Legend of Wolf Girl (9. Kapitola - Dcéra)

Táto kapitola je písaná z pohľadu Rukie a Ichiga, niektoré kapitoly budú totižto písané z pohľadu iných postáv aby ste si urobili prehľad aj o nich, o ich zmýšľaní, životoch a ich pocitoch.

9. Kapitola

Dcéra

---

Rukia zložila mobil a s povzdychom ho položila na stôl. Cítila sa príšerne, tak veľmi chcela svojej dcére povedať ako ju miluje, ale nedokázala to. Bála sa jej odmietnutia a vedela dobre, že jej dcéra ju odmieta, že odmieta celú svoju rodinu. Nebola hlúpa, domyslela si prečo sa Masaki zdržuje doma čo najmenej a prečo keď sa vráti sa hneď zavrie v izbe. Nechcela mať s nimi nič spoločné, pretože jej ublížili, no Rukia sa jej nečudovala. Pamätala si, keď jej dcéra dovŕšila trinásť, vek kedy sa ich druh začne premieňať na vlkolaka čiže vek kedy sa stáva plnohodnotným členom svorky. Mláďatá dovtedy ušetrené pred hierarchiou svorky v nej musia zaujať svoje miesto a Masaki, bohužiaľ, pripadlo miesto omegy. Rukia si pamätala aká bola vtedy nahnevaná, taká hanba, aby mal alfa pár tak slabého potomka. Teraz, keď tak s odstupom času na to spomína by bola najradšej keby jej niekto za také myšlienky poriadne vrazil do zubov. Vtedy, keď bola na svojú dcéru tak bezdôvodne nahnevaná Masaki k nej podišla s ospravedlňujúcom výrazom na tvári, no aj tak sa usmiala a povedala jej:

"Mami mám ťa rada," Čakala, že jej Rukia povie to isté, ale ona sa na ňu len pozrela s opovrhnutím v očiach a odišla preč. No nič ju nikdy nepripravilo na ten bolestivý výraz v tvári jej dcéry.

Vedela ako jej dcérka veľmi trpela ako jej matka to zreteľne cítila pretože s potomkami tiež majú určitý druh spútania, cítil to aj Ichigo, ale nikto z nich ju neprišiel utíšiť, obrátili sa jej chrbtom a začali sa za ňu hanbiť a ona...po nekonečných pokusoch snaženia sa získať si naspäť ich lásku, ktorú jej prestali dávať najavo to vzdala. Tiež sa im otočila chrbtom, zamerala sa na školu a kamarátov, prestala sa s nimi rozprávať, prestala im dôverovať. Hľadela na nich so strachom a hnevom akoby boli nejaké monštrá a nie jej rodičia. Rukia priam cítila jej odpor k svorke a vlkolakom, no vedela, že za to môže ona.

Brat jej vždy prízvukoval, že ako jedná s inými tak sa jej to dvojnásobne vráti, no nikdy nevedela ako ju opovrhnutie vlastnou dcérou bude ničiť. Tak isto však vedela, že si za to mohla sama, nepokúsila sa nijak s ňou znovu zblížiť, nebola tu pre ňu, keď ju vo svorke šikanovali, nezastala sa jej keď ju Kai znemožňoval, dokonca jej sama vyhadzovala na oči aké je pre ňu sklamanie, zlyhala tak veľmi, že prijala svoj trest, ktorý jej život udelil a to bola nedôvera a nenávisť dcéry.

Nahnevane stisla pery, chytila mobil do rúk, zovrela ho a potom odhodila do kúta, kde sa roztrieštil na tri časti.

Prečo nie je schopná vlastnú chybu napraviť? Je tá najmizernejšia matka pod slnkom!

Do kuchyne vošiel Ichigo, ktorého tam zalarmoval hnev a smútok družky, ktoré mu v plnej sile zasiahli srdce.

"Všetko v poriadku?" Spýtal sa jej a Rukia s povzdychom podišla k svojmu mobilu.

"Volala Masaki, že prespí u kamarátky," povedala chladne a Ichigo nadvihol obočie.

"Zase? To dievča sa viac túla po vonku ako je doma," zašomral.

"Fajn, že si si všimol," zašepkala jedovato, keď prechádzala okolo neho preč z kuchyne. Ichigo sa za ňou prekvapene vybral. Jeho družka nahnevane kráčala hore schodami smerujúc do kúpeľky.

"Rukia čo sa deje? A netvár sa, že nič, nezabudni, že cítim tvoje emócie a viem, že teraz si neuveriteľne nešťastná," zamračil sa a Rukia sa v polke schodov zastavila.

