Epic of Friendship (9. Kapitola)

9. Kapitola

Dungeon

---

Cara vtrhla do multimediálnej miestnosti kde už za stolom pri počítači sedel Shinji a niečo ukazoval Leovi a jeho staršiemu bratovi Juliusovi. Leov služobník Gawain stál obďaleč nich pri stene.

"Čo sa to tu deje?" Spýtala sa a oni sa na ňu otočili. Chvíľku bolo ticho no nakoniec bol Leo prvý ktorý prehovoril.

"Máme problém, ide o hráčov, ktorí sa sem ešte z druhej strany Moon-Cell nedostali. Vlastne sú len dvaja," povedal a Cara okamžite zacítila ako jej tuhne krv v žilách.

"Tým myslíš aj Rani?" Zašepkala. Trápilo ju to už dlhšie, prečo sa sem jej najlepšia kamarátka ešte nedostala? No Leo jej tvrdil, že to môže trvať ešte tak dva dni kým sa sem všetci hráči dostanú ibaže ona tu ešte nebola a zostali už len dvaja hráči zo školy Memento, ktorých hacker ešte nepresunul na túto stranu Moon-Cellu.

"Áno, je medzi nimi aj Rani a tá druhá je Rin," prikývol Leo. Cara od šoku skoro zabudla dýchať. Prečo zo všetkých tých ľudí to musela byť zrovna Rani?

"Hej, Cara kľud, našťastie vieme kde je," začal ju hneď utešovať Leo keď si všimol ako veľmi zbledla.

Cara okamžite ožila a dobehla k ním.

"Kde? Kde je?!" Vyhŕkla a Shinji ukázal na monitor obrazovky kde bola snímka školy v ktorej boli uväznený. Záber bol urobený z vonku a dominoval na ňom veľký strom s ružovými kvetinami.

"Čo to je?" Spýtala sa nechápavo.

"Je to japonský strom menom Sakura, pod ním sme našli niečo ako katakombi, nazvali sme to Dungeon, Rani a Rin by tam mali byť," povedal.

"Tak načo čakáme, poďme tam!" Vyhŕkla Cara a už štartovala k dverám keď ju Leo zastavil.

"Cara Dungeon je veľmi nebezpečný, Hacker tam naprogramoval príšery, s ktorými si vedia poradiť len služobníci, navyše môže to byť pasca," upozornil ju, no Cara sa na neho otočila s odhodlaním v očiach.

"Aj keby to bola pasca idem tam, Rani mi vždy pomohla, vždy stála pri mne, kašlem na to, že všetky spomienky a zážitky, ktoré spolu máme sú iba z tej falošnej školy. Na malú chvíľku sme neboli nepriatelia, ktorí proti sebe bojovali vo vojne ale najlepšie kamarátky, ktoré si pomáhali, preto jej chcem pomôcť. Navyše môj služobník má dosť sily na to aby rozmätal celý Dungeon na prach," vyhŕkla s takou istou až to ostatných na malú chvíľku zarazilo.

Potom však Leo len s úsmevom prikývol.

"Nepodceňuj mňa a Gawaina," povedal a ona poootvorila ústa.

"J-Ja som vás nechcela podceniť," vyhŕkla celá červená a on sa zasmial.

"Robím si srandu, Gawain odchádzame, Shinji a Julius vy nás budete sledovať odtiaľto," rozdal príkazy a všetci prikývli. Leo podišiel ku Care a usmial sa na ňu.

"Môžeme ísť," povedal a spolu opustili miestnosť.

Vonku bolo príjemne teplo, aj keď slnko už pomaly zapadalo, slabý vánok, ktorý jemne pofukoval zhadzoval ružové lupene Sakuri, ktorá slabo šušťala.

Cara sa na strom v tichosti zahľadela.

"Vyzerá prekrásne, však?" Spýtal sa jej Leo no ona mu sprvu neodpovedala len nemo na strom hľadela.

"Hej," zašepkala nakoniec no bola to lož. Možno Sakura vyzerala prekrásne ale Care sa nepáčila, nie, naopak tento strom ju niečím odrádzal ba ju až iritoval. Bolo to zvláštne ale Care sa hnusilo naň hľadieť. Mal pôsobiť mierumilovne, mal vytvárať dojem dokonalého raja no jediné čo Cara videla keď sa naň zahľadela bola zloba, bolesť a chaos.

"Tak ako sa dostaneme dovnútra? Mám ten strom vytrhnúť z koreňov?" Spýtala sa Lea a ten sa zasmial.

"Cara tvoja horká hlava je niečo čo je na jednej strane obdivuhodné a na druhej nezávidenia hodné," povedal a Cara nechápavo nadvihla obočie.

"Čo tým myslíš?" Spýtala sa ho.

"Si tvrdohlavá a aby si dosiahla svoje prerazíš aj ten nejhrubší múr, no práve táto tvrdohlavosť môže byť tvoja skaza, niekedy musíš nechať hlavu vychladnúť a až potom konať," šťuchol jej do čela a ona si ho v šoku pošúchala.

Leo vytiahol z vrecka mobil a priložil si ho k uchu.

