Legend of Wolf Girl (13. Kapitola - Naše malé tajomstvo)

13. Kapitola

Naše malé tajomstvo

---

Mňa a Faux spojilo tajomstvo, tajomstvo, ktoré sme o sebe zistili po dovŕšení trinásteho roku pri našej prvej premene na vlkolaka pri splne mesiaca. Náš druh sa nemôže totižto premeniť na vlkolaka kedy sa nám zachce, keď sme síce rozrušení, rozzúrení alebo sa hráme môžu sa nám premeniť tesáky alebo oči na vlčie, málokedy aj pazúry ale to je asi tak všetko. Iba za splnu sa môžeme premeniť na obrovské monštrá pripomínajúce vlkov, no tá premena je veľmi bolestivá, tak bolestivá, že dokonca aj môj brat, ktorý nikdy nedával bolesť najavo pri premene kričal a plakal ako mučené zviera. Keď sa premeníme na vlkolakov strácame nad svojim telom kontolu, naša myseľ akoby vypla a všetko prevezme vlk ukrytý hlboko v nás. Vtedy sa stávame, alebo teda to, monštrum sa stáva agresivné schopné zabiť hocikoho aj z vlastnej svorky, dokonca som už počula aj o takých prípadoch, že premenený vlkolak napadol vlastné deti, no vlkolak nikdy nezabije partnera s ktorým sa spútal preto je pre nás spútanie tak dôležité.

Viete si predstaviť aká som bola vystrašená keď som sa mala prvýkrát premeniť na vlkolaka? Potom čo som videla, čo to urobilo s mojim bratom, ako sa zvíjal v mučivých bolestiach.

A aká som len bola vystrašená keď sa premenil na obrovského čierneho vlkolaka, ktorý si ma najprv pozorne premeriaval a až potom utiekol do lesa. Ibaže... ja som sa nepremenila.

Presne tak, zostala som stáť uprostred čistinky stále vo svojej ľudskej podobe, najprv som si myslela, že mi to len dlhšie trvá potom som si však uvedomila, že niečo nie je v poriadku a spanikárila som. Rozbehla som sa naspäť na miesto kde sa stretávala naša svorka po splne, boli to chaty hlboko v lese, postavené do kruhu, každá rodina z našej svorky vlastnila jednu chatu.

Dobehla som tam s plačom a koho, že som nevidela sedieť v strede kruhu, ktorý chaty vytvárali. Faux, tiež nepremenenú a tiež uplakanú, to bolo prvý a poslednýkrát čo som ju videla plakať.

Obidve sme sa na seba ohromene pozreli a od šoku sme prestali plakať.

"Ani ty si sa nepremenila?" Spýtala sa ma Faux.

"Aj ty máš ten problém?" Neveriacky som zaklipkala očami. Na to sa Faux hystericky rozosmiala.

"To je, kurva, úžasné, zo všetkých vlkolakov zrovna ty Masaki, krpaňa, ktorú neznášam musí mať tie isté problémy ako ja!" Súkala zo seba medzi smiechom. Neviem prečo ale spolu s ňou som prepukla v ten zúfalý smiech, sľúbili sme si, že sa o tom nikto zo svorky nedozvie no keďže sme chceli vedieť čo sa ro deje požiadali sme o pomoc iné nadprirodzené bytosti, Nuita, jeho Sestru Celestiu, Kitsune a Sama. Vedela som, že im môžeme dôverovať. Síce sami nevedeli čo sa to s nami deje ale pomohli nám s pátraním. Nič sme však o tom nemohli nájsť no nakoniec Nuit prišiel s téoriou, že sa možno dokážeme premeniť na vlkolakov ale na rozdiel od zvyšku svojho druhu sa môžeme premeniť kedy chceme. Najprv nám to prišlo smiešne ani sme nevedeli akoby to bolo možné, no nakoniec mal Nuit pravdu. Ukázalo sa, že sa dokážeme premeniť na vlkolakov len samotnou myšlienkou, hocikedy, či je nov alebo spln, rozdiel bol len v tom, že keď sme sa premieňali cez spln menili sme sa do tých ozrutných veľkých vlkolakov a mimo spln sme sa dokázali premeniť len na obyčajných vlkov. Naša premena k tomu všetkému bola bez bolestivá, rýchla a čo bolo najdôležitejšie zostávalo nám naše vedomie.