"Vieš čo sa stalo? To, že ma Masaki nenávidí!" Vyštekla a otočila sa na neho. V očiach sa jej ligotali slzy.

"Vyhýba sa nám a ty to dobre vieš! Všimol si si, že vždy pred tým než má vstúpiť do tohto domu stojí pár minút vonku a zbiera odvahu aby vôbec prekročila prach dverí?! A tá hrôza v jej očiach vždy, keď sa máme stretnúť so svorkou! Ona nás nenávidi Ichigo za to čo sme jej spôsobili!" Tentokrát sa už nesnažila ani slzy zadržať, bez prestania sa jej kotuľali po lícach a celé telo sa jej triaslo bolestivým smútkom.

"Moje kamarátky," hlas ju začal zrádzať, "Moje kamarátky mi hovoria aký úžasný vzťah mojú so svojimi dcérami, že si všetko rozprávajú ako najlepšie kamarátky a pritom ja o Masaki neviem nič. Neviem aké má sny, akí sú jej kamaráti čo miluje a čo naopak nemá rada, aký je jej obľúbený film a akú hudbu rada počúva," z hrdla sa jej vydral vzlyk.

"Nič o nej neviem lebo sa so mnou nechce rozprávať, lebo ja som sa s ňou odmietala rozprávať, ledva sa mi pozrie do očí, vždy keď som pri nej stále hľadí do zeme akoby sa ma bála, vlastnej mamy a to preto lebo som dopustila celú tú zkurvenú záležitosťou s omegou!" Súrovo si začala zotierať slzy, no nech sa snažila ako chcela nezastavila ich.

"Prestala som jej hovoriť ako ju mám rada a aká som na ňu pyšná, prestala som ju ochraňovať, nikdy som sa jej nezastala, ešte som sama do nej kopala, táka som matka. Príšerná," znovu sa rozvzlykala. Ichigo k nej s nešťastným výrazom začal stúpať hore schodami.

"Rukia," povedal opatrne, no keď ju chcel objať odohnala ho od seba.

"Nie! Nechaj ma tak, proste ma nechaj tak," zašepkala, vybehla hore schodmi a zamkla sa v kúpeľke. Rýchlo si začala napúšťať vaňu, aby prúd vody stlmil jej plač.

Ichigo chviľku stál na schodoch a potom si na ne sadol. Zostal tak hľadiac na vchodové dvere akoby čakal kedy jeho dcéra vkročí dovnútra s veľkým úsmevom na tvári držiac v ruke svoje vysvedčenie a šťastne vykrikujúc:

"Ocko mala som na vysvedčení samé jednotky, pôjdeme do zoo ako si mi sľúbil?" Začala by okolo neho šťastne poskakovať pričom by sa jej dva dlhé zapletené ryšavé copíky hompáľali na všetky strany. Ibaže tie časy už boli dávno preč, tá malá Masaki už bola preč, teraz o jej známkach nevedel vôbec nič, nevedel ako sa jej darí v škole vôbec sa spolu nerozprávali. Odkedy ju svorka zavrhla ako omegu sám sa jej otočil chrbtom, nevedel sa zmieriť s tým, že jeho vlastná krv je tak slabá, vlastne ho to žralo ešte doteraz. Ibaže v posledných mesiacoch si začal niečo uvedomovať. S akým strachom sa na neho vlastná dcéra díva, na Rukiu sa sem-tam priamo pozrela, ale očnému kontaku s ním sa úplne vyhýbala, chodila okolo neho prikrčená ako okolo nejakého nebezpečného cudzinca a keď jej niečo povedal podozrievavo ho sledovala akoby sa bála, že na ňu vyštekne alebo jej skočí po krku. Nebol slepý, všimol si aj to s akým hnevom a odporom ho niekedy z diaľky sledovala, to zistenie, že ho nenavidí vlastná dcéra bolo akoby mu niekto plnou silou vyrazil dych. Rukia mala pravdu, ako rodičia úplne zlyhali, vlastná pýcha ich tak pohltila, že ich pripravila o vlastnú dcéru a teraz medzi nimi bola taká obrovská priepasť až sa začínal báť, že ju nedokáže preskočiť a Masaki sa mu otočí chrbtom a odíde preč, navždy.

