Legend of Wolf Girl (15. Kapitola-Tí čo sa držali v ústraní)

15. Kapitola

Tí čo sa držali v ústraní

---

Ráno som vstala hodinu pred budíkom a šťastne zvýskla.

"Okinawa, Okinawa, Okinawa," veselo som si spievala stále dookola ako som sa išla nachystať do kúpeľky. V dome bolo ticho, všetci ešte spali. V živote som ešte nebola na takomto výlete pretože naša trieda bola najdlhšie na dvojdňovom výlete aj to sme boli len na chate, ale toto bol týždeň v Okinawe, týždeň s mojimi kamarátmi, týždeň so Sorom.

Nahlas som sa zasmiala, od šťastia sa mi chcelo tancovať. V tom sa dvere do kúpeľky otvorili a moje fialové oči sa stretli s hnedými očami môjho staršieho brata.

"Dobré ránko Kai!" Vyhŕkla som s veľkým úsmevom na perách. V tej chvíli som bola tak šťastná, že som si ani neuvedomila, že sa s bratom už roky nerozprávame.

Prekvapene na mňa vytreštil oči a potom párkrát zažmurkal.

"D-Dobré..." zašomral rozpačito.

"Idem robiť na raňajky praženicu so slaninou, to máš rád však?" Spýtala som sa ho.

"Um...uhm," prikývol stále v šoku. Rýchlo som sa ešte učesala a prezrela sa s úsmevom v zrkadle.

"Em...stalo sa ti niečo?" Spýtal sa ma brat.

"Idem do Okinawi," vyhŕkla som šťastne a položila hrebeň na miesto.

"Oukej?" zamumlal a uhol sa mi keď som okolo neho prechádzala dole. Kým sa všetci zobudili raňajky už boli hotové a moja dobrá nálada ešte lepšia.

"Dobré ráno," pozdravila som všetkých keď vošli do kuchyne a oni zostali na mňa prekvapene civieť.

"Dobré ráno Masaki," prvá sa zmohla k slovu mama.

"Pripravila som vám raňajky, ja už pôjdem, Okinawa čaká," veselo som pretancovala okolo nich. Schytila som svoju tašku, ktorá stála už položená na chodbe a obula sa.

"Masaki," ozvalo sa zrazu za mnou a ja som sa otočila. Otec sa na mňa díval so zvláštnym pohľadom, ktorému som vôbec nerozumela. Akoby sa v ňom miešal strach, so smútkom a bolesťou.

"Deje sa niečo?" Spýtala som sa trochu vystrašene.

"Nie ja...len," sekol sa, v tom vošla do chodby aj mama.

"Len sme ti chceli zaželať veľa šťastia," doplnila ho.

"Presne a zabav sa," dodal aj otec. Na tvári sa mi znovu vyčaril úsmev.

"Samozrejme a ďakujem," otvorila som dvere.

"A Masaki!" Zakričala za mnou ešte mama, znovu som sa na nich otočila.

"Ja..." začala, no potom sa pozrela niekde do boku a zhlboka sa nadýchla.

"Daj na seba pozor, dobre?" Povedala nakoniec s úsmevom na perách a ja som prikývla.

"Jasné, nebojte sa, majte sa!" Zakývala som im a už som bežala preč.

V úzkej uličke kde som sa starala o Kimi ma už čakal Sora, ktorý sa s malým, čiernym kocúrikom hral. Keď ma zbadal usmial sa a zdvihol sa. Neviem čo to do mňa vošlo, asi to bolo tou záplavou radosti, ktorú som mala od rána ale rozbehla som sa priamo k nemu, tuho ho objala a vášnivo ho pobozkala. Keď som sa od neho oddelila začal sa smiať.

"Čím som si to zaslúžil?" Spýtal sa ma a ja som pokrčila plecami.

"Neviem, som rada, že spolu budeme celý týždeň," usmiala som sa a tentokrát mi on tuhé objatie opätoval.

"Aj ja, celý týždeň s tebou," zašepkal mi mäkko do ucha a mnou prešla príjemná triaška.

"Pýtal si sa otca ohľadom toho včerajšku?" Spýtala som sa ho keď sme už kráčali ku škole s Kitsune a Nuitom.

"Už spal keď som prišiel a ráno som to už nechcel riešiť, po výlete sa ho spýtam," povedal a ja som prikývla. Moje vnútro si úľavou vydýchlo, naozaj sa mi nechcelo riešiť takéto problémy na výlete.

"Mám taký pocit, že som doma niečo zabudla," mumlala si Kitsune a pritom hľadela na svoj obrovský červený kufor.

"Nech ťa ani nenapadne sa v ňom teraz hrabať a zisťovať, ktorý krémik ti chýba," zašomral Nuit, ktorý si niesol len ruksak na chrbte.