Doteraz sme nevedeli prečo to tak je, doteraz sme nenašli odpovede na naše otázky, báli sme sa na to spýtať hocijakého vlkolaka pretože nič také sa nikdy v živote nášmu druhu nestalo a bolo nám jasné, že by to vyzradili naším rodičom. Keby sa dozvedeli pravdu vyhostili by nás, to by bol ten lepší prípad, no v tej horšej verzii by sa nás vlastná svorka pokúsila zabiť, pravidlá vlkolakov sú prosté: "Ak si iný nemáš medzi nami čo robiť,"

A ja s Faux som nebola ani čistokrvný vlkolak no ani miešanec, nemali sme miesto vo svorke, nepoznali sme naše miesto vo svete, no boli sme dve, vždy spolu, vždy s naším malým tajomstvom a to nás tak zblížilo.

"Tak kedy sa to chystáš povedať Sorovi?" Spýtala sa ma Faux.

"Dnes večer, máme sa tu stretnúť," odpovedala som jej a ona s úsmevom prikývla.

"Dobre, ale uisti sa, že to nikomu neprezradí," povedala vážne.

"Faux, sme spolu spútaní ak by ma prezradil ohrozil by ma na živote takže to určite nespraví," obhájila som ho a ona sa zasmiala.

"Viem, viem aj tak je to skvelé, no Masaki mohla si, si aspoň trochu užiť kým si sa spútala," pohodila dlhými čiernymi vlasmi potom urobila skok ku mne a už z nej bol čierny vlk s červenými očami. Ďalší rozdiel medzi nami a vlkolakmi, všetkým sa menili oči na žlto, no Faux ich mala po premene červené a ja zase modré.

"Chyť ma krpaňa," zavrčal vlk a rozbehol sa preč.

"Nevolaj ma krpaňa," vyprskla som a rozbehla som sa za ňou. Neznášam tu prezývku, bola som totižto veľmi drobná, po svojej mame, vždy som bola najmenšia z triedy, každý v mojom veku bol odomňa vyšší. O sekundu na to už bol zo mňa biely vlk. Oblečenie sa zo mňa vyvlieklo a ja som sa potom rozbehla sa za ňou. Chvíľku mi trvalo než som ju dohnala, rýchlo som po nej skočila a spolu sme sa dali do hravej bitky, ktorú sa tentokrát podarilo vyhrať mne, keď som ju zvalila na zem a jemne sa jej zakusla do boku krku.

"Mali by sme sa už vrátiť," zamumlala Faux a premenila sa naspäť do ľudskej podoby, telo jej zahaľovala len čierna kožušina, ktorá trochu pripomínala staré kabáty aké sa ešte nosili za čias kráľov a kráľovien, neviem prečo ale vždy po premene sa na nás objavila tieto kožušiny farby našich vlčích podôb. Aj ja som sa premenila a telo mi zakryla biela kožušina.

"Ako bolo inak na praxi v Rukongai?" Spýtala som sa jej ako sme smerovali k miestu kde sme zanechali svoje oblečenie. Faux chodila na dievčenskú univerzitu kde študovala cestovný ruch.

"Nuda, pracovala som v hotely na informáciach ale spoznala som tam dvoch chalanov a tak trošku si s nimi užila," pousmiala sa.

Faux bola v tomto hrozná. Striedala chalanov v posteli ako ponožky. Nespútaní vlkolaci totižto môžu mať "partnerov" no ich vzťahy boli vyslovene len o sexe, niečo ako kamaráti s výhodami pretože bez spútania proste neboli schopní vytvoriť si k tomu druhému vzťah, nedokázali ho milovať, išlo len o chvíľkové potešenie.

No Faux mala týchto chvíľkových potešení viac ako bolo zdravé.

"Faux už zase? Môžeš byť rada, že ešte nie si spútaná pretože nemôžeš s tými svojimi partnermi otehotnieť, inak by si už mala minimálne päť detí," zamumlala som.