"Shinji otvor Dungeon," pvedal a hneď na to sa zem zatriasla. Sakura sa začala dvíhať do výšky až tak, že Cara mohla vidieť korene a vtedy si všimla, že medzi dvoma hrubými koreňmi je železná brána.

Keď brána celá vyšla na povrch Sakura sa zastavila v raste.

Cara podišla k železnej bráne a nakukla dovnútra.

"Je to výťah," zašepkala a Leo prikývol.

"Prečo by hacker niečo také vytvoril? Aký ma zmyseľ vytvoriť miesto plné príšer proti ktorým musíme bojovať?" Rozmýšľala nahlas.

"Hrá sa s nami, niečo od nás určite chce pretože inak by nás tu neuväznil. Vedel, že pôjdeme dole hľadať Rani a Rin, neviem z akého dôvodu si vybral zrovna ich dve ale chcel aby sme išli sem dole. Dungeon je rozdelení na sedem podlaží, my zatiaľ navštívime iba prvé odkiaľ sme zachytili stopu obidvoch dievčat. Cara žiadam ťa teraz tu na mieste nechoď hlbšie je to pasca na pasci, nemôžeme si dovoliť riskovať," jeho zelené oči na ňu vážne pozreli a ona si pochvíľke vzdychla.

"Tak dobre sľubujem," zamrmlala a Leo sa usmial.

"Dobre, môžeme isť teda dovnútra," podišiel k železnej bráne a otvoril ju. Obidvaja vošli dvnútra výťahu, zavreli bránu a Leo stlačil jediné tlačídlo, ktoré sa nachádzalo na drevenej stene. Výťah sa dal do pohybu smerom dole. Zatiaľ ako klesali Leo dal Care do ruky mobil.

"Na prvom podlaží sa budeme musieť rozdeliť lebo je to tam obrovské, komunikovať medzi sebou budeme pomocou mobilov, keď niečo nájdeš okamžite mi zavolaj, môj mobil dokáže určiť tvoju lokalizáciu a raktiež aj ten tvoj moju, tiež sa ním môžeš dovolať Shinjimu a Júliusovi," dával jej ešte rýchlo inštrukcie.

Cara si od neho zobrala strieborný mobil a skryla si ho do vrecka košele čiernej školskej uniformy.

Výťah zastal a obidvaja z neho vystúpili. Ocitli sa na obrovskom mieste zahalenom do oranžových farieb zapadajúceho slnka. Okolo nich sa vo vzduchu vznášali budovy a stromy. Cara si uvedomila, že stoja na zvláštej zelenkavej ploche. Pôsobilo to ako priesvitné sklo pretože keď sa Cara cez to pozrela dole zbadla taktiež budovy ibaže tieto sa na úplnom konci rozpadali a menili sa na malé úlomky okolo ktorých plávali ryby. Kľakla si aby videla lepšie pod seba a uvedomila si, že hlboko pod nimi sa oranžová farba západu slnka postupne menila na modrú farbu oceána.

"Leo čo je tam dole? Vyzerá to tam úplne inak ako tu, pripomína mi to oceán zatiaľ čo tu mi to pripomína mesto pri zapáde slnka," Spýtala sa ho. Leo pristúpil k nej a zakaždým keď sa jeho noha dotkla zvláštnej priesvitne podlahy mu okolo topánok trochu do výšky vzlietli malé zelené štvorčeky, ktore sa hneď rozplynuli. Cara na to len s nemým úžasom hľadela.

"Tam dole je druhé podlažie," vysvetlil jej keď sa tak isto ako ona zadíval pod seba.

Cara sa zdvihla a poobzerala sa okolo seba. Boli tu dve cesty, jedna viedla doľava a druhá doprava.

"Ja pôjdem tou ľavou," prehovoril Leo a ona prikývla.

"Tak ja si zase zoberiem pravú cestu," povedala a už sa chcela vybrať preč keď ju Leo chytil za ruku. Prekvapene na neho pozrela.

"Buď opatrná Cara," zašepkal. Chvíľku sa nedokázala od šoku ani nadýchnuť ale nakoniec sa jej podarilo vyčarovať úsmev.

"Budem ale aj ty si daj na seba pozor Leo," dodala a on sa usmial.

"Samozrejme, veľa šťastia," zaželal jej, pustil jej ruku a obidvaja sa rozbehli vztriec nepoznaným cestám Dungeonu.

Cara si veselo poskakovala po zvláštnej zelenkavej, sklenenej ceste a sledovala malé zelené štvorčeky, ktoré zakaždým keď sa dotkla nohou skla vzlietli do výšky a rozplynuli sa.

Leo si o ňu robil starosti, dokonca ju aj chytil za ruku! Na tvári sa jej vykúzlil veľký úsmev. Nachvíľku sa zastavila a zatočila sa na mieste, malé štvorčeky okamžite začali tancovať okolo nej a ona sa zasmiala. Nemala žiadne spomienky na nič mimo školy, nevedela ako naživo vyzerajú ulice a domy, v ktorých žijú ľudia, dokonca si ani nebola istá či videla na živo nejaké zviera keďže na to nemala žiadne spomienky, v škole Memento zvieratá nemali dokonca ani mačka tade neprebehla, ani len netušila či mala niekedy frajera či bola niekedy do niekoho tak zamilovaná ako do Lea. Všetko mimo školu Memento bolo pre ňu nové a aj keď sa nachádzali na nebezpečnom mieste nemohla si pomôcť ale musela sa zo všetkých tých nových vecí radovať.