Pred bránami školy nás už čakali Rómeo a Sayuri.

"Ahojte, tak čo pripravený na jazdu lietadlom, kto z vás ako ja letí prvýkrat a je strachom posraný?" Spýtal sa Rómeo.

"Ja, ale nie som posraný," povedal kľudne Sora.

"No jasné, daj vedieť keď budeš chcieť požičať plienky," uškrnul sa Rómeo. Vtom okolo nás prešlo známe čierne auto, z ktorého vystúpil Kazuki.

"Och, samozrejme, hádam by milosťpán nešiel peši," zamumlal Rómeo.

"Prečo by som mal ísť peši keď môžem ísť autom?" Spýtal sa ho prosto Kazuki.

Všetci sme sa spolu vybrali k autobusu, ktorý nás mal zaviesť na letisko. Naozaj som sa už nevedela dočkať.

Let prebehol úplne dobre až na to, že Rómeo mal na začiatku dosť stresujúce chvíle, no potom keď sa uvoľnil znovu začal vtipkovať akoby sa nič nestalo.

O dve hodiny na to sme boli v Okinawe. Všetci sme veselo vyšli z lietadla a hneď sa presunuli autobusom do hotela.

Hotel bol krásny, obrovský a priestranný. Bola tu dokonca hracia miestnosť s pin-pongom, automatmi a dokonca aj rôznymi hracími konzolami. Veľká jedáleň a bufet, dokonca aj vlastné horúce pramene.

Na izbách sme boli rozdelení po dvoch, troch a štyroch. Ja som bola s Kitsune a Sayuri a Nuit, Rómeo, Kazuki a Sora boli zase spolu.

Zrovna som sa so Sayuri vybalovala keď sa dvere rozleteli a dovnútra vtrhla Kitsune.

"Baby čo hovoríte na nákupy kým máme voľno?" Spýtala sa nadšene.

"Súhlasím, poďme nakupovať!" Sayuri ma potiahla za ruku a všetky tri sme so smiechom vybehli von.

Samozrejme, že nakupovanie s Kitsune bolo ako bežať maratón, to dievča bolo na nezastavenie. Keď po hodine vbehla do ďalšieho obchodu s oblečením a za ňou hneď Sayuri ja som len unavene zostala stáť na mieste.

"Baby idem si kúpiť vodu budete tu?" Zakričala som sa za nimi.

"Samozrejme!" Zakývali mi ako sa ďalej hrabali v oblečení.

S povzdychom som sa vybrala k malému stánku kde predávali vodu, keď v tom niečo upútalo moju pozornosť. Prekvapene som pozrela do boku a šokovane otvorila ústa. Vedľa mňa sedel vlk slabo hnedej farby a jeho hnedé oči ma bez žmurknutia sledovali. Zhrozene som sa poobzerala okolo seba a čakala vydesené výkriky ľudí, no tí ho len obchádzali akoby tam ani nebol.

Zrazu sa vlk vybral preč no zastavil sa pri schodoch a znovu sa zahľadel na mňa. On chce aby som ho následovala? Opatrne som sa vybrala za ním no na to sa vlk rozbehol a ladne skočil dole zo schodov. Dobehla som k zábradliu a pozrela sa dole, bežal von z nákupného centra. Rozbehla som sa za ním.

Keď som vyletela na rušnú ulicu začala som sa obzerať okolo seba, všade bolo plno ľudí no hnedého vlka som medzi nimi nemohla nájsť. Potom som si uvedomila, že stojí na opačnej strane cesty a znovu ma bez pohnutia sleduje. Automaticky som sa za ním rozbehla pričom ma skoro zrazilo auto. Nahlas zatrúbilo a tesne zastavilo predo mnou. Ani som sa neobťažovala ospravedlniť. Keď som už bola kúsok od vlka urobil odo mňa veľký skok a už sa zase rútil ulicami. Drala som sa cez ľudí aby som ho nestratila.

Nakoniec sme sa dostali preč z rušnej ulice a vlk vbehol do obrovského zeleného parku.

"Hej, čakaj!" Zakričal som za ním a tiež som vbehla do parku. Najprv som sa držala chodníka ale vlka som nikde nevidela tak som vbehla medzi stromy.

Kde je? Kde zmizol?

Neustále som sa obzerala okolo seba a pritom som si neuvedomila, že pôda pod mojimi nohami začína prudko klesať. V poslednej chvíli som sa zastavila aby som nespadla dole kopcom. Vlka som nikde nevidela. Nahnevane som zavrčala. Kto bol? A na čo ma sem ťahal? Až vtedy moju zvedavosť nahradila ostražitosť a všetky moje inštinkty začali pracovať na plné obrátky. Čo ak je to pasca?