Obidve sme si zobrali oblečenie zo zeme a vyzliekli zo seba kožušiny, hneď potom ako sme ich položili na zem sa rozplynuli akoby ani neexistovali.

"Si vtipná Masaki ale teraz keď si už spútaná aj teba to bude fyzicky priťahovať k Sorovi a ty si už narozdiel odo mňa musíš dať pozor lebo spútaná vlkolačica môže veľmi rýchlo otehotnieť so svojim druhom," vyplazila na mňa jazyk a ja som pregúľala očami.

"Myslíš aj na niečo iné?" Spýtala som sa jej.

"To by si sa čudovala Masaki," tajomne sa na mňa usmiala a potom si začala pohmkávať pieseň, ktorú sme obidve mali radi, bola to smutná pieseň o vlkovi a zajkovi, ktorú ma kedysi naučil dedko, no aj keď bola smutná veľmi sme si ju zamilovali pretože presne vystihovala nás. Faux si ju veľmi často pospevovala keď sme boli spolu v lese a ja som sa vždy k nej pridala.

"Drahý zajko, moje nohy ťa stále slabo prenasledujú," začala spievať.

"Snehovo biele pole by sa ti nezdalo až tak veľké, keby si vedel," pridala som sa k nej.

"Že krv na mojich ústach je už dávno suchá," slabo sa pri speve zatočila.

"A kedysi som ťa už chytil, ale vtedy som nebol úplne v poriadku," spievali sme už spolu obidve.

"Preto ti hovorím, že budeš so mnou v bezpečí," náš spoločný spev sa rozliehal tichým lesom, tak tichým, že dokonca nebolo počuť ani vtákov. Akoby všetky zvieratá vedeli, že v lese sa potuľujú dve monštrá, dvaja vlci, ktorí ich môžu zabiť.

Obidve sme vošli do môjho domu. Naši rodičia zrovna vystúpili z obývačky a začali sa lúčiť, okamžite sme sklopili zrak.

"Tak čo, zabavili ste sa?" Spýtala sa nás mama.

"Ale samozrejme Kurosaki-sama, s Masaki-chan sme si stihli povedať všetky zážitky za ten čas čo sme sa nevideli," spustila Faux s tým svojim predstieraným sladkým hláskom a uprela na mňa svoje veľké, hnedé oči.

"Úžasne, rozlúč sa, ideme," zamumlal jej otec nezaujato a ja som videla ako sa v jej očiach mihol hnev.

"Dovidenia Kurosaki-sama," slabo sa uklonila mojim rodičom.

"Maj sa Faux," rozlúčil sa s ňou môj otec potom Faux pozrela na mňa.

"Masaki-chan uži si výket na Okinawe, pofoť všetko, píš mi, kúp suvenír a potom pôjdeme von, nezabudni zobrať ten romantický film, o ktorom si mi hovorila," žmurkla na mňa. Inými slovami, zober Sora.

"Samozrejme Faux, maj sa zatiaľ," objali sme sa.

"Och, úplne by som zabudla, kúpila som ti také vtipné tričko, dúfam, že sa ti bude páčiť," podala mi zabalené zelené tričko.

"Ďakujem," usmiala som sa. Faux sa ešte raz uklonila mojim rodičom a rozbehla sa za tými svojimi, ktorí ju už netrpezlivo čakali vonku.

Zvedavo som pozrela na tričko a vybrala sa ho do izby rozbaliť. Strhla som z neho biely sáčok a vystrela ho. Bolo na ňom napísané:

"Mám malé," a k tomu nakreslené dve zvieratá, samozrejme, že tými zvieratami boli kozy.

No počkaj Faux, pomyslela som si. Vždy si robila srandu z mojej výšky a z môjho malého poprsia.

Nasrdene som si ho ešte chvíľku premeriavala a potom som ho hodila na posteľ.

V tom mi začal zvoniť mobil, pozrela som k to mi volá. Bol to Sora. Rýchlo som ho zvihla.

"Ahoj, už som na ceste, budem ťa čakať o ulicu ďalej," oznámil mi.

"Dobre, zachvíľku som tam," povedala som a zrušila hovor. Srdce mi začalo búšiť ako o život. Ako prijme Sora pravdu o mne?