na nich zaútočilo hocičo rozdelilo ich to. Ďalšie núdzové volanie prišlo od starých skladov, tam som už poslal druhý oddiel," vysvetlil nám situáciu Sakaki.

"To si tam nemohol poslať hneď niekoho iného? Takto plytváme len drahým časom," povedala som rozrušene, pretože za ten čas, čo sme sa prebrali a došuchtali k nemu už tam mohol niekto dávno byť.

"Nie, pretože vy ste najsilnejší oddiel, ktorí máme. Neviem, čo Ginin oddiel napadlo, ale s určitosťou môžem povedať, že to nebude ľahké sústo," zašepkal a moje oči sa hrôzou rozšírili. Má pravdu. Ginin oddiel nie je vôbec ľahký oriešok pre Aragami, pretože boli druhá najsilnejšia jednotka v tejto základni a hneď po nich bol oddiel, v ktorom bol Peter. Keď ich ten Aragami však dokázal rozdeliť a prinútiť ich zavolať o pomoc nebude to žiadny z nízkej triedy.

"Tak poďme!" Pozrela som na svoj oddiel a tí s vážnosťou prikývli.

"Má to, ale malý háčik. Blíži sa k nám búrka, v takom počasí nemôže helikoptéra riadiť takže si vezmete džíp. Kto chce ria..."

"JA! JA! JA!" Zakričal Kouta než to stihol vôbec dopovedať a Sakaki mu s povzdychom hodil do rúk kľúče od džípu. Kouta ich celý nadšený zovrel v dlani a úplne spokojný trielil smerom ku garážam, ja som ešte pozrela na Sakakiho.

"Beriem si Tensaia," povedala som a on prikývol. Rýchlo som sa k nemu rozbehla, bol zavesený na stene akoby tam už čakal na mňa.

V ten moment kedy som myslela iba na to aby sa Gine a ostatným nič zlé nestalo som úplne zabudla na to, že Tensai bol oslabený a mal ísť k Licce na opravu.

Džíp rýchlo zdolával trasu zatiaľ, čo si Kouta spokojne pohmkával.

"Páni, je to už doba, čo nám dal Sakaki džíp. Mohol by to robiť častejšie," podotkol a s ľahkosťou prešiel cez ďalší hrboľ.

"Kouta ty si v riadení fakt skvelý, bodaj by to aj mne tak išlo," nešťastne som si vzdychla pri spomienky ako horko ťažko som prešla cez povinnú autoškolu, ktorú musel podstúpiť každý kto sa chcel pridať k bojovníkom

"Ale Bibi netvár sa tak, ja ťa to naučím," uškrnul sa.

"Kouta ty to nechápeš, niektorí majú riadenie proste v krvi, iní... no povedzme, že iní sú lepší zase v niečom inom," pridala sa na moju stranu Alisa, ktorá bola taktiež mizerná vodička ako ja.

"Spomínam si, že aj ja som bola kedysi hrozný vodič, ale potom si ma zobral do parády Rindou. Nikdy nezabudnem na to ako som nabúrala s jeho autom do stĺpu, tváril sa vtedy ako by mu povedali, že sa na celom svete minuli zásoby piva, no nevzdal to so mnou," usmiala sa Sakuya.

"Viem si ho presne predstaviť a ako si mu to odškodnila?" Spýtala som sa.

"Kúpila som mu basu piva," povedala a my sme sa tiež usmiali. V tom mi pohľad padol na Soma. Bol akýsi mĺkvy, už od chvíle, čo nám Sakaki povedal o tej misii. Nie, že by toho inokedy nejak veľa nahovoril, ale doteraz z neho nevypadla nijaká sarkastická alebo ironická poznámka. Dokonca sa ani nepohádal s Koutom o tom kto bude riadiť džíp keďže on tiež miloval autá a motorky a ich riadenie si samozrejme užíval tak isto ako Kouta.

"Soma deje sa niečo?" Spýtala som sa ho a on sa na mňa po chvíľke otočil.

"Nie, len tá misia. Mám z nej blbý pocit," zašomral. Kouta sa na neho nachvíľku zahľadel v spätnom zrkadle.

"Ako to myslíš, že máš zlý pocit?" Spýtal sa ho.

"Neviem, ale čím bližšie sme k tomu miestu tým väčšiu odtiaľ cítim silu. To nie je obyčajný Aragami," pozrel na obrovské rozľahlé voľné miesto, kde sa kedysi nachádzalo múzeum a školy, kvôli tomu sa to tu volalo školská štvrť, teraz tam už nebolo nič iba pár zničených základov.