Vydesene som sa poobzerala okolo seba. Dole pod kopcom bolo jazero a pritom jazere sedeli dvaja chalani.

Tie strieborno biele vlasy som okamžite spoznala. Boli to vlkolaci z našej svorky. Hikaru Shira syn Shurena a Yuki Shira a Fujimura Kujo syn Kokuta a Nozomi Kojo. Obidvaja boli o rok starší ako ja. Hikaru sa narodil v našej svorke Shurenovi Shirovi a Yuki, ktorá pôvodne pochádzala zo svorky Hitsugaya Toushira ibaže po spútaní so Shurenom sa rozhodla prestúpiť do našej svorky. Fujimura sa však narodil vo svorke Hitsugaya Toushira a z nejakých neznámych dôvodov sa pred dvoma rokmi rozhodol sám prestúpiť do svorky môjho otca. Neviem čo ho k tomu viedlo ale na jednej strane som bola tomu rada.

Do kým totižto Fujimura neprišiel do našej svorky, Hikaru ma často šikanoval, to on zvykol bývať vždy na čele vlkolakov, ktorý mne a Faux robili zle. On bol dôvod prečo som si nechávala krátke vlasy. Kedysi som mala dlhé vlasy, väčšinou zachytené v dvoch copoch no jedného dňa keď sa naša svorka stretla ma banda môjho brata chytila v lese a Hikaru mi moje dlhé vlasy ostrihal, len tak, akoby to nič nebolo a celý čas sa tomu smial. Kým sa tam dostala Faux aby mi pomohla brániť sa už bolo neskoro. Hikaru bol vždy drzí debil, namyslený, bez štipky hanby a akoby to nestačilo bol obrovský kamarát s mojim bratom. No potom prišiel Fujimura, presný opak Hikara, tichý, milý, dokonca sa mi aj prihovoril a pekne sa na mňa usmieval. Keď mi chcel raz znovu Hikaru robiť naprieky Fujimura si ma zastal a kvôli tomu sa spolu pobili.

Neviem čo sa vtedy stalo ale po tej bitke sa z nich zrazu stali najlepší kamaráti a to doslovne, večne chodili všade spolu, večne si kryli chrbát, Hikaru sa dokonca aj stiahol z bandy môjho brata a odvtedy sa už skoro s nikým nerozprával, len s Fujimorom. Obidvaja sa začali držať v ústraní, do ničoho sa nepúšťali, do nikoho nezapárali no tak isto si ani nikoho už viac nezastali. Od toho incidentu mi už Fujimura ani raz neprišiel na pomoc, nevyčítam mu to, už aj tak vtedy spravil pre mňa príliš a mohol mať z toho problémy. Ale aj keď si ma už viac nezastal vždy sa na mňa pekne usmial a vždy mňa a Faux pozdravil, mala som ho rada.

Za to Hikara som nenávidela, nedokázala som mu odpustiť čo mi v minulosti spravil a aj keď už ma po príchode Fujimura nechal na pokoji neustále na každého zazeral alebo sa posmešne uškŕňal a odvrkoval.

Vždy som si želala aby sa mu vrátilo všetko to čo mi spravil.

Čo tu tí dvaja robia? A sami? Nemali by byť v škole? Chodia predsa na tú istú strednú školu kde môj brat, na vlkolačiu školu takže pochybujem, že by išli na nejaký výlet mimo nášho mesta pretože výlety su podľa vlkolakov ľudské nezmysli.

Zrazu som si niečo uvedomila, držali sa za ruky. Pred tým som si to nevšimla ale teraz mi na ich spojené ruky udrel zrak. Čo to má znamenať? Prečo by niečo také... Uprostred myšlienky som sa zasekla pretože Hikaru z ničoho nič pobozkal Fujimura na pery. Zalapala som po dychu.

To nie, to predsa nie je možné. Vlkolaci nemajú medzi sebou taký druh lásky, ani pred spútaním a ani po spútaní u nás takýto druh lásky nefunguje, neexistuje, u nás nie je možný, rovnaké pohlavia sa nepriťahujú. Tak prečo? Čo to má znamenať?

Zrazu mi začal zvoniť mobil a s Hikarom s Fujimorom od šoku trhlo, rýchlo sa od seba oddelili a pozreli sa mojím smerom. Keď ma uvideli stáť na kopci bledú ako stena ako na nich šokovane vypliešťam oči, ich zreničky sa zhrozne zúžili. Zrazu sa Hikaru prudko zdvihol a nahlas zavrčal.

"Hikaru nie!" Zakričal Fujimura ale už bolo neskoro, Hikaru sa rútil priamo na mňa s očami rozzuréneho vlka. Skočil do výšky pričom na mňa ceril tesáky a ruku s ostrými, čiernymi pazúrmi napriahol do výšky.