Legend of Wolf Girl (12. Kapitola - Vlkolačica Faux)

12. Kapitola

Vlkolačica Faux

---

Ešte som vám nikdy nič nepovedala o Faux, je to vlkolačica z otcovej svorky tak stará ako ja. Pred dovŕšením trinásteho roku, kedy sa stávame dospelými vlkolakmi a prideľuje sa nám miesto vo svorke, som sa s Faux nerozprávala. My dve sme sa neznášali, stále sa bili, štekali po sebe, v jednom kuse sme si boli vo vlasoch, navzájom sa urážali.

Naozaj sme sa nenávideli.

No potom sa niečo stalo. Obidve nás zadelili ako omegu, obidve sme pocítili zradu vlastných rodičov keď sa nám otočili chrbtom, obidvom nám začala ubližovať vlastná svorka a obidve sme svoju svorku znenávideli a to nás spojilo, nie nadarmo sa hovorí:

"Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ,"

Z Faux sa stala moja najvernejšia spojenkyňa, moja sestra, moja útecha a aj keď sme boli úplne rozličné bola jedna vec, ktorá nás spájala. Naše malé tajomstvo, ktoré sme nikomu neprezradili. Toto tajomstvo o sebe sme zistili pred tromi rokmi, keď nám bolo trinásť. Bola to noc nášho prvého splnu kedy sme sa mali prvýkrát premeniť na vlkolakov.

Sora oduto odfrkol.

"Prestaň s tým, nemôžeš byť teraz pri mne moc blízko, vieš koľko mi trvalo než som zo seba dostala tvoj pach? Spotrebovala som na to skoro celú voňaku Kitsune," zašomrala som.

"Hej, cítiť ju na sto kilometrov," Sora znechutene prikrčil nos a mne od hnevu myklo obočím.

"Tak to teda pardon, že sa snažím udržať tento vzťah v tajnosti aby sme sa mohli vôbec stretávať," odvrkla som.

"Dobre, dobre, ja viem, ježiš, nehnevaj sa toľko bolí ma z toho hruď ešte som si úplne nezvykol na tvoje citové výlevy v mojom tele," zašomral a Kitsune, ktorá aj spolu s Nuitom išla s nami sa začala nahlas smiať.

"Už teraz ste ako starí manželia, neprešiel ani jeden deň odkedy ste oficiálne spolu a už sa hádate, čo budete robiť o desať rokov?" Smiala sa.

"Nie sme ako starí manželia," nazlostila som sa.

"Kedy budete mať svadbu?" Spýtal sa akoby len tak mimochodom Nuit.

"Nuit, prestaň si nás doberať!" Vyštekla som aj na neho.

"V osemnástich, skôr nemôžeme, no mohli by sme ale potrebovali by sme súhlas od rodičov a ten od Masakiných isto nedostaneme," odpovedal úplne vážne Sora a ja som sa na neho prekvapene otočila.

"Sora prestaň mu odpovedať na jeho blbé otázky, nevidíš, že si z nás robí prdel?" Vyprskla som aj na neho.

"A deti? A koľko ich chcete mať?" Dobiedzala aj Kitsune.

"Tak prvé v osemnástich, hneď po svadbe a budeme mať minimálne šesť detí, šestka je moje obľúbené číslo a prináša mi šťastie," odpovedal jej a mne skoro sánka prerazila zem.

"Š-Šesť?" Vykoktala som zhrozene a potom som nahnevane zvraštila tvár, "Tak na to zabudni môj zlatý čo som ja nejaká mašina na výrobu detí? Ak chceš mať šesť detí vynos si ich sám," rozčulovala som sa. V tom som si všimla, že sa úšŕňa a vtedy Kitsune vybuchla smiechom.

"Ach, Masaki," pokrútil hlavou usmiaty Nuit.

"Vy si zo mňa robíte všetci srandu, Sora!" Otočila som hnev proti nemu, je to predsa môj partner mal by ma podporovať.

"Áno, zlatko?" Spýtal sa škodoradostne a ja som si urazene prekrížila ruky na prsiach, "Ale no tak ja za to nemôžem, že je tak jednoduché si z teba vystreliť," bránil sa.

"Nabudúce to schytáš ty," osopila som sa.