Kouta odstavil auto trošku ďalej od školskej štvrti, aby náhodou nebolo pri súboji zničené a potom sme rýchlo, ale nenápadne presunuli až na okraj školskej štvrte kde sme sa skryli za jeden zo zničených múrov školy. Doteraz slabé pršanie sa zmenilo na silný a hustý lejak.

"Vidíte niečo?" Spýtala som sa.

"Nie, Soma ty toho Aragamiho necítiš?" Spýtala sa Alisa a on nachvíľku zavrel oči.

"Je už odtiaľto dosť ďaleko.

"Pôjdeme za ním?" Spýtal sa ma Kouta.

"Nie, našou hlavnou prioritou je nájsť Ginin oddiel, možno, že tu ešte niekde budú," povedala som modliac sa, aby sme nenašli už len ich zmrzačené telá, alebo iba prázdne Jinky bez majiteľov.

Rozdelili sme sa na dve skupiny. Ja som bola v skupine s Koutom.

"Ten Aragami je nejaký... zvláštny..." Ozval sa z ničoho nič Tensai.

"Ako to myslíš?" Niečo podobné povedal aj Soma. Čo len s tým Aragami je?

"Neviem. Vôbec neviem prísť na to, čo je na ňom také divné...cítim z neho ľútosť," zašepkal.

"Čo sa deje?" Spýtal sa Kouta.

"Tensai hovorí, že ten Aragami je nejaký divný, že z neho cíti ľútosť," venovala som Koutovi neistý pohľad.

"To nie je možné. Nezdá sa mu to len preto, že je už tak ďaleko. Vieš, že ho zle cíti alebo tak," predložil svoje vysvetlenie.

"Je to možné," zašepkal Tensai a ja som prikývla.

"Asi áno, ale to mi teraz nerobí až také starosti akoto, že nevieme kde je Gina a ostatní," povedala som so strachom a poobzerala sa dookola.

"Gina!" Začal kričať Kouta.

"Gina!" Pridala som sa k nemu aj ja. Obidvaja sme chodili dookola a kričali mená jednotlivých členov. Niekde v diaľke som počula kričať aj Soma, Sakuyu a Alisu. Vedeli sme, že to bolo nebezpečné, takto sme len na seba pútali pozornosť Aragami, ktorí mohli byť na okolí, ale nič iné nám nezostávalo.

V tom Kouta zastal.

"Hej počuješ to?" Spýtal sa a ja som tiež zastavila a započúvala sa. Najprv to bolo veľmi vzdialené, ale potom som si uvedomila, že je to Gina.

"Biba!" Kričala.

S Koutom sme pozreli na seba a rozbehli sa smerom odkiaľ sme počuli jej volanie. Netrvalo dlho a v hustom daždi sme zazreli tri postavy, ktoré nám bežali oproti. Bola to Gina, Kanon a Karel.

"Gina ste v poriadku?" Dobehli sme k ním a ona si vzdychla.

"Teraz áno, ale museli sme sa rozdeliť," zašepkala.

"Išiel po nás a my traja by sme ho dole nedali tak sme boli nútený skryť sa za jednu z tých rozpadnutých budov. Chvalabohu, nás neobjavil, ale aj tak sme sa báli vyjsť skôr než bude fakt ďaleko, potom sme však začuli vás," vysvetlil nám Shun.

"A aký druh vás napadol? Nebodaj Vajra," zašepkala som a Gina pokrútila hlavou.

"Biba ja viem, že to znie neuveriteľne, ale bol to..." V tom mne aj Koutovi zapípal komunikátor a my sme obidvaja stŕpli na mieste. Rýchlo som ho vytiahla z kapsičky a na jeho obrazovke sa mi hneď vyznačilo, kde je zvyšok môjho oddielu.

"To je zlé," zašepkal Kouta a obidvaja sme sa rozbehli na miesto, kde nám ukazoval. Srdce mi bilo ako o život, ten signál, čo z komunikátora zaznel bolo núdzové volanie od Soma a ostatných, museli sa stretnúť s niečím naozaj nebezpečným.

"Biba to je ten Aragami!" Vyhŕklo Tensai.

Obidvaja s Koutom sme ešte viac pridali do behu, keď sme už počuli paľbu, neuveriteľný rev a v diaľke videli bojujúce siluety. Keď sme však uvideli s čím bojujú obidvaja sme v úplnom šoku zastavili a stŕpli na mieste. Cítila som ako sa mi celé telo strachom zachvelo, keď som sa zahľadela do tých prenikavých červených očí. Nikdy som si nemyslela, že sa s ním stretnem na tomto mieste.

S Aragamim, ktorý napadol môj domov a zabil mi rodičov a brata.

Aragami, ktorý dokázal už len svojim revom vyvolať v človeku ten najväčší strach.

Ten Aragami bol Hannibal.