V tom za sebou počula nejaké zvláštne zvuky, pripomínalo to dunivé štrnganie zbroje. Otočila sa a jej oči sa stretli s nahnevanými červenými očami Gilgamesha. Pri tom všetkom skoro na neho zabudla, prečo sa vôbec z ničoho nič zhmotnil? Bolo to preto lebo už pri nich nebol Leo?

"Čo to stváraš, nezabudla si náhodou na to, že si sem prišla zachrániť svoju kamarátku a nie nacvičovať balet?" Naštvane si ju premeral a jej dobrá náladu bola v okamžiku preč.

"Máš pravdu, prepáč, len som sa trochu nechala uniesť, vieš, nemám žiadne spomienky na minulosť a všetko je to teraz pre mňa také nové," napravila si sukňu.

"To ma nezaujíma radšej zapni tú vec čo ti dal ten blonďavovlasý bastard a spoj sa s tým počítačovým maniakom nech zistí kde sa naposledy tie dve hlupane zdržovali," odbil ju a ona na neho vo svojich myšlienkach spustila spŕšku nadávok.

Nahnevane vytiahla z kapsy strieborný mobil a zistila, že nie je zapnutý. Začala si ho zo všetkých strán obzerať ale nevedela ako ho má zapnúť, nevidela totižto na ňom žiadne tlačidlo. Do čerta určite to bol jeden z tých nových modelov, ktoré jej pred nedávnom spomínal v škole Shinji.

"Ako mám túto prekliatu vec zapnúť?" Frflala. V tom ju Gilgamesh chytil za jedno plece, sponad druhého sa k nej naklonil a zvedavo sa zahľadel na mobil.

"To je divné," zašomral.

"Čo je divné?" Nechápala.

"Vždy keď je služobník privolaný do vojny okamžite ovláda všetky informácie z danej doby, v ktorej bol zhmotnený, dokonca vie ovládať aj všetkú techniku a vie ako čo funguje ibaže keď sa teraz tak zamyslím vôbec som nedostal žiadne informácie z tohto sveta a myslím si, že za tým bude ten hacker," prstom ťukol do veľkého displeja mobilu ale nič sa nestalo, obrazovka zostala naďalej čierna.

Cara sa zarazila. Čo by mal hacker z toho keby služobníkom zablokoval prísun informácii z tohto sveta?

"Nemá to na boku nejaké tlačidlo?" Spýtal sa jej keď ešte parkrát skúsil prstom neúspešne do mobilu ťuknúť.

"Nie, už som ho celý prezrela," povedala.

"Ukáž," Gilgamesh jej ho schmatol z ruky a prezrel si ho, potom jej ho zase vrátil.

"Vážne, žiadne tlačidlo," prikývol.

"Veď som to hovorila," zašomrala mrzuto ale keď si všimla jeho vraždiaci pohľad hneď sa stiahla. Obidvaja so sústredením hľadeli na mobil ako na nejakú kvantovú fyziku a skúšali všetky možné spôsoby ako ho zapnúť.

"Skús ho rozobrať," navrhol Gilgamesh keď dokoca zlyhalo aj jeho slabé tresknutie mobilu po dlani ruky. Cara mobil otočila ale zistila, že dokonca ani nevie ako rozobrať kryt. Už naozaj na to strácala nervy. Nahlas zavrčala a treskla mobil o zem.

"Tak sa už konečne zapni ty sviňa!" Zvrieskla. Na to mobil dvakrát zablikal a potom sa naozaj zapol. Gilgamesh v tom momente spustil huronský smiech.

"A že vraj násilím sa nikdy nič nevyrieši," podotkol. Cara rýchlo schytila mobil do ruky a v kontaktoch si našla Shinjiho číslo. Hneď ho vytočila a keď jej to zdvihol pred očami sa im zjavil malý hologram so Shinjiho hlavou, obidvaja s Gilgameshom zo seba vydali obdivné:

"Óó,"

No hneď na to, než si ho Shinji stihol poriadne obzrieť, sa Gilgamesh stiahol preč z jeho zorného poľa.

"Ahoj Cara čo sa deje?" Spýtal sa jej.

"Shinji mohol by si mi zistiť, na ktorom mieste ste presne zaznamenali prítomnosť Rani a Rin?"

"Samozrejme, počkaj chvíľu," Shinji sklonil hlavu, asi začal niečo prehľadávať v notebooku.

"Hej, úbožiačka, vidím jednu z nich," ozval sa z ničoho nič Gilgamesh a Cara zdvihla hlavu od mobilu. V diaľke pred nimi zbadala Rin, ktorá utekala po ceste a potom sa jej stratila za jednou zo vznášajúcich sa budov.

"Shinji musím ísť," vyhŕkla Cara a zrušila hovor.