"Viete je to naozaj fascinujúce," ozvala sa z ničoho nič Kitsune a my sme na ňu všetci prekvapene pozreli.

"Čo?" Spýtala som sa.

"To vaše spútanie, chcem povedať poznáte sa iba deň a už si tak dôverujete a správate sa k sebe ako pár čo je už spolu minimálne rok," povedala.

"Tak spútanie funguje, keď sa s niekým spútaš okamžite sa stáva tvoj doživotný partner, máte prepojené pocity aby ste sa mohli navzájom chrániť a vďaka tomu, že poznáte svoje pocity sa hneď zbližujete, navyše spútanie ma za následok, že tomu druhému dôveruješ lebo vieš, že ťa nikdy nezradí, neopustí, nepodvedie a neublíži ti, lebo miluje len teba a nikdy nebude milovať už nikoho iného ani keby jeho drahá polovička zomrela. A tiež tam hneď začína fungovať chémia, hormóny neustále plieskajú, stále je medzi vami iskra, sex nie je nudný ani po troch deťoch, aspoň tak mi to hovoril otec," podotkol s myknutím pliec a Nuit sa tentokrát neubránil smiechu.

"A ja som si myslel, že je nudný keď sa s nami nebavil a sedával vzadu sám," podotkol a Sora sa uškrnul.

"Chlapi, ste všetci rovnakí, perverzáci," zašomrala som a Nuit so Sorom na mňa pozreli.

"Neboj Sora, jej sa to zapáči," na Nuitovej tvári sa objavil úškrn.

"Ja viem, sám sa o to postarám," uškrnul sa aj Sora.

Zase si ma doberajú!

"Škoda, že líščí démoni sa tiež nemôžu spútať," podotkla z ničoho nič Kitsune a ja som na ňu otočila. Na perách mala smutný úsmev. Vedela som prečo, Kitsune nemala vôbec šťastie na lásku, chlapec, ktorého milovala jej kruto ublížil a odvtedy akoby si okolo seba postavila barigádu a odmietla sa znovu zamilovať, neustále som ju videla v kruhu chalanov sa zabávať ale ani jednému nedovolila aby ju získal, ani jednému neotvorila svoje srdce.

Zastavila som sa, o ulicu ďalej bol môj domov. Tu sme sa vždy všetci rozdelili aby moji rodičia nezacítili, že idem s dhampirom a líščou démonkou, no a tentokrát aj s miešancom.

"Prepáč Sora ale ďalej ma už nemôžeš odprevadiť, aj keď vieš skrývať auru, nechem nič riskovať," ospravedlňujúco som na neho pozrela.

"To je v poriadku, keby niečo hneď ma zavolaj, veď som vždy s tebou," poslal do môjho srdca pocit bezpečia a ja som sa tiež usmiala.

"Viem a ďakujem, zatiaľ sa maj, večer sa vidíme a vy zajtra nemeškajte na výlet," pozrela som na Nuita a Kitsune. Všetci sme si zakývali a vydali sa svojou cestou.

Tak ako obvykle som sa zastavila pred bránou a neisto pozrela na našu vilu, dúfam, že zo mňa nezacítia pach Grimmjowovej svorky alebo Sorov pach lebo to bude problém. V tom moje telo začal naplňovať pokoj, uvedomila som si, že je to Sora, musel vycítiť, že som zneistela. Veľmi mi to pomohlo. Nadýchla som sa a vydýchla a vošla do záhrady. V tom som si niečo uvedomila, zacítila som pach iných vlkolakov, jeden z nich som poznala veľmi dobre a zakaždým ma potešil. Faux!

Musím jej povedať čo sa stalo, nebude tomu veriť! Šťastne som vbehla dovnútra. Neunúvala som sa ani nič zakričať na pozdrav, vedela som, že keď sú tu na návšteve vlkolaci z otcovej svorky aj tak mi rodičia neodpovedia. Nakukla som do obývačky odkiaľ som cítila všetkých. Otec sedel s mamou v kreslách a na gauči sedel červenovlasý vlkolak a jeho čiernovlasá družka. Boli to Abarai Renji a Tatsuki, beta pár našej svorky, čo znamenalo druhý najsilnejší pár po mame s otcom. Mali dve deti trinásťročného Hira, ktorý bol ich pýcha a... pohľad mi padol na čiernovlasú dievčinu, ktorá sedela vo fotolke najviac vzdialenej od zvyšku vlkolakov. Hlavu mala sklonenú a hľadela do zeme, tak ako sa na omegu patrí keď sa ocitne v spoločnosti vlkolakov, vyššie postavených ako ona.