Uvedomil si, že ten hnev na dcéru, že sa stala omegou, sa rýchlo vyparil, bolo to skôr sklamanie, ktoré ho zožieralo, no pravda bola, že ju nikdy neprestal milovať ibaže pred svorkou nechcel pôsobiť ako padavka, bol vodca, alfa, a jeho dcéra zlyhala, svorka čakala, že jej to dá náležite pocítiť, keby to tak neurobil mohol by stratiť ich rešpekt a to si nechcel dovoliť, zaslepený pýchou sa teda radšej rozhodol zavrhnúť vlastnú krv čo mu dal otec náležite pocítiť, nakoniec sa tak pohádali, že s ním Ichigo pretrhol všetky putá a prikázal to aj svojim deťom, pamätal si akí boli Kai a Masaki z toho nešťastní, dedka veľmi milovali.

"Ichigo ty vieš, že si pre mňa ako brat, ale za tú tvoju nadutosť by som ťa najradšej nakopal do riti. Ak to takto pôjde ďalej stratíš kvôli nej všetko na čom ti v živote záleží," Vybavili sa mu zrazu slová kamaráta, ktorého stratil už veľmi dávno, zase len kvôli svojej pýche.

"Do čerta, Grimmjow, vždy som neznášal keď si mal pravdu," zašomral si sám pre seba. V tom si uvedomil, že jeho syn stojí za ním, pozrel sa na neho a Kai si k nemu prisadol.

"Kde je zase Masaki?" Spýtal sa. Ichigo dobre vedel, že isto počul Rukiin rozrušený krik takže určite vedel o čo kráča.

"Čo najďalej odtiaľto," zamrmlal trpko. Kai mu nič nepovedal len si povzdychol.

"Mama už dávno nebola tak smutná," zašomral pochvíľke. Musel tiež cítiť jej smútok pretože sa ho vôbec nesnažila zadrzať a Ichigo to cítil dvojnásobne tak silno keďže boli spolu spútaní. Celá hruď ho z toho bolela a v hlave mal z toho zmätok.

"Ani ty by si zrovna nebol nadšený keby ťa vlastné dieťa neznášalo do štipku kostí," podotkol a Kai sa trpko zasmial.

"Hovor mi niečo o nenávisti," podotkol a Ichigo prekvapene nadvihol obočie. Kai mu na to nič nepovedal len mu pred tvár strčil tri obálky.

"Čo to je?" Spýtal sa.

"Pozvánky na ten Masakin festival museli ich dostávať v škole pre rodiny, videl som ako ich vyhadzovala do koša," zašomral a Ichigov smútok a sklamanie sa ešte viac prehĺbili. Samozrejme pamätal si keď jeho dcéra po tom čo sa stala omega doniesla domov podobné pozvánky a on ich pred jej očami roztrhal a vyhodil so slovami či sa nehanbí takto sa zahadzovať s ľuďmi, takže bolo pochopiteľné, že teraz sa ani neobťažovala im ich ukázať a už vôbec nerátala s ich návštevou. Ichigo si ich zobral a prezrel si ich.

"Nehovor mame kde si ich našiel, myslím si, že to by už na ňu bolo príliš," povedal a Kai prikývol.

"Samozrejme ani som sa jej to nechystal povedať," zdvihol sa a vybral sa zase naspäť do svojej izby. Ichigo si povzdychol a potom sa sám vybral do spálne. Položil pozvánky na svoj nočný stolík a rozhodol sa ľahnúť si. No nedokázal zaspať bol tak nahnevaný, sklamaný, nešťastný, ťažili ho Rukiine pocity, ťažilo ho toľko pocitov, prvýkrát za dlhý čas si želal porozprávať sa s otcom a zobrať naspäť ten deň kedy sa na dobro pohádal s Grimmjowom.

Asi tak po hodine sa dvere otvorili a dovnútra vstúpila Rukia, ľahla si a otočila sa mu chrbtom, no on ju objal a pritisol si ju k sebe. Pobozkal ju na krk a ona sa pochvíľke otočila k nemu a zaborila si hlavu do jeho hrude.

"Prepáč za to ako som na teba vyskočila," zašepkala a on slabo pokrútil hlavou.

"Nemám ti čo odpustiť, nič zlé si neurobila," pohladkal ju po vlhkých vlasoch a ona si slabo vzdychla.

"Ako ju mám získať naspäť?" Spýtala sa nešťastne.

"Krôčik po krôčiku, musíme si znovu získať jej dôveru," povedal a ona ho tuho objala.

Nikto z nich už viac neprehovoril, zaspali spolu v objatí, no ich spánok bol nepokojný, zaplnený myšlienkami o dcére.