Faux, ich najstaršie dieťa, z ktorej sa pre nich takisto vykľulo sklamanie tak ako zo mňa. Môj brat tu nebol čo znamenalo, že sa určite zase pofľakoval po vonku.

Všetci na mňa pozreli a ja som okamžite sklopila zrak a trošku sa prikrčila.

"Dobrý deň," pozdravila som.

"Ahoj Masaki," pozdravili ma obidvaja. Potom som na malú chvíľu pozrela na rodičov, ale len krátko, omega nikdy nesmie hľadieť dlho do očí alfa.

"Ahojte," zamumlala som.

"Vitaj doma," privítal ma otec.

"Ahoj," usmiala sa na mňa mama.

Viac som sa na nich nepozrela, len som poslušne hľadela do zeme trošku prikrčená akoto vždy robím keď sa naša svorka alebo niektorí členovia svorky stretnú a ja sa nachádzam v ich blízkosti.

"Um...nevadilo by vám keby som si požičala Faux?" Otázku som smerovala na Renjiho.

"V poriadku," bola jeho krátka odpoveď. Faux sa zdvihla a venovala mojim rodičom krátky pohľad s jej typickým nevinným úsmevom. Áno, Faux, keď sa pri nej nachádzali jej rodičia alebo hocikto vyššie postavený zo svorky, čiže skoro každý, bola z nej nevinná, naivná, dobrosrdečná dievčina, milújuca všetkých a všetko krásne vo svete. Hovorila sladko, usmievala sa sladko, správala sa sladko ako princezná.

S úsmevom ku mne podišla a šťastne ma objala. Nevidela som ju od posledného splnu pretože mali v škole nejakú povinnú prax a tak bola mimo našeho malého mestečka obklopeného horami a pracovala niekde vo veľkomeste.

"Masaki-chan tak rada ťa vidím," šťastne vypískla a ja som v duchu pregúľala očami. Chan? Vážne? Niekedy to s tou hrou na neviniatko moc preháňa.

"Poď, musím ti povedať niečo úžasné, nebudeš tomu veriť," potiahla som ju za ruku do izby a obidve sme rýchlo vybehli hore schodmi a zavreli sa v mojej izbe. Hneď na to sa Faux hodila na posteľ so slabým povzdychom.

"Zkurvení rodičia, zkurvené pravidlá. Uvedomjú si ako je na hovno mať celý čas zapichnuté oči do zeme? Ani poonďatú sušienku si nemôžem zobrať bez ich zvolenia, nech si naserú," zašepkala, keďže sa blížil spln ich sluch bol naozaj dobrý a ona nechcela riskovať. Potom pozrela znovu na mňa.

"Tak čo také úžasné si mi to chcela povedať?" Spýtala sa a ja som sa k nej naklonila a úplne najtichšie ako som mohla som začala šepkať.

"Pred pár dňami som sa spútala s jedným chlapcom z našej triedy, s Jeagerjaquez Sorom, vieš tým modrovlasým on je totižto miešanec," povedala som. Faux na mňa chvíľku hľadela v čírom úžase a potom nahlas zajačala:

"Čože, to ako fakt?!" No hneď si zakusla do jazyka. Mrava medzi našimi rodičmi dole utíchla, no pochvíľke znovu začala.

"Miešanec? Naozaj? Mňa porazí, no to je nenormálne," zasmiala sa, "Bože, Masaki to je super, musíš mi ho predstaviť, prečo si mi to nezavolala skôr? Poďme von nech sa môžeme o tom normálne porozprávať, nie, poďme do lesa, vonku je veľa zvedavých uší," schmatla ma za ruku a vybehla so mnou dole po schodoch a zastavila sa pred obývačkou, Všetci na nás pozreli a my sme okamžite upreli oči do zeme.

"Prepáčte, že vás rušíme ale nevadilo by vám keby sme išli tak na dve hodinky von?" Spýtala sa tým svojim nevinným hláskom.

"Samozrejme, len choďte," povolila nám moja mama.

"Ďakujem Kurosaki-sama," uklonila sa jej a už ma ťahala von.

Naše mestečko Seireitei bolo naozaj malé, dalo by sa povedať, že to bola veľká dedina, no bol dôvod prečo sme tu žili, prečo tu žilo toľko nadprirodzených bytostí. Celé mestečko bolo obklopené lesmi a časť týchto lesov vlastnil môj otec, bolo to teritórium našej svorky a spadalo pod jeho súkromný majetok. Ľudia tam mali zákaz, samozrejme však, že zvedavosť im nedala a párkrát tam zavítali, no hneď si to rozmysleli potom čo tam jedného z týchto zvedavcov nachytal otec Faux, Renji, a zabil ho. Vinu zvalili na medveďa a odvtedy sa tam ľudia báli vstupovať.

Za splnu tam chodili všetci vlkolaci z našej svorky.

Zatiaľ čo sme sa s Faux viezli v autobude rozprávala som jej ako sa to všetko stalo.

"Páni, Masaki, keby to zistil niekto z našej svorky bol by s tebou amen a s tým chlapcom takisto," povedala s úškrnom keď sme vystúpili z autobusu.

"To by najprv museli prejsť cez Grimmjowa, Sorov otec je ohromne silný, jeho aura sa môže rovnať s tou môjho otca," povedala som a Faux vystreštila oči.

"To naozaj? Čiže je silnejší ako môj otec?" Spýtala sa v úžase. Obidve sme sa zastavili pred lesom, ktorého začiatok bol ohraničený obrovským ostnatým plotom, pri bráne bola veľká ceduľa na ktorej stálo: "Súkromný pozemok,"

Bránu sme otvorili kľúčom, ktorý vlastnil každý z našej svorky a vošli sme dovnútra.

"Áno, je silnejší ako tvoj otec," pritakala som. Otec Faux bol naozaj mocný vlkolak a keby nebol členom našej svorky určite by bol alfa, ibaže môjho otca prekonať nedokázal, raz sa ho pokúsil zhodiť z postu alfa, malo to však pre neho veľmi katastrofálne následky, keby tam nebola moja mama, ktorá bola jeho dobrá kamarátka, už by bol dávno mŕtvy. Táto bitka sa však odohrala veľmi dávno, ešte predtým ako sme sa narodili ja a Kai a od tej bitky tí dvaja začali spolu vychádzať.

"Takže by mohol môjho otca zabiť, hm, čo keby sme to nejak naplánovali tak aby sa tí dvaja stretli a pobili sa, pričom by môj otec zomrel?" Vymýšľala plány ako sme vchádzali hlbšie do lesa.

"Faux už zase? Prestaň s tými rečami o zabití," zazrela som na ňu. Nemala som svojich rodičov v láske ale nikdy som si neželala ich smrť, no Faux o smrti svojej rodiny rozprávala s desivým pokojom.

"Prečo Masaki? Každý jeden z našej svorky by si zaslúžil zdochnúť ako odkopnutý pes v stoke či si už zabudla ako sa k nám správajú? To ako nás šikanujú? Ako nám robia naprieky vlastní bratia, ako nám všetci robia naschvály a smejú sa z nás? Ako nás napadajú keď sa priblížime k ním alebo k niečomu čo im patrí? A naši rodičia si nás ani len nezastanú, nie, oni pre istotu stoja na čele toho všetkého," prepichla ma pohľadom a ja som sklopila zrak. Mala pravdu, zaslúžili by si trpieť za to čo nám robia ale aj tak, rozprávať o smrti vlastných rodičov. Nakoniec si len Faux odfrkla.

"No je odomňa hlúpe chcieť po niekom inom aby zabil môjho debilného otca, nie, to raz ja budem tá, ktorá mu vráti všetkú tú bolesť," zavrčala a potom sa zastavila. Už sme boli celkom hlboko v lese.

"No ale dosť už o našej drbnutej svorke, bavme sa o tebe alebo skôr o našom malom tajomstve, Masaki. Kedy sa ho chystáš povedať Sorovi?" S úsmevom sa mi zahľadela do očí.